Bracho, vieš ako to v lete, keď je ešte len desať hodín a všetko vonia po čistom vzduchu a zelené stromy naokolo? Tak presne tak to bolo, keď sestrička ráno otvorila dokorán okno na nemocničnej izbe. Záclony sa vlnili, všetko bolo tak svieže, a od neznesiteľného horúčavy bolo ešte ďaleko.
Peťovi operovali slepé črevo. Vraj operácia nebola jednoduchá, ledva to stihli, no Peťo si z toho veľkú hlavu nerobil.
Nebojíš sa injekcií? usmievala sa naň ráno sestrička, keď vytláčala vzduch zo striekačky.
Peťo sa len prevrátil na bok. Vstávať mu ešte nedovolili.
Tí dospelí si myslia, že ho takto vystrašia… Mal ich na háku.
Doviezli ho z ulice. Tam ho zrazu zabolelo. Nemysli si, že bol bezdomovec, vyrastal v detskom domove, ale šli spolu s chalanmi z trhu, skúšali si privyrobiť načierno, a tu sa to prihodil.
Najviac ho však štvalo, že kvôli nemu mal teraz v domove chaos podrazil Lenku a malého Serža, teraz majú v domove haló. Už včera, hneď po operácii, pribehla zástupkyňa riaditeľky, pani Kučerová, snažila sa hrať starostlivosť. Peťo bol ešte mimo z narkózy, tak si len pamätal, že bola, viac ani nie.
A mohol dostať ten záchvat aspoň na dvore domova… Už bol len kúsok odtiaľ.
Mohol za to podľa neho kompót z marhúľ. Na trhu im hodili bedničku zhnitých, ale ony boli akurát sladké… No tak sa poriadne najedli.
No, hrdina! Ako sa cítiš? kontroloval ho starší lekár s chlpatými rukami, keď Peťovi skúmal jazvu. Všetko najhoršie je za tebou. Nemusíš sa báť.
Veď ja som sa nebál.
Lekár prikývol, ale zvážnel: Jeden čas teraz nemôžeš jesť nič. Ani žiadne sladkosti od návštev! Vydrž, večer dostaneš aspoň krupicovú kašu.
Peťo prikyvoval zo zdvorilosti. Vedel, že návštevy mu nič neprinesú v domove ho teraz majú asi všetci plné zuby. Na trh sa šli na tajňáša cez dieru v plote, a Peťo teraz všetkým len narobil problémy.
No v tom mal doktor pravdu, Peťo nebol žiadny strachopud. Život ho už do desiatich rokov naučil všeličo. Matka ho doneska nezaujímala, veď asi ho vychovala skôr z nepozornosti ako z lásky. Asi nemala peniaze na potrat, a tak to len nejako prežila. Peťo o tom rozmýšľal pokojne, ako všetky decká vychované v domove.
Na matku sa nehneval. Skôr by jej aj poďakoval, že ho doniesla na svet. Síce sa ho hneď vzdala, ale čo už, život je už taký.
Do troch rokov bol v kojeneckom ústave, potom preložili do detského domova v Rimavskej Sobote a potom až pod Martin. Od malička bol zvyknutý stále bojovať v jedálni o jedlo, na dvore o každú blbosť. Vtedy bola doba pokojná, komunisti dozerali, ale kuchárky si brali, čo sa dalo, domov, takže aj tam bol vždy boj o všetko o jedlo, o hračky, o všetko.
Peťo bol silný, aj párkrát niekomu zlomil ruku. Dokonca raz sťahovala holička decká dohola, skoro plakala, keď videla jazvy na jeho hlave.
A načo plakať? Peťo nikdy neplakal.
A teraz si niekto myslí, že ho vystraší nejakou jazvou na bruchu alebo injekciami? Smiešne!
Dospelých bral ako chladných a vypočítavých. On nebol nejaký rozmaznaný anjelik, bol skôr drzý, tvrdohlavý a mal svoj štýl.
Dávaj si pozor, Vavro! Ak niečo vymýšľaš, pôjdeš do izolačky! strašila ho neustále pani Kučerová.
Nehádal sa, ale ani sa nechystal poslúchať. Mal už svoje pravidlá.
Jediný dospelý človek, na ktorého často myslel, bola jedna žena z jeho detstva. Nevedel, aké to je rozmýšľať o mame, ako iné deti, ale túto pani, čo len na chvíľu prišla do domova, nosil v sebe.
Mal asi šesť, keď tam začala pracovať. Pamätal si jej modré oči, jemný úsmev, teplé ruky a vôňu. Brávala si ho na kolená a šepkala mu do ucha:
Musíš byť silný, Peťko. Dobre papaj, musíš vydržať, počúvať. Bude to ťažké, ale ty to dáš. Len sa snaž, platí?
A potom mu spievala nejakú uspávanku.
Stále si ju dospevoval v duchu, keď bolo najhoršie. Zavrel oči, spomenul si na tie ruky a bolo mu lepšie. Žena potom zmizla, ostala len pieseň a spomienka. Jej meno už zabudol, v hlave jej hovoril mama. Aj keď vedel, že asi to bola len dočasná opatrovateľka. No aj to mu stačilo na fantázie.
Sestrička zatvorila okno a začala prestrieľať posteľ oproti. Peťo sa potešil, lebo byť sám je nuda.
Onedlho vtrhol na sálu nový pacient na vozíku, okolo neho zhon, dospelí v bielych plášťoch, rušno. Peťo z postele ledva dovidel, ale zahliadol. Na posteli ležal vychudnutý chlapec, Semko sa volal, mal infúziu. O chvíľu zostala pri ňom len sestrička a muž v bielom plášti.
Ani Semko, ani jeho otec, ani sestrička veľa nerozprávali. Len sem-tam slovo.
Bude spať, vravela sestrička.
Dobre, ďakujem.
Keď budete niečo potrebovať, zavolajte…
Jasné.
Potichu, potichučku tam sedel muž, tvár opretá v dlaniach, ani sa nepohol. Semko spal.
Bolo už teplo, muž mal stále sako a cez to plášť. Peťovi sa až zdalo, že aj on drieme.
Zo zazerania na strop ho bolela chrbtica, preto sa trochu prevrátil posteľ zaškrípala. Muž sa obzrel. Vyzeral unavene, ale jeho oči boli dobrosrdečné.
Dobrý… šepol, akoby si až teraz všimol niekoho druhého.
Dobrý, odpovedal Peťo.
Muž sa prebral, pozrel na syna, potom vzal stoličku, presadol si k Peťovi a sadol si bližšie.
Mal si operáciu?
Hej, slepé črevo.
Tak to je fajn. Už nevstávaš?
Ešte nie.
Niečo by si si dal?
Nemôžem. Do večera nič. A ten druhý? Semko?
Muž sa obrátil, zvraštil čelo: Iná choroba, vieš. Nevadí, ak tu budem s vami? Pomôžem, ak treba. Ak by ťa išli pozrieť, tak zájdem bokom.
Peťovi by ani nenapadlo niečo namietať, tak prikývol.
Muž sa skláňa, šeptom: Volajú ho Semko, má jedenásť. Teba?
Peťo, desať.
Díky, Peťo, povedal muž, a Peťo nechápal, za čo.
Celý ďalší deň bolo v izbe plno ľudí. Semkovi dávali infúzie, raz za čas prišiel lekár. Otec bol celé noci s ním, niečo Semkovi šepkal, no ten aj tak neotváral oči, len sem-tam pohol rukou alebo hlavou, ako v spánku.
Potom prišli aj Semkovi mama a starí rodičia. Mama bola vysoká, s havraními vlasmi stiahnutými v cope, oči červené od plaču. Viedli ju popod pazuchy, sadla si k lôžku, hladila syna.
Nemohli by ste Peťa previesť do inej izby? poprosil otec lekára, hľadnel pritom na ženu.
Dnes ho presťahujeme, prisľúbil doktor.
Doktor sa pristavil aj pri Peťovi: Ako, kamarát, bolí?
Trochu.
Na noc spal Peťo zle, jazva bolela, bál sa otáčať, katéter zavadzal. Jesť mu včera nedali, buď zabudli, alebo nemal, načo.
Môžeš sa už dnes opatrne zdvihnúť. Presťahujeme ťa inde. Počkaj, sestrička ti vyberie katéter.
Peťovi sa už chcelo postaviť, ale sestrička neprichádzala a do izby chodili cudzie tváre.
Až dnes mu doplo, že Semko asi umiera. Niekto sa nepýta, len leží, okolo seba rozpačitosť a ponurá nálada.
Na deň ostala pri posteli mladá žena, teta. Peťo sa jej hanbil. Sestrička príde vybrať katéter, Peťo len naznačil, že sa hanbí. Sestrička len otrávene:
Nenos sa, nemá na teba náladu. Behom chviľky je to.
A veru, bola to chvíľka, ale Peťo ešte ležal, cítil sa konečne slobodný. Bol nahý, nevedel, kde má veci. Dievčina sedela, obzerala raz okno, raz Semka. Opatrne uhladila jeho prikrývku či zvlhčila pery vodou. A Peťo zabudol pýtať sestričku na oblečenie.
Kto by ťa riešil! takto to je. Nikto ho nepotrebuje.
No asi za hodinu sa odhodlal sadnúť. Opäť sa zvalil, lebo ho roztočilo.
Mám ti pomôcť? pýta sa dievča.
Nie, Peťovi sa točila hlava, ľahol si.
A keď už, zas sedel.
Nevieš náhodou, kde mám oblečenie? spýtal sa jej.
Ona nevedela, ale sľúbila, že zistí.
Len na Semka dávaj pozor, hej?
Peťo sa zakrútený v prikrývke pokúsil vstať. Nohy sa mu triasli, od postele sa bál vzdialiť. Nechápal, že je to fakt také ťažké len prejsť sa.
Nakoniec mu priniesli nemocničné veci, všetko na ňom viselo, musel si vypomôcť gumičkou, aby mu nespadli gate. To vedel spraviť. Hneď ako vyšiel, dievča si všimlo, že tie gate po ňom vlajú.
Počkaj chvíľku… No teda! Dovoľ, ja ti ich pozakrúcim, sadla si pred neho, lúskla nohavice a Peťo sa cítil, že padne.
Idem odpadnúť…
Aha, podaj sem, sadni si, oddýchni, rýchlo reagovala, usadila ho. No teda, ty si ešte chorý. Si dnes jedol? Ako sa voláš?
Peťo.
Ja som Lujza. Peťko, mal by niekto byť s tebou pri posteli, aspoň mama. Zavolať jej, nemáte doma telefón?
Mama nie je.
Aha… No, možno otec alebo… S kým žiješ?
V pohode to už je. Idem si na záchod.
Doplazil sa na záchod, len na seba pozrel do zrkadla pod očami kruhy fialové, pery vyblednuté, len jeho čierne oči žiarili. Jedna vychovávateľka raz vravela, že meno Vavro má podľa tých očí ako havranie krídla. A v domove sa mu hovorilo Havran. Na to bol hrdý.
Opláchol sa studenou vodou, trochu sa mu uľavilo. Asi Lujza vybavila, aby mu doniesli krupicovú kašu.
A čo, teraz už môžeš do jedálne, rehlila sa sanitárka.
Skoro odpadol, aká jedáleň! Ja ti pre tú kašu dojdem, jasné? Lujza bola až rozhorčená. A nič viac mu nedávajte.
Peťovi sa nechcelo ležať. Prešiel sa po izbe, pozrel na Semka bol fakt pekný chalan, krútiace kučery ako mama, ale ultra chudý.
On zomiera? spýtal sa detinsky priamo, ako to len decká z domova vedia.
Lujze trhlo rukou.
Nevieme. Ale… áno, Semko je veľmi chorý. Dlho ho liečili, štyri operácie… Hrozne sa jeho rodičia trápia. Ale zázraky sa dejú, nie?
Ja neviem, Peťo sa posadil.
Stále rozmýšľal o Semkovi. Ten mal iný život, ako vo filme. Má mamu, otca, starých rodičov… Má všetko. A aj tak tu takto leží.
No, nemal šťastie…
Peťa nakoniec nepresťahovali. Večer zas prišiel Semkov otec. Zase zhon. Peťo počul, že medzi rečou spomenuli, že celý deň za ním nikto neprišiel.
Peťo, povedal doktor, že si z detského domova? spýtal sa Semkov otec.
Hej.
Možno by si šiel na druhú izbu? Semko je ťažký prípad…
Nie, tu mi je dobre. Nemôžem ostať?
Štyri dni mu splývali. Peťo dostal horúčku, presťahovali ho k starším pacientom, kde bola ozaj nuda, preto vždy utekal posedieť k Semkovi. Nik ho nevyháňal.
Kvôli horúčke ho z nemocnice ešte nepustili.
Za ten čas už Semkov otec volal sa Dušan Gregor vedel o Peťovi všetko. Potají sa vypytoval, vnímal, počúval. Dokonca mu doniesol nejaké oblečenie, Peťo bol vďačný, zvyknutý nosiť, čo ostalo po druhých, prijal. Potom pozrel na Semka.
To je jeho, že?
Dušan prikývol.
A čo ak prežije?
Dušan sa naň zvláštne pozrel. V ich rodine sa nahlas slovo zomrie nevyslovovalo. Všetci vedeli, že to príde, ale hovoriť to bolo strašné.
Raz iba mama vykríkla, keď jej Dušan povedal, že urobili všetko čo sa dalo:
Ako to, že umiera?! Keď sme urobili všetko správne!?
Keď umiera blízka duša, človek nevládze ďalej. Aj Dušanova žena Sofia už to vzdala. Dávali jej sedatíva, moc to nepomáhalo.
A čo ak predsa nezomrie? spýtal sa znova Peťo.
Dušan, viac pre seba ako pre Peťa, zahundral:
Bohužiaľ, nevydrží. On odchádza, Peťo. My už robíme len, aby ho nič nebolelo.
Bolelo… myslíš jeho bolí?
Rýchlejšie, než keď človek zaspí. Robíme všetko, aby nebolo horšie. To je naša úloha.
Ale hýbe sa.
Preto s ním hovoríme. Dúfame, že počuje. No to nie je isté.
Vždy tam bol niekto z rodiny. Raz však Dušan na chvíľu vyšiel, nechal Peťa so Semkom osamote. O malej chvíľke sa vrátil a len cez dvere načúval.
Peťo sedel, držal Semka za ruku a šepkal:
… a neviem o mojej mame nič. Možno už nie je. Nehneval som sa, že ma nechala. Keby prišla, odpustil by som. Neveríš? Navzdory… Len nezomieraj. Pozri, ako mama plače. A otec… Takého otca by som chcel, určite by som neumrel. A tie veci ti vrátiť môžem. Nezašpiním ich, kde aj? Mám ich dosť. Ty len bojuj, skús to naozaj.
Dušan si musel odkašľať, v krku mu zrazu zvieralo. Peťo vyskočil.
Počul! Stisol mi ruku, vážne. Neveríte?
Verím, Peťo, verím,… asi počuje.
Dušan i rodina čakali na koniec. Ich Semko, milovaný syn, jediný, pre ktorého behali po nemocniciach v Bratislave aj Košiciach už bol na konci síl. Chorý od ôsmich, najskôr atrofia svalov, potom už všetko srdce, pľúca, črevo… Len vďaka tomu sa dožil jedenásť.
Najťažšie bolo na jeho mame Sofii. Ona bola s ním všade, prosila na úradoch, obiehala doktorských pánov, modlila sa vo všetkých kostoloch. Dušan bol pri nej, ale ona bola silná žena, len už dávno bez síl.
Hovor s ním, Peťko. Myslím, že sa teší…
Bolo fascinujúce tam sedieť. Keď už nikto nepomáha, cudzí chlapčisko je zrazu svetielkom v temnej izbe.
… Vieš, keď mi Saranča zlomil ruku, bol som aj ja bez seba. Ale nevzdal som sa. Ani ty sa nevzdaj. Veď zlomenina je horšia ako tvoja choroba. Tak, bojuj, kamarát.
Semko v noci zomrel. Peťo si to ani nevšimol, a nik mu ani nepovedal. Ráno bežal na raňajky, poobede šiel do izby…
Na mieste, kde ešte včera ležal Semko, už bol iný chlapec.
A kde je ten sem?
Neviem, nepoznám ho, povedal nový pacient.
Peťo zbesilo bežal k sestričke, nikto v službe, našiel doktora.
Semko, kde je? Odviezli ho? Kam?
Semko… no… Mal ťažkú chorobu,…
Zomrel, áno?
Lekár len prikývol.
Peťo cúval. Bol nahnevaný na všetkých na nemocnicu, na doktora, na sestričky. Ako by mal ukázať hnev? Kopol do vedra s vodou, tá sa rozliala. Sestrička vrieskala, vybehli lekári.
Zatvoril sa na izbe, sadol na posteľ a zakryl uši. Celá nemocnica a nič nespravila, aby jeho kamarát žil!
Prečo sa Semko, ktorý bol celý ten čas v bezvedomí, stal jeho kamarátom, Peťo sám nechápal. Ale stal sa. Vysypal mu všetko aj o svojej mame, o žene, čo mu kedysi spievala, aj o bojoch v domove.
V noci sa mu raz snívalo, že Semko sedel, usmial sa smutne a začal rozprávať. O čom, Peťo nevie, ale pamätal si hlas. Potom Semko začal liezť na parapetu okna a Peťo sa zobudil vystrašený, že padne.
Tmavé konáre šumeli vonku, mesiac svietil. Semko hádzal rukami, jeho otec spal. Peťo si ticho sadol k nemu, chytil jeho kostnaté ruky a začal spievať tú uspávanku, čo mu raz spievala neznáma žena:
Kocúrik malý, chvostík šedivý,
Haja-bu, haja-bu.
Lapušky biele, uši tmavé,
Haja-bu, haja-bu…
Odvtedy Peťo často v duchu rozprával so Semkom.
Semko mu vo fantázii rozprával, ako boli pri mori, že má babku, dedka ten je generál, že má izbu plnú hračiek, mamu, čo ho ráno budí. Tak si Peťo predstavoval normálnu rodinu.
Predstavoval si obyvačku s kopou postelí pre celú family, každý má skrinku, každý štvrtok rybí deň, čaj nalieva mama naberačkou.
*
A čuduj sa svete, keď Semko zomrel, Dušan si vydýchol. Nie preto, že by ho nemal rád. Syna už len udržiavali, inak by len trpel. Takto aspoň nebolí. Treba len to prijať a ísť ďalej.
No myslel na Peťa čoraz viac.
Teraz to nebola téma na adopciu. Sofia by to nepochopila. Nik jej nenahradí Semka ten žije na fotke uprostred obývačky, ona pri nej celé dni, zapáli sviečky, chodí na cintorín. Viac detí už nemôžu mať.
A Peťo… Ten nebude mať nikdy mamu ani otca.
Vieš, že nie je ako Semko trochu surovší, nevybrúsený, s vtáčími očami, ale má čistú dušu. Dušan počul, ako hovoril so Semkom, aký bol.
Sofi, bol som dnes v nemocnici. Vypísali Peťa. Dlho ho držali, ale už môže ísť.
Prečo si tam chodil?
Len pre Semkove papiere. Inak nič. Vraj tam Peťo narobil scenérie, keď zistil, že Semko zomrel.
Blázon, zhlboka vzdychla Sofia.
No presne…
Neboj sa o mňa. Zvykám si. Ty pracuj.
Len ťa nechcem ešte zaťažovať tým chlapcom, ok?
Dušan viac o tom doma nehovoril.
No cez víkend išiel do Peťovho domova. Chcel ho vidieť, nedalo mu spávať. Odpovedali mu však vyhýbavo, hľadeli podozrievavo, riaditeľka nebola práve nadšená.
No to ho len povzbudilo. Spomenul si na spolužiačku Tatianu, čo robí v centre pre adopcie.
Hneď šiel za ňou, rozprávali sa dlho. Tatiana pochopila, ľutovala ho, ale zdôrazňovala dôležité je, aby to chcela aj Sofia a Peťo. Inak to nejde.
No Dušan bol tvrdohlavý, vypýtal si zoznam dokumentov na adopciu. Z opatrovníctva boli prekvapivo ústretoví, sľúbili vybaviť stretnutie.
Sofii o tom nehovoril, ale otcovi i sestre Lujze áno. Tá bola za Peťo jej bol sympatický. Prislúbili, že prehovoria aj Sofiu.
Len čo začali doma o Peťovi, Sofia hneď plakala.
Nenaradí mi Sema. Nikdy.
Ani nejde o náhradu. Len… On je sirota, my už vlastne tiež. Nepotrebuje náhradu za Sema. No ak by si počula, ako hovoril s ním, čo všetko kvôli nemu… Tento chlapec mi bol oporou v nemocnici. Skúsme sa aspoň stretnúť.
Nechaj ma…
Ale vôbec po prvýkrát nezavrhla.
Keď priviedli Peťa prvýkrát, bol napätý, bledý, do očí skoro nepozrel, ruky sa mu triasli. Ani ruku Dušanovi nepodal.
Tatiana nerušila, skôr len sedela v rohu. Sofia naň hľadela, Dušan nevedel, čo ani má hovoriť, ledva sa dostali k bežným rečiam, no Peťo bol taký vystresovaný, že ho radšej pustili skôr.
No kdeže statočný hrdina!
Myslíš, že nechce k nám? pýtal sa Dušan v aute.
Mýliš sa. Strašne túži, aby ho prijali. Ale bojí sa, že nebude dosť dobrý, vysvetlila Tatiana.
Sme strašidelní rodičia? spýtala sa Sofia.
Nie, ste ozajstní rodičia. Len netuší, ako sa k vám chovať. Len o vás teraz sníva, povedala Tatiana.
Dohodli sa, že Peťo príde na návštevu. Súhlasil, aj keď Sofia bola ešte plná obáv.
Keď ho Dušan priviezol, sadli si na čaj. Peťove dlane sa potili, díval sa do šálky, bál sa niečo zjesť, aby niečo nerozbil či nešpinil v krásnej kuchyni. Zdalo sa mu, že je všetko tesné, dospelí príliš blízko.
Najviac sa bál Sofie.
Keď Dušanovi spadla lyžička, Peťo až struhol.
No, nehnevaj sa, hanba…
No, hanba! Poď, daj si zemiaky, čo si…
Peťo si vzal, ale zostal s plnými ústami. Nevedel, čo so sebou.
Hej, braško, kľud!
Peťo, chceš vidieť Semkovu izbu? zachránila Sofia situáciu.
Peťo ožil, oči mu zažiarili, prikývol.
Hneď po vstupe zbadal veľký Semkov portrét veselší ako voľakedy, živý pohľad. Bola to taká útecha, akoby hovoril: Neboj, som tu.
Čau, kamoš, šepol Peťo, pohladil rám, pozrel na Sofiu: Je tu trocha plnší.
Nebol vždy taký vychudnutý. To až pred…
Pred smrťou, jasné, priamo povedal Peťo a znovu hladil rám. Ukážete mi jeho život? Fotky?
Sofia nebola schopná sledovať fotky, no postavila pred neho album. Sadol na gauč, začal listovať. Sofia prišla, sadla si s ním, hľadeli spolu na fotky.
Smiešny… sranda… parádny, komentoval Peťo.
Keď narazili na fotku od mora, Peťo skríkol:
O, more! Vravel mi o mori!
Sofia smutne pokrútila hlavou.
On už dávno nevedel rozprávať.
Peťo sa zadíval, pochopil, že je v tom priveľa fantázie, ale odhodlane odpovedal:
Mne rozprával!
Sofia sa nehádala. Prvýkrát sa pri spomienkach nebála, že zomrie od žiaľu, akoby bol Peťov svet jej útechou.
Nadýchla sa:
Peťo, ak by sme si ťa chceli vziať… išiel by si?
Peťo stíchol, chvíľu listoval:
Neviem. Semko bol dobrý. Ja až tak nie. Ja to neviem…
Sofia ho vtedy spontánne objala a pritisla k sebe.
To je v poriadku. Neberieme ťa namiesto Sema. Prijmeme ťa ako jeho veľkého kamaráta.
Peťo stuhol niekto ho objal, najmä žena, to už dávno nezažil. Cítil vôňu, teplo rúk, tela.
Lenže aby sa nestrápnil, listoval album ďalej, stisnutý, a ona ho, stále objímajúc, trošku kolísala, zamyslená.
Peťo nikdy neplakal. Teraz mu stúpol hrč k hrdlu, odrazu sa mu rozkotúľali slzy. Zahuhlal.
Plačeš, Peťko? Neboj, inak aj ja hneď začnem. Drž sa, si predsa chlap. Musíš byť silný! Utrela mu tvár.
To už raz počul…
Okno v izbe bolo otvorené. Vo vzduchu sa bil bublajúci vánok, vonku zelenala lístie, a z portrétu sa láskavo usmieval Semko, jeho nový kamarát.
Peťo sa zrazu opýtal detinsky:
Neviete, náhodou, túto pesničku? ‘Kocúrik malý, chvostík šedivý, haja-bu…’
Sofia sa usmiala: Počula som. Uspávanka, že? Chceš, aby som sa ju naučila?
Peťo prisvedčil. A to mu zatiaľ úplne stačilo…
