Oci, prosím ťa, neodnášaj ju! potiahla nosom mladšia dcéra, sedemročná Vierka, oči mala celé začervenané od plaču. Dášku predsa nemôžeme dať preč, veď je NAŠA!
Tá tvoja Dáška, otec Ján prudko chytil volant, všade nám robí neporiadok. V chodbe, pri peci, a včera ešte aj do topánky naservírovala kopu. A kam by mala, tam nie a nie ísť. Čo mám s ňou robiť?
Ale oci…
Nechaj tak! vybuchol.
Starý biely žigulák sa triasol, keď naskočil motor, blatníky celkom dohrýzli hrdzou. Na zadnom sedadle, v malej kartónovej krabici, kňučala tenkým hláskom Dáška.
Vierka s noštek červeným od sĺz pritláčala prsty na drevený plot a hľadela, ako auto so škrabancami mizne za zákrutou dedinskej cesty.
Bola ťažká sychravá jeseň, nízke olovené nebo sa ťahalo nad Dubnicou. Vietor vytváral uzly z dievčenských vrkočov, chytal na seba kraj plátenných šiat.
Vierka, poď dnu, nastydneš! zakričala z okna mama Marta s múčnatými rukami od cesta. Čo tam stojíš ako soľný stĺp?
Dievča sa ani nepohlo. Sĺzy jej stekali po lícach, štiplavé a slané.
Dáška… Naša Dáška… Rysavá, s bielymi ponožkami a chlpatým bruchom. Večer priasla Vierke na kolenách, v zime sa skrútila do klbka pri peci. A teraz…
Vo vnútri voňalo dusenou kapustou a kysnutým cestom, mama lepila pirohy. Staršie decká trinásťročný Peťo, jedenásťročná Lujza a deväťročný Ivan sedeli nad zošitmi.
Vlastne, len sa tvárili, že sa učia. Peťo škrábal perom do zošita, ani nevedel čo píše. Lujza sa schovala za učebnicu, ale oči mala zalepené slzami. Ivan ten, ktorý býva najhlučnejší teraz len hryzol ceruzku a mlčal.
Tak vždy je to tak! zrazu hodil Peťo pero na stôl, otec povie a hotovo. Na nás sa nikto nespýta!
Tichšie buď, upravila Martinka zásteru, vie, čo robí. Kocúrov máme aj tak troch. Murka s Valkom už chodia pekne na piesok a táto… vaša Dáška…
Lenže ona by si zvykla! navrhla Lujza so zaduseným plačom. My by sme ju naučili.
Naučili? A kto? Ja? Veď mám dosť aj bez toho, kravy, prasiatka, záhrada, no a vás… A ešte aj mačka s maniermi paničky.
Veď my by sme si dali poradiť! Lujza oponovala, my by sme ju to naučili!
Neskoro, Márta len pokrútila hlavou.
Vierka tíško vosla, sadla si k oknu, dívala sa na tenkú oponu dažďa. Dedina bola akási bezfarebná šedivé búdy, zaplavené hriadky so stonkami uhoriek.
Mami… ona sa vráti domov? šepkavo sa spýtala dievčina.
Marta si smutne vzdychla: Neviem, dieťa moje, naozaj neviem…
…
O polhodinu sa už Ján vrátil. Striasol zo seba mokrú bundu, prevesil ju cez klinec, bez slova vošiel do kuchyne. Decká len klopili oči, nepozrel sa im ani raz do tváre.
Tak čo? spýtala sa ticho Marta.
Odpovedal. Vzal som ju do susednej dediny, nechal u Hvizdákovcov. Sľubovali, že sa postarajú.
Je to ďaleko? oprel sa o stôl Ivan.
Možno päť kilometrov, možno viac, odsekol otec.
Už sa nikdy nevráti… Lujza ledva šepla.
Ani nemusí, Ján len zamrmlal. Dosť o tom, už. Zalej mi čaj, mám kosti premrznuté.
Martinka postavila pred muža pohár čaju a na tanier makaróny na smotane. Ján mlčky jedol, sťažka sapal makaróny do úst. Decká sedeli za stolom, nik nechytil vidličku len civeli do tanierov, akoby ich tam čakal nejaký ťažký balvan.
Neskôr večer, keď už bol dom tichý a všetci ležali na svojich posteliach, Vierka dlho hľadela do tmy. Ležala na jednej strane širokej postele, ktorú zdieľala s Lujzou, pozorne počúvala dážď za oknom a staré drevené steny ticho škrípali, zdiaľky bol počuť štekot dedinského psa.
Lujzka, ty už spíš? zašepkala.
Nie, tiež ticho odvetila Lujza.
Dáška sa vráti domov, to viem určite. Príde naspäť.
Nehovor hlúposti. Ako nájde cestu? Otec ju viezol až do susednej dediny! To je päť kilometrov, ako keď ideš na druhý koniec sveta.
Ale ona je šikovná! Aj tak cestu nájde!
Lujza na to už nič nevravela, otočila sa k stene. Vierka len tak šepla do tmy, tak nenápadne, ako ju učila babka: Bože, chráň nám Dášku, priveď ju domov, prosím…
…
Medzitým s Dáškou sedela v kuchyni u Hvizdákovcov, schovaná pod pecou. Stará pani jej dala misku mlieka, kúsok šunky, aj ju pohladila. No mačka nepriadla, ani sa neobšmietala o ruky. Sedela tam cudzia, zhrbená v klubku neistoty.
Kde je domov? Kde deti Vierka, Lujza, Ivan, Peťo? Kde je Marta, ktorá jej po večeroch tajne podstrčila špajzu so slaninkou? Kde tie známe vône pece, sena, mlieka?
Tu všetko páchlo inak. Hlasy boli cudzie, v izbe býval obrovský sivý kocúr, ktorý na Dášku len zasyčal, ak sa priblížila k miske.
Čakala. Čakali do rána. No keď panička otvorila dvere, aby šla k sliepkam, Dáška vyletela von ako strela.
Fíha! Kam sa mi ženieš? vykríkla Hvizdáková.
Ale mačka už bežala cez hriadky, okolo plotov, k ceste, nezastavila sa, kým nebola ďaleko za dedinou, uprostred mokrého poľa.
Déšť neprestával lial. Od rána zhora hnal studenú, neúprosnú vodu. Rysavý kožúšok sa jej prilepil k telu, labky sa šmýkali, pazúriky sa zabárali do blata.
Nevedela kam, no v srdci jej svietila nepoddajná spomienka. Akýsi pradávny inštinkt jej šepkal: Tadiaľto… ešte ďalej… nevzdávaj sa…
Deň prešiel, Dáška sa schúlila pod starý senný klobúk, drkotala od zimy, žalúdok jej škriekal od hladu. Skúsila chytiť myš ale tá sa jej prešmykla do diery. A tak pila dažďovú vodu z kaluže horkú, ťažkú od blata a mokra.
Na druhý deň sa prepracovala k ceste. Rozbitý asfalt, jamy, sem-tam auto, čo len vyšplechlo blato. Dáška sa driapala po okraji, padala, vstávala, šla ďalej, nepoľavila.
V noci sa skryla v opustenom šope, medzi hnilými fošnami a myšími dierami. Jednu myš ulovila, zhltla ju vcelku. Dobilo jej to sily aspoň na chvíľu.
Na tretí deň začalo snežiť. Prvý tohtoročný sneh mokrý, prilepený k srsti. Rysavá mačka zanechávala tmavé ťahy v bielobe, pacičky mala celé do krvi. Ale pokračovala.
Lebo tam, niekde ďaleko, bol dom. Tam boli deti. Teplo pece. A Marta s prísny hlasom, ktorá ju predsa len pohladila, keď nikto nevidel.
Na štvrtý deň zbadala ten známy brezový háj. Srdce jej začalo tĺcť ako zvon. Zrýchlila, zrýchlila, až ju nohy samy niesli. Áno, to je on ten brezinový hájik, kde deti brali v lete muchotrávky a Vierka plietla venčeky z sedmokrások.
Na piaty deň prišla k potoku. Úzky, studený ako ľad. Prebrodila ho, vyliezla von, trasúc sa ako osika, striasla zo seba sneh.
Šiesty deň ju prepadol kašeľ. Nos jej tiekol, dýchala ťažko, ale tlačila sa dopredu, ticho, vytrvalo.
A zrazu siedme ráno. Dáška, celá dobitá, špinavá, pokrytá snehom a blatom, dorazila k známym vrátkam. Sadla si, zamňaukala slabým, zachrípnutým hláskom. Nič. Zamňaukala znova, silnejšie.
Dvere sa otvorili. Na dvor sa vybehla Vierka bosá, v nočnej košieľke.
Dáááška! vykríkla, pribehla k bránke, rozletela ju a vzala mačku do náručia. Mami! Oci! Všetci, rýchlo sem! Ona DOŠLA, ona sa vrátila!
Za Vierkou vybehli aj ostatné deti Lujza, Ivan, Peťo. Marta, utierajúc si ruky o zásteru, pristúpila bližšie, aby sa pozrela.
Preboha… veď je celkom vychudnutá… a tečie jej z nosa… Asi prechladla, šepla potichu.
Mami, musíme ju vyliečiť! prosila Lujza.
Liečiť? Marta len zalomila rukami, vieš, kto by volal veterinára kvôli mačke? Tu máme veterinára na kravy a svine, mačky si nejako poradia
Ale mami!
Tak dobre, už neplačte, zamávala rukou. Zohrejte jej mlieko. A nájdite handričku, nech ju utrieme. Potom sa uvidí…
Na prahu sa objavil Ján. Zastavil sa, díval sa na rysavú mačku v dcérinej náruči.
Aj tak našla cestu, zamrmlal.
Oci, ona prešla pešo päť, možno aj šesť kilometrov! Vieš si to predstaviť? nadšene vykríkol Peťo.
Otec mlčal. Iba sa pozrel a bez slova vošiel do izby.
…
Dášku vniesli späť do tepla, položili k peci. Vierka jej priniesla čerstvé, ešte horúce mlieko. Mačka pila, až jej mlieko striekalo z fúzov. Lujza ju starostlivo otierala starou osuškou, aby ju nebolelo.
Labky má celé do krvi… zašepkala Lujza.
Marta si sadla vedľa, obzerala Dáške packy.
Ty si toho teda prežila… vzdychla. Ivan, rýchlo pre jód. Lujza, zožeň obväz. Previažeme jej to.
A soplík? spýtala sa Vierka.
Soplík… Skúsime harmanček. Spýtam sa starej tety Zuzy, tá vie na všetko niečo. Hlavné je, aby bola v teple a dobre sa napapala. Potom uvidíme…
Od tej chvíle sa deti starali o Dášku ako o malé bábätko. Vierka bola stále pri nej, hladila ju, ticho šeptala. Lujza jej uvarila kurací vývar. Ivan našiel starý pléd, rozprestrel pri peci. Peťo sa zamračene vrtal s kladivom a doskami.
Čo robíš? spýtala sa sestra.
Pieskovisko. Aby konečne mala svoj záchodík. Naučíme ju.
Myslíš, že sa nám to podarí?
Musíme!
Dáška bola chorá skoro týždeň. Kýchaľla, chrčala, oči jej slzeli. Ale deti vytrvalo kvapkali harmanček, dávali teplé mlieko, balili ju do šatiek.
A pomaly mačka ožila. Prechladnutie zmizlo, oči sa jej rozžiarili, kožúšok sa opäť vyčesal a rozjasnil.
Nadišiel čas učiť na pieskovisko. Peťo ho spravil zo starého debna, nasypal piesok zo dvora. Vždy, keď Dáška začala hľadať miesto, odniesli ju tam.
Sem, Dáška, sem, opakovala Vierka.
Najprv mačka len hundrala, chcela utiecť. Ale decká boli tvrdohlavé. A jedného dňa sa stal zázrak Dáška sama vhupla do debny, prehrabala piesok a vybavila sa tak, ako sa má.
Podarilo sa! skríkla Vierka. Mami, oci! Ona sama!
Marta sa po prvýkrát za tie dni usmiala.
Vidíš, šlo to. Kto by bol povedal!
Ján sedel za stolom s novinami v ruke, zdvihol oči, pozrel na mačku, ako si pyšne čistí packu vedľa pieskoviska.
Ty máš teda tvrdú hlavu… zašepkal. Koľko kilometrov si to prešla…
Oci, už ju neodnesieš, hej? opatrne sa spýtala Vierka.
Chvíľu bolo ticho, konečne Ján prikývol:
Nie. Ak už sama prišla späť… patrí k nám.
Vierka ho objala tak silno, až ho skoro zadusila.
Ďakujem, oci! Ďakujem!
Ale už dosť, zahundral, ale úsmev mu prezrádzal, že sa na zlé urazenie zabudlo.
…
Dáška tam žila ešte dlhé roky. Odvtedy nikdy nevyviedla nič vedľa, chodila statočne do pieskoviska. Večer priasla pri peci, schúlená do klbka. Lovila myši aj lepšie než Murka či Valko a decká na ňu boli pyšné.
Občas Ján na ňu pozrel, pokrútil hlavou.
Tá mačka má dušu bojovníka, povedal. Vie, kde je jej domov. A žiadna vzdialenosť ju nezastaví.
A deti mu vždy prikývli. Lebo vedeli: Dáška vedela, kam sa má vrátiť. A ona prišla. Cez dážď, zimu, hlad aj bolesť. Lebo tam, kde na teba čakajú tam si skutočne doma.
A tam, kde čakajú, tam život nikdy nekončí.
