Dva mesiace som vodil 56-ročnú ženu po bratislavských reštauráciách. Ale len čo som ju pozval k sebe, okamžite spadla maska
Pred piatimi rokmi som sa rozviedol celkom pokojne a zvykol si na slobodný život, kde si človek vládne sám. No v poslednej dobe som čoraz častejšie cítil, že vracať sa každý večer do prázdneho bytu je smutné a ubíjajúce.
Mám 56 rokov, zdravie mi slúži, energie mám dosť. Rozhodol som sa zaregistrovať na zoznamku, v nádeji, že si nájdem partnerku na spoločný život. A hneď po pár dňoch písania som mal pocit, že mám šťastie natrafil som na zaujímavého človeka.
Jej profil bol jednoduchý:
Iveta, 56 rokov, vdova, hľadám slušného muža na vážny vzťah.
Na fotke bola príjemná žena bez nánosu pózy, s láskavými očami. Rýchlo sme si začali písať. Hneď na úvod som jej napísal, že nehľadám dlhé virtuálne kamarátstva, chcem ženu na spoločný život a zážitky, nie roky písania. Iveta súhlasila a dohodli sme si stretko na víkend v centre Bratislavy.
Prvé rande dopadlo skvele. Dlho sme sa prechádzali po hrade, bolo čarovné počasie. Rozprávala mi o práci a vnúčatách, ja som sa pozorne usmieval a v duchu si hovoril, že má v sebe pokoj, nepôsobí dotieravo. Potom som ju pozval do kaviarne, posedenie som, samozrejme, preplatil ja v mojom veku je to tak prirodzené.
Začala sa naša klasická cukríková fáza. Kyticu a bonboniéru som mal takmer každý raz v ruke, aj keď nám bolo obom fajn. Každý piatok a sobotu sme striedali koncerty, divadlá, Galériu mesta Bratislava či výlety do Karpát spojené s obedom na terase. Dva mesiace intenzívnych stretnutí a keď by sa to zrátalo, dosť by to zabolelo aj peňaženku.
Snažil som sa byť džentlmen, myslel som si, že nás to krôčik po krôčiku zblíži. Iveta sa ku mne mala, chytala ma za lakeť, vravievala mi:
Mišo, je mi s tebou vzácne, si ozajstný pán.
Lichotilo mi to.
Prvé signály v kine
Keď sa na to spätne pozerám, všetko bolo jasné už tam.
Po prvé, nikdy ma ona nepozvala k sebe, ani na kávu, nikdy. Vždy nejaká výhovorka: Prepáč, doma mám chaos, vnučka je na noc u mňa, som uťahaná, poďme radšej von. Myslel som, že je len opatrná a hanblivá žena, ktorá dlho žila sama, možno už nie je zvyknutá. Neráchel som na ňu a trpezlivo čakal.
Po druhé, ako náhle šla reč na vek, zrazu všetko zmenila. Na výlety, do reštaurácie a na dlhé prechádzky bola vždy fit, odhodlaná, plná nápadov. Ale keď rozhovor trochu pritiahol osobnejšiemu kontaktu, stiahla sa hneď do škrobených zábran.
Raz v kine, keď už v sále zhasli, pohladil som jej jemne ruku. Iba ju položil, nič viac. Rázne moju ruku odsunula a povedala ticho, ale pevne:
Mišo, veď nás niekto uvidí.
Veď v sále je tma, nikde nikto, šepkám jej.
Je mi to jedno, pôsobí to hlúpo. Nie sme pubertiaci.
Prikývol som a myslel si, že je prosto tradične vychovaná a treba rešpektovať jej hranice. Ale začalo to nahlodávať moju istotu. Nie sme predsa deti, máme šesťdesiat na krku!
Nesmierne rada však rozprávala o svojich chorobách. V našom veku je to už trochu rutina kĺby, tlak, lieky. Ona však dokázala na večeri stráviť polhodinu rozprávaním o tabletkách na cholesterol. Počúval som so súcitom, radil jej dobrých lekárov. Ale keď som spomenul, že raz týždenne chodím do bazéna, odsúdila to:
Načo si naháňaš tlak? V tomto veku patria ľudia na gauč s knihou, nie do bazéna v chlóre.
Ale ja nechcem len sedieť doma! Túžim žiť naplno.
Pravda vyšla najavo a lekcia hanby
Včera mi došla trpezlivosť. Dva mesiace randenia predsa stačí na záver buď to má zmysel, alebo nie.
Večer sme sedeli v gruzínskej reštaurácii na Obchodnej, jedli chinkali, popíjali pekné červené víno. Smiala sa na moje vtipy, rozprávala pikošky z práce. Mal som pocit, že konečne prišla šanca na úprimnosť.
Po večeri sme nastúpili do môjho auta. Za oknom padali kvapky dažďa, v aute hralo rádio, boli sme sami. Něžne som ju chytil za ruku a tentokrát ju ani neuhla.
Iveta, poď ešte so mnou domov. Spravím čaj, zahráme si šach, čo ty na to?
Okamžite sa napla, úsmev zmizol, jej tvár stvrdla.
Mišo, kam tým mieriš? odvrkla chladno.
Nič neskrývam. Páčiš sa mi. Som sám, ty si sama. Už dva mesiace sa stretávame, je prirodzené, že chcem viac blízkosti.
V tej chvíli začala prednášať abstraktný monológ o hanbe, veku a duchovnom rodinách. Bol som zmätený:
Chápeš, čo hovoríš? zvýšila hlas. To majú robiť mladí! My potrebujeme porozumenie, nie takéto veci. Veď by sme boli na smiech! Ja mám vrásky, ty máš bruško. Už nám patrí len pohoda, vnúčatá, záhradka. Nie tieto hlúposti.
Ostával som sedieť v šoku. Zo mňa sa stal v jej očiach hanebný primitív len preto, že chcem žiť normálnym životom, partnerky.
Prosím ťa, nevzdal som sa. Ja cvičím, nič mi nie je. Vyzeráš výborne, akokoľvek na svoj vek. Prečo sa sám v tomto veku zaživa odstaviť? Kto to určil?
To je normálne, zatrpknuto uzavrela. Slušné ženy pestujú paradajky, starajú sa o vnúčatá. Nie sú s mužmi kvôli tomuto. Hanbila by som sa pred deťmi.
V tom okamihu som už nevydržal a povedal jej všetko:
Takže ty muža vlastne vôbec nechceš?! Dva mesiace si sedela za mojím stolom, vozila som ťa autom, dával som ti kvety, reštaurácie, koncerty to bolo bez hanby? A keď chcem byť s tebou bližšie, zrazu som divoch?
Sčervenala od zlosti.
Myslíš, že sa dám len za večeru?
Nekrútim to. Slušné randenie má vývoj. Ty si chcela len kamarátstvo na moje náklady.
Bez slova vyskočila z auta, treskla dverami. Ja som sa za ňou nepustil všetko bolo jasné. Pozeral som, ako hrdo odchádza k paneláku a cítil len trpkosť.
Mám rád rozhovory, knihy, diskusie o dejinách ale som živý muž so svojimi túžbami a nechcem sa ich vzdať len preto, že niekomu celý život vštepovali presudky o veku.
Vymazal som jej číslo, zrušil aj účet na zoznamke. Musím dať sám sebe trochu priestoru po tomto divadle.
A už som rozhodnutý: na prvom rande budem rovno zisťovať, ako to majú s blízkosťou. Ak si vypočujem čo i len pol viet o starobe a vnúčatách ako zmysle života účet rozdelíme napoly a rozlúčim sa.
A vy? Myslíte, že som to prehnal, keď som ponúkol blízkosť v 56 rokoch? Alebo je to v našom veku skutočne hanba? A na čo vlastne také ženy chodia na zoznamky, ak veria, že ich čas už dávno prehrmel?
