Predtým, ako som sa vydala za môjho manžela Róberta, mala som s jeho rodičmi celkom príjemný vzťah. Nebol dokonalý, ale v ich rodinnom dome v Trnave, kde Róbert býval, to vždy voňalo domácim koláčom a svetlo v kuchyni nikdy nezhasínalo. S jeho mamou Elenou a otcom Ľudovítom som viedla tiché rozhovory nad bylinkovým čajom, často sme sa nevedeli dohodnúť, či pozerať večerné správy alebo starý film, no vyhýbala som sa hádkam tak, že som sa smiala na vtipoch svokry. Všetko bolo v poriadku, až do dňa našej svadby.
Po hostine, kde znela cimbalová muzika a horalky sa nosili v košíkoch, sme zašli k jeho rodičom, kde ma doslova zahádzali jedlom. Elena trvala na tom, že musím jesť viac, že vraj budem pevná ako dub. Najskôr som to brala s humorom, no neskôr sa tieto poznámky zmenili na nátlak a vŕtanie do môjho taniera. Po mesiaci svokra povedala, že som pribrala, hoci moja váha ostala rovnaká ako klobása na trhoch v Modre. O pár týždňov som zistila, že som tehotná, a zaplavila ma radosť. Róbertovi som povedala, nech túto novinku ešte nepovie jeho rodičom chcela som ich prekvapiť, snívalo sa mi, že im tú správu poviem pod sochou anjela na Modranskom cintoríne, no život sa zvrtol inak.
Ako rástlo bruško, začali nás rodičia častejšie navštevovať v našom novom byte blízko Štrkovca. Vždy nabrali plné tašky jablkovej štrúdle a bojazlivo spytovali, ako sa cítim. Podvedome som cítila, že Róbert niečo prezradil aj keď tvrdil, že nie, ich otázky akoby presakovali cez dvere. Keď nakoniec pravdu oznámil, môj život sa zmenil na kolotoč.
Otec Ľudovít mi začal stále dokladať bryndzové halušky, stále naliehal, nech zostanem doma a neopúšťam prácu, vraj aby som sa neunavila. Elena, ako prízrak, si stále kládla ruky na moje brucho, tvrdila, že rastie, ako keby v ňom ukrývala malú kapustovú hlavu. Boli u nás dva, trikrát denne, bombardovali ma otázkami Dnes si už pila žinčicu? Máš chuť na to naše bravčové? Pomaly som si uvedomila, že ma vnímajú len ako schránku, inkubátor pre ich prvého vnuka, nie ako človeka s túžbami a obavami. Ich starostlivosť bola hustá ako tatranská hmla a všetko prekrývala.
Vyrozprávala som Róbertovi svoje utrpenie. Ten, akoby mal v ušiach husľové struny miesto sluchu, mávol rukou, vraj preháňam, vraj všetko je v poriadku. Keď som zbadala, že mi nikto neverí, vzala som osud do svojich rúk. V tú noc som pobalila naše veci, požiadala Róberta, nech vymení zámky akoby som čakala, že cez ne prenikne vôňa chlebíka od svokry a zarezervovala som lístky na dovolenku. Na druhý deň sme odišli; dúfala som, že v diaľke, kde osiky šumia inak a horalky chutia viac snivo, nájdem pokoj a jasno, po ktorom som tak túžila.
