Minulý mesiac sa nám konečne narodil vnuk. Lietal som v oblakoch šťastia a tešil som sa na deň, keď ho budeme môcť navštíviť. No nie sme vítaní. Švagriná sa vôbec netají svojou nevôľou. Priniesol som darčeky, kupoval som veci pre malého, ba aj peniaze som im dal, no aj tak sa akosi na nás pozerá s obavami. Aj švagor je rovnaký.
Cítim sa dotknutý, pretože by som pre vnúča urobil všetko ako správny dedko. Moja nevesta sa ku mne a k mojej dcére, Elene, správala neúctivo, hoci Elena jej chcela len dobre poradiť veď už má tri deti, má skúsenosti. Dokonca nám polovicu darov vrátila so slovami, že novorodenec nepotrebuje plyšové hračky. Ale veď dorastie, všetky tie veci sa mu ešte zídu. Nechápem, prečo to robí.
Keď sme u nich boli, neponúkli nám ani len kávu. Môj syn ticho mlčal a pozeral do zeme v tejto domácnosti jednoducho nemá hlavné slovo. Odchádzali sme domov a cestou som plakal, pretože takýto chladný prijatie som nečakal.
Odvtedy vidím vnuka len na fotografiách; ani si nedovolím prísť k nim na návštevu. Volám deti k nám, ale nevesta ku nám odmieta chodiť. Prosil som syna, nech príde aspoň s kočíkom do parku, no ani to sa nedá. Nevesta ho má pod kontrolou na každom kroku a nepustí ho nikam.
Nevesta kŕmi vnúča umelým mliekom, aby nemusela stále dojčiť. Myslí si, že ju budeme odsudzovať, preto nechce, aby sme sa stretávali. Ale mne je to naozaj jedno! Hlavné je, aby som mohol vidieť svoje vnúča. Nemám v úmysle ju karhať, každý rodič si veci robí po svojom.
Predtým sme s nevestou mali dobrý vzťah, rovnako aj s jej rodičmi. Ale po narodení vnuka akoby sa všetko zmenilo! Nijak som jej neublížil, preto nerozumiem, prečo zmenila postoj voči mne. Moji známi sa čudujú, že mám vnuka a predsa ho vôbec nevidím.
Moja mama prepísala byt na moje meno. Chcel som ho predať a rozdelit peniaze medzi syna a dcéru. No vzhľadom na posledné udalosti je manžel proti. Vraví, že je lepšie ho prenajať cudzincom, než pomáhať takýmto nevďačným deťom. Má pravdu na starobu sa o nás možno nik nepostará. Žiaľ…
