Po nočnej službe bola Ema taká unavená, že jej nohy sa len s námahou pohybovali v podivnom tempe. Zima prešla do rozmarného odmäku, každý deň padal ťažký, ťažký sneh, čo sa topil na chodníkoch Bratislavy a skrýval pod trblietavými kúskami zamrznutý ľad. Ema sa šmýkala, kĺzala, vracala sa vždy do reality studeného februára.
Za celú noc si nedokázala ani len sadnúť. Raz priviezli chlapca s akútnym zápalom slepého čreva, raz starenu s rozbitým bokom, zlomenou kľúčnou kosťou. Akoby všetci naprieč Petržalkou čakali na noc, aby zavolali záchranku a odviezli sa do nemocnice Ružinov. Ema si predstavovala, ako príde domov, v obývačke postaví na stôl hrnček čaju, zvalí sa do postele a spí do večera. Pozorovala si opatrne nohy, kráčala cez brečku z roztečeného snehu, keď z tieňa popri starej omietke na Mlynských Nivách vystúpil čudný muž a zastal presne pred ňou. Ema strhla pohľad k nemu, rýchlo prehodila tašku na druhé plece.
Pred ňou stál muž, čosi cez štyridsať, pripomínal skôr bezdomovca alebo legendárneho zbojníka z Detvy. Tvár poškriabaná a ufúľaná, oblečenie viselo mokré a cudzie, akoby ho práve vyhrabal z kontajnera. Ema urobila krok bokom, aby ho obišla – na útek už nemala síl.
Prepáčte, nemohli by ste mi pomôcť? ozval sa muž.
Ako zdravotná sestra mala naučené, že prosba o pomoc je ako červený signál v podchode, zastavila sa hneď.
Ja Muž si chytil hlavu a na chvíľu privrel oči. Vyhodili ma z vlaku. Našťastie, snehu je veľa, dobre som padol, nič som si nezlomil, len modriny
Menej piť by ste mali, poznamenala Ema a ešte raz sa pokúsila výjsť z jeho zóny.
Počkajte, ja som nepil! Len čaj. Niečo mi doň dali, hneď som zaspal. Okrem toho, obrali ma o všetko, aj šaty mi zobrali. Hlavná vec, že ma nevyhodili nahého. Vyhodili ma kúsok od vašej stanice.
No to ste mali šťastie. Ale musíte ísť na políciu a do nemocnice. Bolí vás hlava, máte nevoľnosť? Asi otras mozgu, povedala Ema a opäť sa ho snažila obísť, pretože sa ani nepohol.
Už som bol na polícii. Najbližší vlak pôjde až za pár hodín. Čakať s ostatnými sa mi nechcelo… Ten starý pán, čo so mnou sedel vo vozni, vyzeral na profesora. Brada, okuliare, tykával si tam s každým na polícii mi povedali, že brada aj okuliare sú určite falošné… Ešte že ma neokradli o život. Teraz by som sa len potreboval umyť a prezliecť, všetko mám mokré. Odev vám, samozrejme, vrátim.
No vy teda máte odvahu. Nerozmýšľali ste, že vám mám dať aj kľúče od bytu, v ktorom mám úspory? Ema sa pohoršila.
Všetci odo mňa utekajú… Pane Bože, prečo mi nikto neverí? Muž zaklonil hlavu a jeho pohľad bol taký úprimný a skľúčený, že Emu bodlo pri srdci. Znovu si ho premerala. Oblečený ledabolo, ale rozpráva bez prízvuku, namiesto vulgarizmov volí výrazy, aké by u bezdomovca nečakala.
Nuž dobre, pôjdete ku mne, inak naozaj prechladnete. S oblečením niečo vybavím.
Ďakujem vám. Ste veľmi dobrá. Všetci ostatní sa len otočili a išli ďalej, ani si nevypočuli, čo potrebujem.
Ema domácim schodom v Dúbravke vošla do bytu, sadla si na malý taburet v predsieni. Nohy jej hučali, oči sa zatvárali.
Choďte do kúpeľne, kývla hlavou smerom k úzkej chodbe. Ja zatiaľ vyhrabem niečo na preoblečenie. Ako sa voláte?
Marek, odpovedal, našiel vypínač na kúpeľni a zamkol sa. Zakrátko bolo počuť sprchu padajúcu na staré dlaždice.
Ema si povzdychla. O oddychu mohla len snívať. Jej brat už dávno žil v Košiciach, ale nejaké jeho veci tu ostali. Veď nezahrniem, pomyslela si a celkom pokojne z poličky vytiahla starú mikinu, nohavice a tričko. Položila ich na skrinku pri kúpeľni a zabúchala.
Zatiaľ čo sa zohrievala polievka v mikrovlnke, sadla načas k stolu. Ak by mama prišla práve teraz, určite by chápala všetko úplne zle. Čo už si pomyslieť, keď v kuchyni zohrieva večeru a v kúpeľni sa kúpe cudzí muž? Bože, nech mama mešká, alebo sa zdržala u susedky Mirky, šepkala si pre seba. Ale Boh mal práve iné starosti a kľúčom sa už otváral dverový zámok.
Ema, už si doma? z kuchyne sa ozval mamin hlas a ona vykukla. Ojoj, myslela som, že si v kúpeľni ty. Kto sa tam teda umýva? mama privrela oči a skúmavo si ju premerala.
Mami, nevyšiluj, je to muž, ktorého okradli vo vlaku. Umýva sa, potom odíde.
A preto si mu pripravila Filipovu mikinu? A čo sa mu stalo?
Už som vravela okradli ho a vyhodili. Šťastie, že ešte v šatách.
Kriste pane, a ty si ho vláčiš domov? Možno je to on, čo lúpili po staniciach? Alebo nejaký maniak? Zatelefonujeme radšej polícii…
Nehnevaj sa, mami, bol už na polícii, a cez deň tu žiaden vlak nejde opravujú trať. Umyje sa a odíde.
Už z kúpeľne nebol čuť šum vody. Dvere klapli, potom ich opäť zavrel. Zobral si oblečenie, zistila Ema.
Mama si sadla a čakala, pohľad upretý pred seba. Onedlho vošiel Marek, trochu nesmelý, previnilo sa usmievajúc. Určite počul ich rozhovor.
Len si ťa prezerám. Ako je možné, že aj takého silného chlapa okradli v plnom vlaku? spýtala sa mama podozrievavo.
Prepáčte, že som vtrhol do vášho bytu. Cestoval som za dcérou na svadbu. Do čaju mi asi niečo dali, hneď som zaspal. Okrem peňazí mi vzali aj oblečenie. Zle sa mi padalo, ale aspoň nie som vážne zranený.
A ku nám sa ako dostal? Veď bývame ďaleko od hlavnej stanice…
Mami! Nechaj ho predýchať. Sadnite si, Marek, mám tu teplú polievku, povedala Ema.
Ema bola vždy taká, na ulici vodila cudzích psíkov a teraz mužov z vlakov Mama už trošku odmäkla a prisadla ku stolu.
Len si dajte, ale pozor, ak sa zapáčite mojej mame, možno vás už neuvidím odchádzať po vlastných, Ema sa usmiala ironicky.
Ona v kúte stále čaká, kedy jej dcéru niekto vezme, už máš na tridsať, dievča moje. Ako sa ja môžem pohnúť na onen svet, ak moja dcéra nie je zabezpečená?
Mami, už dosť… Marek, berte to s humorom.
Staré babky, viete mávla mama rukou a zamierila do izby.
Vaša mama je prísna, povedal Marek a odsunul misku.
Vychovala nás sama, s mojím bratom. Len sa bojí, že zostanem sama, ako ona. Ste teda podnikateľ?
Také malé opravárenské podnikanie. Kamarát mi hovoril, nech idem radšej autom, ale šiel som vlakom a zle dopadlo. Bude u vás o chvíľu šofér, len vydržte, hneď odídem.
Ema sa zahľadela na Mareka trochu s úsmevom v bratovej mikine vyzeral celkom fajn.
Marek si vypýtal telefón a zavolal dcére z rozhovoru bol zrejme smutný, že ho veľmi nepostráda. Potom si vypýtal adresu domu, aby priateľ vedel prísť autom.
No, už po mňa ide, povedal pohasnutým hlasom. Vlastne som mal tušiť, že dcéra bude spokojná aj bez môjho príchodu. Manželka sa nechcela vidieť s novým mužom, len dcéra ma volala. Zbytočne som riskoval.
Kto vlastne ste, že vám stačí zavolať šoféra? Ema sa zasmiala.
Chvíľu mlčali a premýšľali len tak o živote. Ten jej, čo bol, akoby prechádzal okolo bola zamilovaná, plánovala svadbu, a potom našla svojho snúbenca v posteli s kamarátkou.
Ste veľmi dobrý človek, určite všetko zvládnete, povedal Marek akosi do vzduchu.
A vy prečo ste sám? Podnikanie, zdravie?
No, na svadbe som mal byť jeden. So ženou sme sa rozišli, nebola taká, ako vy, Ema. Moderné ženy sú veľmi vypočítavé…
Dlho sa rozprávali. Vonku sa už zmrákalo, keď zazvonil mobil.
To bude môj kolega, už mám auto pod oknom. Marek vstal. Pridal som si do vášho telefónu číslo ako Marek z vlaku, hádam zavoláte, ak by ste niečo potrebovali. Ešte raz veľmi vám ďakujem, oblečenie vrátim. Pozdravujte mamu a nezloste sa.
Ema si uvedomila, že jej je zvláštne smutno. Kto vie, čo za človeka jej prišiel skomplikovať deň a predsa mu verí. Pozrela mu do očí, keď odchádzal cez bránu v šere medzi blokmi, našiel jej okno a zamával rukou.
A hotovo. Zajtra si na mňa ani nespomenie, prebehlo jej hlavou, keď za ňou ticho zatvorila dvere.
Mama sa vrátila, chvíľu postála na zápraží.
Už si ho vypustila? spýtala sa do ticha.
Najprv vyčítaš, že som ho zobrala domov, a teraz že prečo odišiel, Ema sa snažila tváriť, že je všetko v poriadku.
Bol to dobrý človek, bolo to na ňom vidieť.
A načo si potom utekala ukryť bižutériu?
Lebo som sprostá stará baba… vzdychla mama.
Prešli tri týždne. Prišiel čas Vianoc a Emu premkla predstava, že Marek bol len podivný sen, zvláštny výjav z podvedomia. Služba počas Silvestra sa sľubovala byť pokojná na oddelení už len zopár pacientov, na stole malá borovica s pozlátkami. Ak by čosi, väčšina by aj tak prišla až po sviatkoch. Mohla si vyspať aj na lavici.
No čo, Emka, zase spolu na službe? usmial sa chirurg Beránek významne a prikývol.
Tušila, že nejde o náhodu robil si služby naschvál, hoci by sa jej radšej vyhýbal. Bol známy milovník mladých sestier, a preto sa tvárila, že nič netuší.
Ste tam? Och, rýchlo poďte! rozlétla sa do miestnosti sestra Ľubica.
Už niekoho priviezli? Beránek si nasadil rúško.
Prišiel Dedo Mráz! Skutočný! S vrecami darčekov. Chce ísť k pacientom. Pustiť ho? spýtala sa Ľubica.
Dedo Mráz, hovoríš? Tak nech sa páči, poďme si ho obzrieť, Emka, Beránek ju vzal pod pazuchu a odviedol na chodbu.
V čakárni stál muž v červenom kožuchu, s bielou bradou a veľkým vrecom. Hlasno prehováral, že prišiel zo vzdialenej Oravy, že musí rozdávať darčeky. Bratislavské stareni a pacienti jasali, keď im rozdal mandarínky a bonbóny. O chvíľu sa k nemu prichmúrila aj ďalšia sestra, chcela Deda Mráza do ich oddelenia.
Dedo Mráz sa pozrel na Emu zvláštnym spôsobom.
Ale Snehulienku ti nedám. Príď so svojou. Beránek ju pritiahol.
O pätnásť minút stál Dedo Mráz v rozopnutom kožuchu, s bradou a čiapkou v ruke, vak mu visel na pleci. Ema sa usmiala.
Tušila som, že dnes strážiš. Chcel som ti spraviť radosť, Marek na ňu pozrel so skrytým očakávaním.
Radosť si spravil, stareni budú ešte dlho plné šťastia, Ema sa zasmiala.
Vidím, že dnes si poradili bezo mňa. Tak užite si život, Emka, Beránek sa tváril nahnevane, no napokon ustúpil.
Ema sa nenechala dlho prehovárať. O mesiac dala výpoveď a odišla k Marekovi. Mama bola šťastím celá bez seba. Dcérku som dala dokopy, teraz už môžem pokojne zomrieť. Ale čo hovorím veď deti budú, kto to pomôže, ak nie stará mama? A rozhodla sa žiť ďalej.
Prečo sa všetko zlé volá osud, a všetko dobré náhoda? Veď jedno bez druhého sa nikdy nestane.
