Dnes si zapisujem do denníka jednu zaujímavú skúsenosť. Moja vlastná sestra má zvláštnu povahu. Neustále vyzdvihuje svoju dcéru do nebies a je presvedčená, že by sme všetci mali zažívať to isté, čo ona. Ale to tak predsa nemusí byť.
Jej dcérka, Lenka, má len päť rokov. Nič proti tomu veď ju, samozrejme, máme radi, veď je z rodiny, ale každý máme svoje deti a vlastné starosti.
Sestra však neustále hovorí sama sebe, že Lenka je výnimočné dieťa, azda dar z neba. Mali by sme ju oslovovať ako anjelika. A keďže anjeli predsa nehrešia, všetko, čo tento anjelik urobí, máme okamžite odpustiť.
No, aspoň ona takto rozmýšľa. Aj preto sa nikto obzvlášť neteší, keď má dôjsť na návštevu. A popravde, ani k nej chodiť nie je žiadne terno. Osud to však zariadil tak, že nielenže sme sestry, ale aj kolegyne robíme v rovnakej firme. Preto sme si potrebovali prebrať nejaké veci.
Príď ku mne, volala mi ráno sestra. Spravím ti tvoju obľúbenú praženicu. Stretneme sa na obed.
To musím priznať, že v kuchyni bola ako doma, jej praženicu mám najradšej.
Skočím k tebe, odpísala som stručne a zložila.
Začala som zháňať kľúče od auta. Cestou som sa ešte rozhodla zastaviť v pekárni na nejaké dobroty, veď čo by to bol za rozhovor bez dobrého čaju a koláčov. Dorazila som k nej, ona už sedela pri stole a kŕmila malú, rukou mi kývla, nech sa pridám. Prisadla som si, prehodili sme pár slov, keď tu zrazu sestra vytiahla:
Jedz, podstrčí mi tanier s už okukanou praženicou. Lenka to nedojedla.
To ma teda zaskočilo.
Vy už doma čisté taniere nemáte? ledva som sa ovládla.
Lenka je najčistejšie dieťa. Ruky má vždy ako zrkadlo, odpovie sestra a pritiahne si dievčatko bližšie, hoci si v tej chvíli veselo špárala v nose.
To bola posledná kvapka, schuti som si odfrkla a odvtedy som k sestre na obed už nikdy nešla.
Ako by ste sa zachovali vy na mojom mieste?
