Návrat
Janke sa urobilo zle už na nástupišti.
Ledva dobehla k smetnému košu a teraz, zhrbená, stála nad ním a cítila, ako si drahý kabát špiní o studený, zamrznutý kov.
Slečna, ste v poriadku? ozval sa starostlivý, miestny hlas.
Nechajte ma…
Janka sa vystrela. Okolo prechádzali ľudia v zimných bundách, s igelitkami, taškami zemiakov, presne ako v nemom filme.
Vo vzduchu bol cítiť pach nafty, lacného tabaku a tú typickú provinčnú zatuchlinu, z ktorej Janku vždy rozbolela hlava.
Toto mesto nenávidela. Nenávidela ho čistou, chladnou nenávisťou človeka, čo práve odtiaľto pred pätnástimi rokmi utiekol a spravil všetko preto, aby zabudol cestu naspäť.
Zavibroval jej mobil.
Otec.
Jani, kde si? Som pred stanicou autom, čakám na teba.
Vezmem si taxík, odsekla tvrdo. Netráp sa, nenapádaj ma. Nadiktuj mi radšej adresu nemocnice.
Ale mamka už v nemocnici nie je. Včera ju pustili. Tlak jej klesol, povedali, že má oddychovať doma. Prídem po teba…
Doma?! Janka pocítila, ako jej zovrelo sánky. Tak ja som sem letela kvôli takejto hlúposti?
Jani, nehnevaj sa, prosím. Mamka sa na teba strašne tešila. Upiekla koláče, buchty s makom.
Aké koláče, preboha?!
Zložila.
***
Dom, v ktorom vyrastala, bol ešte menší.
Janka stála vo vchode a hľadela na ošumelú dvere, obtiahnutú koženkou. Susedova mačka sa jej už obšmietala okolo nôh a na čižmách nechávala chumáče srsti. Vo vzduchu sa miešal pach kapustnice, mačiek a čohosi sladkého. Tak to tu voňalo vždy.
Vošla dnu bez klopania.
Mama sedela v kuchyni. Drobnučká, sivovlasá, v opratej zástere, spod ktorej vykukovala nočná košeľa.
Keď uvidela dcéru, nadvihla ruky jej tvár bola šťastná, a predsa vinná. Janku to vytočilo ešte viac.
Janka, moje dieťa! A ja som si myslela, že prídeš až večer…
Veď som ťa prosila, aby si neklamala, povedala Janka stroho. Ani sa nevyzula, stála v čižmách uprostred chodby. Vieš vôbec, že mi kvôli tebe môže padnúť zmluva? Cestovala som celú noc, aby som ťa navštívila na JIS-ke, a ty mi tu pečieš buchty?!
Mama zvesila ruky.
Jani, prepáč… nechcela som ťa vydesiť. Len tlak… No, vieš. A už som ťa nevidela tak dlho…
To sa volá klamstvo, Janka si vyzula čižmy a hodila ich do kúta. No nič. Kde máš tlakomer? Poď pomeráme tlak, potom idem do penziónu. Tu spať nebudem.
Zostaň, dcérenka…
Mami, máš kvapkajúci záchod, studené radiátory a susedia cez stenu nadávajú tak, že sa trasú steny. Nedokážem tu byť. Nevydržím to.
Sadla si v kuchyni za stôl. Na stole boli uložené buchty voňavé, ešte teplé. Ani sa na ne nepozrela.
Daj ten tlakomer.
Mama poslušne doniesla starý mechanický tlakomer.
To čo je? zaškúlila Janka. Nemáš peniaze na nový? Veď som ti posielala.
Odložila som ich pre teba na vkladnú knižku. Ak by si niečo potrebovala.
Preboha…
Janka nafúkala manžetu, čísla jej tancovali pred očami.
Stosedemdesiat na deväťdesiat. Solíš polievky za lyžicou?
Veď iba trošku…
Kúpim ti poriadne lieky aj nový tlakomer. Teraz som strašne unavená. Kde tu mám spať?
Mama hneď pobehovala a chystala lôžko. Janka sa dívala z kuchynského okna na šedé paneláky a v duchu vravela jediné: Len neuviaznuť. Len zajtra odísť.
***
V noci nespala.
Pohovka bola prikrátka, pružiny tlačili do chrbta, od susedov sa ozýval krik, neskôr bitka, potom ženský plač a mužské nadávky.
Janka ležala a hľadela do stropu. Prasklina, ktorú tam pamätala z detstva, vtedy pripomínala blesk, teraz len pripomínala rozpadnutý dom.
Nadránom konečne na chvíľu zadriemala. Snívalo sa jej, že je malá a s mamou idú na trh, mama jej kupuje horúcu makovú buchtu v cukre. Janka v tom sne žiarila šťastím.
Zobudila sa s plačom.
Slzy jej stekali po lícach a dlho sa ich nevedela zastaviť. Utierala sa do rohu plachty.
Za stenou už bolo ticho. Tiekli len staré hodiny, tie, ktoré mama už roky sľubuje vyhodiť.
Janka? ozvalo sa za dverami. Nespíš?
Nespím, zachrapčala.
Máš tu návštevu.
Kto?
Nejaké dievča. Hovorí, že je Zuzka. Nepamätáš si?
Janka sa posadila. Zuzka? Aká Zuzka?
Obliekla si župan, vyšla von.
Pred ňou stála Zuzana tá istá zo školy, najlepšia kamarátka, ktorú Janka nechala bez rozlúčky, keď odchádzala do Bratislavy.
Zuzana sa takmer nezmenila tie isté svetlé vlasy v konskom chvoste, jamky v lícach, len oči mala smutnejšie a kruhy pod nimi.
Ahoj, povedala jednoducho Zuzana. Tvoja mama mi vravela, že si doma. Tak som si povedala, že sa zastavím. Pätnásť rokov sme sa nevideli.
Janka zmätene stála. Chcela povedať niečo ostré, ako ju našla alebo že nemá čas, ale nedokázala.
Poď ďalej, povedala nakoniec.
Sadli si v kuchyni. Mama pochopila a odišla k susedke. Zuzana si objímala hrnček s čajom dlaňami.
Som vydatá, oznámila. Mám dcéru, sedemročnú Katku. Na jeseň pôjde do školy.
Gratulujem, kývla Janka.
A ty? pozrela na Janku. Ako je v Bratislave?
Dobre.
Si vydatá?
Bola som.
Prečo už nie?
Janka pokrčila plecami. Nechcela vysvetľovať, že manžel si našiel inú. Že byt, auto, kariéra nič neznamenajú, keď je človek sám. Úplne sám.
Nestretli sme sa v povahách, odvetila.
Zuzana prikývla. Chvíľu ticho sedeli. Potom zrazu dodala:
Vieš, ja som ti odpustila…
Čo? prekvapila sa Janka.
No že si odišla bez rozlúčky. Boli sme ako sestry, partia, vždy sme si rozprávali tajomstvá. Ty si odrazu odišla a koniec. Najprv som plakala, potom bola nahnevaná, ale potom som pochopila, že si musela. S každou z nás mal život iné plány. Teraz tu sedíme pri čaji a som rada, že ťa vidím.
Janke zvlhlo v oku. Otočila sa k oknu.
Zuzka, bola som hlúpa. Prepáč.
To je v poriadku, usmiala sa Zuzana. Stáva sa.
Rozprávali až do večera. Zuzana opisovala muža (pracuje v závode, pije, ale je dobrý človek), dcéru (zbožňuje kreslenie, celý byt je polepený obrázkami) a obyčajný život. Janka počúvala a uvedomila si, že ju to naozaj zaujíma.
Vieš čo, povedala Zuzana na konci, zajtra príď na večeru k nám. Spravím boršč. A Katku spoznáš.
No, neviem
Príď, chytila ju Zuzana za ruku. Mama vravela, že si tu do stredy. Aspoň si pospomíname.
Janka prikývla.
***
Na druhý deň šla do lekárne.
Potrebovala kúpiť mame lieky, normálny tlakomer a ešte čosi pre jej zdravie. Kráčala mestom, pozerala okolo seba a zistila, že to tu nie je až také strašné. Stromy pokryté námrazou, deti sánkujúce sa pri panelákoch, babičky na lavičkách. Obyčajný život.
V lekárni bola fronta. Janka si stála na konci a pred ňou bola žena v starom kabáte s igelitkou plnou nákupu. Prešľapovala z nohy na nohu a ťažko dýchala.
Je vám zle? opýtala sa Janka.
Nič to, zlatko. Srdiečko bolí, kúpim si tabletku a bude lepšie.
Janka sa na ňu pozrela lepšie. Žena bola bledá, pery mala fialové, na čele pot.
Sadnite si, povedala jemne Janka. Kúpim to za vás. Čo treba?
Nitroglycerín, dievča moje. Ďakujem ti, zlatko.
Janka kúpila liek, podala ho žene. Tá si vzala tabletku, zavrela oči. Po chvíli jej bolo lepšie.
Ďakujem ti, dievča dobré. Ty si asi nie odtiaľto, že?
Som, odvetila Janka. Tu som sa narodila.
Vyšla z lekárne a usmiala sa.
***
Večer zašla k Zuzane.
Bývala v paneláku na piatom bez výťahu. Janka pomaly ťahala nohy po schodoch a vravela si: Bože, ako som odvykla od týchto vchodov.
Tentoraz ju to však neštvalo.
Dvere otvorilo dievčatko drobné, svetlovlasé s veľkými očami.
Vy ste teta Janka? spýtala sa. Maminka vravela, že vás mám privítať.
Ja som teta Janka, prikývla.
Ja som Katka. Poďte. Dnes máme boršč.
V byte bolo skromne, ale čisto. Starý nábytok, vyblednuté tapety, detské kresby na stenách. Vzduch voňal po boršči a makových buchtách.
Zuzana pobehovala v kuchyni.
Jani, poď, vyzuj sa, hneď budeme jesť. Katka, nes lyžičky.
Sadli si za stôl. Janka jedla boršč a príjemné teplo sa jej rozlievalo vnútri. Dávno nejedla tak dobre. Dávno len tak nesedela v obyčajnej spoločnosti, bez výhovoriek a predstierania.
Nakreslíš mi niečo? obrátila sa na Katku.
Dievčatko, pozerajúc pozorne Janke do očí, prikývlo:
Ste pekná. Nakreslím vás.
Dobre, usmiala sa Janka.
Katka si priniesla album a pastelky a pustila sa do kreslenia.
Janka pila čaj s višňovým lekvárom a rozprávala sa so Zuzanou.
Máte deti? spýtala sa zrazu Katka bez toho, aby zdvihla oči od obrázku.
Nie, odvetila Janka. Nevydalo sa to.
Prečo?
Katka! napomenula ju Zuzana, nepatrí sa
To je v poriadku, usmiala sa Janka. Jednoducho to nie každému vyjde.
Nebuď smutná, vážne povedala Katka, ešte máš čas. Určite sa ti podarí, čo chceš.
Janka sa zasmiala.
Ďakujem, zlatíčko.
Katka jej podala obrázok. Bola na ňom žena v dlhých šatách s korunkou na hlave a okolo nej kvety.
To ste vy, vysvetlila Katka. Ako princezná. Ale smutná. Kreslím ešte slniečko, budete veselšia.
Janke až zovrelo hrdlo.
Ďakujem, Katka. Zavesím si to doma v Bratislave, dobre?
Dobre, prikývla Katka. A prídete znova?
Prídem, prisľúbila Janka. A v tej chvíli vedela, že hovorí pravdu.
***
Domov sa vrátila až večer. Mama čakala, nespala.
Ako bolo? spýtala sa.
Dobre, mama. Veľmi dobre.
Janka si prisadla, chytila mamu za ruku. Bola hrejivá, drsná, posiata pehami.
Prepáč mi, mama. Za všetko.
Ale čo si, dcérenka. Veď za čo?
Za to, že som… Janka sa zarazila. Za to, že som sa za vás hanbila. Za toto mesto. Za seba. Myslela som, že som lepšia, keď som odišla. Ale nie som. Len som utiekla.
Mama mlčala, hladkala ju po vlasoch.
Neutiekla si, Janka. Prežila si. Tu to bolo vtedy buď odísť, alebo zničiť život. Dobre, že si šla, ale nikdy na nás nezabudni.
Nezabudnem, šepla Janka. Sľubujem.
***
Ráno Janka odchádzala.
Otec ju zaviezol na stanicu. Mama stála na peróne, drobná v starom kabáte, mávala jej.
Janka cez okno cítila, ako sa jej niečo sťahuje v hrdle.
Vieš… otec zakašľal. Príď zas. Nebudeme tu naveky.
Prídem, ocko. Naozaj.
Sadala do vlaku, našla miesto. Vytiahla mobil. Prišla správa od Zuzany: Príď zas. Katka sa pýta, kedy znova príde teta Janka. Má ťa veľmi rada.
Janka sa usmiala a mobil schovala.
Vlak sa pohol. Za oknom ubiehali šedé paneláky, garáže, zasnežené polia. A Janka si uvedomila, že tentoraz ju nebolí hlava. Nie je jej zle. Necíti potrebu zavrieť oči a tváriť sa, že nič z toho nejestvuje.
Z tašky vytiahla Katkin obrázok. Princezná s korunkou, kvety, nedokreslené slniečko.
Janka sa pozrela von oknom. Nad poľami vychádzalo slnko. Veľké, červené, skutočné.
***
O týždeň poslala Janka Zuzane peniaze len tak. Pre Katku, na pastelky a krúžky.
Zuzana sa bránila, ale Janka trvala na svojom.
A o pol roka prišla domov znova. Sama, bez telefonátu. Jednoducho kúpila lístok a cestovala.
Sedeli spolu v kuchyni Janka, Zuzana, Katka. Jedli boršč, rozprávali sa. A Janka si pomyslela, že možno TO je šťastie. Byť niekomu potrebný. Len tak, bez podmienok.
Život je vzácny najmä vtedy, keď ho človek dokáže zdieľať. Niekedy sa človek musí vrátiť späť, aby pochopil, čo je skutočne dôležité.
