Otcova chata To, že ich s otcom chalupu predali, sa Oľga dozvedela úplne nečakane a náhodou. Cez telefón, keď vo vysokej budove bratislavskej telegrafickej stanice volala mame do Košíc. Také veci sa snáď dejú iba vo filmoch, alebo v skutočnosti len veľmi zriedka – keď sa staneš tretím nechceným účastníkom cudzieho hovoru, jednoducho počúvaš dvoch ľudí, ako sa rozprávajú. Omyl operátorky spojil tri mestá a tri životy na pár minút: chalupa už nie je, vyplatene predaná, peniaze pomôžu dokonca aj Oľge! Mamka a jej sestra Irina – tie príbuzné hlasy, sto dvadsať kilometrov, hlasové vibrácie premenené na elektrické signály, ktoré letia káblami. Fyzika bola pre Oľgu vždy ťažká – otec ju nútil učiť. *** – Oci, prečo je v septembri také slnko? – Aké, Oľka? – Neviem… neviem to vysvetliť, svetlo je jemnejšie, než v auguste… – Fyziku treba učiť, postavenie nebeských telies je v septembri celkom iné! Chytaj jablko! – otec sa zasmial a hodil Oľge veľké, sploštené jablko, červené a voňajúce po mede. – Champion? – Nie, tie ešte nedozreli. Šampiónka prúžkovaná. Oľga sa zahryzla, v ústach sa rozliala sladká pena so všetkou chuťou leta a teplej zeme. Odrôd jabĺk Oľga poznala málo – presne tak ako fyziku, a to bol ten deň jej najväčší problém! Už druhý rok bola Oľga Sokolova zo Žiliny zamilovaná do učiteľa fyziky. Slnko, nebo, zákony vesmíru – na školské poznámkové zošity nepasovali. Otec to všetko tušil podľa jej smutných očí a slabého apetítu. Oľga sa mu priznala už pred rokom, plakala ako malá a sedela mu celý večer na kolenách. Mama bola práve v kúpeľoch, staršia sestra študovala v Prešove. Otec bol na chalupe šťastný, stále si pospevoval staré pesničky – doma nikdy, tam spievala mama s Irinou. Mama bola krásna, vysoká blondína, vedúca vojenskej knižnice, neprehladnuteľná košická pani s hrdou korunkou vlasov farbených hena – z kúpeľne vychádzala s voňavým turbanom a voniala po tráve a daždi. Jej krása bola očividná, otec obyčajný, ako raz mama povedala Irine a Oľga to počula: “Sašo je nenápadný, ale chlap nemusí byť krásny.” Nenápadný vedľa maminých plameniacich vlasov, temperamentných výstupov a jej lásky k poriadku. Doma sa muselo zmieriť aj s vojakmi – ako ich otec, bývalý major, volal – keď v ich dvojizbovom byte prespávali priatelia z armády, ktorým pomáhal. Roku 1960 prišiel o armádnu kariéru kvôli veľkému znižovaniu počtov armády; v civile pracoval ako hlavný mechanik bratislavského telegrafu. Práve títo „soldáti“ pomáhali otcovi stavať chatu – striedali sa, kopali záhradu, pomáhali zadarmo. Malý domček s jedinou izbou a verandou, Oľga na streche čítavala knihy, otec jej tam podával misku s egrešmi, višňami, jahodami. Najšťastnejšie chvíle. Mama chatu nemala rada, chodila len málo, šetrila si ruky – krásne, upravené. Oľga ich obdivovala, otec jej ich s láskou bozkával. – Také ruky sú na knihy, nie na záhony, – žartoval a žmurkol na Oľgu… *** Prvé kvapky septembrového dažďa klopali na verandu. Veselé, bez jesennej melanchólie. Oľga odložila knihu. – Oľka, poď dole, mama už čoskoro príde s Irinou, treba navariť obed, – otec znela na chalupe nezvyklo jasne. Oľga sa chvíľu zdržiavala, pozrela na nebo – sivé, ťažké, ale netresklo. Tvár mala mokrú, objala si ramená, aby ju zohriali. Na streche – bližšie k nebu a ďalej od zeme – nad ostatnými chatami komornej kolónie videla slnečné lúče prerážajúce mraky. Fyzika bola zabudnutá, život v prvom ročníku žurnalistiky v internáte v inom meste mal vlastné pravidlá. Oľgu dali rovno do internátu, ale prvý septembrový týždeň bývala v prenajatom pokoji s domáckou, druhú izbu mali študentky. Prednášky – nečakané, vášnivé ponorenie do literatúry, jazyka, charizmatickí učitelia, do ktorých sa zamilovala celá skupina. Po prednáškach prázdnota, ešte bez priateľov. Oľga jedávala v menze, túlala sa po neznámych uliciach Bratislavy – lepšia, ale cudzia krása veľkého mesta. Na kuchyni voňali otcove jablká, ktoré priniesol domácim ako vďaku. Tá sladká, mierne odpadajúca vôňa vyvolávala slzy a v srdci zvierala stiesnenosť. V internáte zistila, že spolubývajúce sú študentky z NDR – Viola, Magda, Marion. Od nemčiny jej večer treštila hlava, chodila von dýchať; sedávali na schodoch a fajčili. Nemky si vždy od Oľgy pýtali cigaretu a potom ju poctivo zaplatili, čo našich prekvapovalo. Ony boli užasnuté maminými nakladanými paradajkami, jedli ich s opekanými zemiakmi. Keď Oľge došli zásoby, vytiahli svoje nemecké salámy, ale neponúkali. Na jar sa ich stáž skončila, odchádzali a v kuchyni ostali hromady zimnej obuvi z Nemecka; naše baby si ich nenápadne rozobratili… *** – Oľka, nakrájaj kapustu, ja zatiaľ vyberiem mrkvu. Vývar je hotový. Na malej kuchyni sa rosiili okná, veľká hlávka kapusty sa rozvinula na doske ako čipka. Oľga odlomila jeden list – sladký a zemský. Rozveselene sekala nožíkom, vôňa kapusty naplnila miestnosť. Otvorila okno, pustila dovnútra voňu jesenných listov, ohňa a jabĺk. Videla otca zozadu, lopata ťažko vnikala do zeme, vedela, že ho bolí chrbát. Odhodila nôž, rozbehla sa a objala ho zozadu, otec ju mlčky pobozkal na vrchol hlavy. Sestra Irina prišla ten večer sama, mamku bolela hlava a zostala doma. *** Za sebou mala Oľga univerzitu, študentské manželstvo, prvé zamestnanie v redakcii „Novátor“ strojárskych závodov, prvý otcov infarkt, narodenie dcérky a aj rozvod. Po piatich rokoch sa vystriedalo všetko. Manžel odišiel za inou, Oľga žila s dvojročnou Marikou v prenajatom byte, otec sa snažil chodiť každé dva týždne – nosil potraviny, staral sa o vnučku. – Oľka, neber to mame za zlé, že tak často nechodí ako ja, dobre? Príliš ju cestovanie zmáha… A vieš, asi si našla priateľa… – Oci, veď to už v jej veku nie je možné! Otec sa smial horko, potom zmĺkol. Oľga zrazu jasne videla, že je celkom šedivý a zronený. Aj pospevovať prestal. – Oci, a čo keby som od pondelka zobrala dovolenku – mohli by sme ísť na chalupu, kým je ešte teplo, že by sme šli s Marikou? *** Chalupa bola zasypaná lístím – posledný teplý týždeň októbra, babie leto. Kúrili v piecke, robili čaj s listami ríbezle. Oľga smažila zemiakové placky, otec hrabal lístie, Marika pomáhala, potom ich rozhadzovala a smiala sa. Cesto prskalo na panvici, v záhrade znelo otcovo pískanie. Večer rozdúchali oheň – ulica bola prázdna, chaty tiché. Otec napichoval krajce chleba na čerešňové prútiky, pomáhal Marike podržať ich nad ohňom. Oľga si zohrievala ruky nad plameňom – ten ju vždy fascinoval. Spomenula si na svoj prvý študentský brigádny let v Kazachstane, piesne pri gitare, omamný pocit zamilovanosti do nekonečna, nočná step a tváre pri ohni – už iné, než cez deň… Tam spoznala aj budúceho manžela. V práci ju ten týždeň pozvali na partajnú schôdzu – do komunistickej strany. Učila sa večer stanovy KSČ, materiály zjazdov – a zrazu otázky o rozvode, o morálke; Oľga koktala, skoro plakala. Jeden kolega sa jej zastal a vykríkol: – Toto je schôdza grobianov, nie komunistov! Po rokoch bude spomínať s trpkým smiechom… Keď sa zotmelo, uhasili oheň. Pri bránke zastalo auto, hlasno buchli dvere. Mama! Krásna, v štýlovom kabáte, povedala, že ju odviezol kolega z práce. Marika vybehla k babke, otec sa zamračil, nesmelo mamu pobozkal. – Aký kolega? – Sašo, veď je to jedno, len ma zviezol! Nepoznáš ho… Pri večeri nešla reč, Marika bola mrzutá. Mama sa Oľgy vypytovala na prácu, ale myšlienky mala inde. Otec mlčal, upieral pohľad na mamu, zamračene, ramená stále nižšie. Večer bol pokazený… *** O rok už otec nebol. Veľký infarkt, za dva dni bol preč, v teplom slnečnom októbri. Po pohrebe si Oľga vzala dovolenku a zostala na chalupe. Mariku nechala u svokry. Všetko jej padalo z rúk. Úroda jabĺk bola najlepšia, akú pamätala. Rozdávala kýble susedom, varila zavareniny s mätou a škoricou – presne ako otec miloval. Prišiel pomôcť jeho kamarát Ivan z bývalej armády, s ktorým si chodievali pre mladé stromčeky do Bojníc. – Zostanem tu pár dní, Oľga, prekopem záhradu, ostrihám stromy, ak ti to nevadí. – Ivan, to nemyslíš vážne… Ďakujem ti! Z otcoveho “Oľka” sa jej do očí tisli slzy – práve vtedy pocítila ťaživý pocit nezvratnosti, sirotstva, beznádeje. Dovtedy akoby len čakala, že sa otec vráti, že to je zlý sen. Prvé dni po jeho smrti, na hranici spánku a bdelosti, nemohla prísť na to, prečo je jej tak hrozne. Sekundy prebudenia, čierne vlny myšlienok – otec tu nie je. Potom ju pohltila vina, že ho nedokázala udržať na tomto svete. – Hlavne nepredávajte chalupu, budem chodiť pomáhať. Vieš, Oľka, túto antonovku sme spolu vyberali v Bojniciach, bola si ešte dieťa. Sašo o tebe vždy rozprával viac než o Irine. Hovoril, že stromy ho prežijú. Stromčeky vyberal vždy starostlivo… Ivan ostal tri dni, prekopal záhradu, ostrihal jablone, prihnojil, priamo pred domom zasadil tri žlté chryzantémy. “Chcelo by to skôr, ale je teplá jeseň, ujmú sa! Na pamiatku Saša… Ruže ešte prikryť, lístie odhrnúť – nabudúce.” Objali sa na rozlúčku. Začalo mrholiť. Oľga stála pri plotiku a hľadela za Ivanom. Ten sa otočil a zamával – “chod do domu.” Dážď silnel, tĺkol na strechu, vietor zavrel vrátka so smutným zavzúčaním. Prah domu posypaný žltými lístkami chryzantém. Všetko tu je otcovo, aj dážď, stromy, pachy, zem. On je tu niekde – ostane navždy. A Oľga sa raz všetko naučí. Bude sem jazdiť s Marikou až do prvých mrazov – autobusom len dve hodiny. A na jar – hneď ako roztaje sneh – možno sa podarí zaviesť kúrenie. Musí začať šetriť. Na jar pôjde s Ivanom do Bojníc vybrať bielu ríbezľu – otec takú chcel… *** O pol roka, začiatkom apríla, práve keď sa objavil prvý sneh, chata bola predaná. Oľga sa to dozvedela náhodou pri telefonáte cez telegraf, cestou domov z Bojníc. V stiesnenej telefónnej búdke, kde na zemi, vo vrecúšku zabalený v starej detskej košieľke, stál korienok bielej ríbezle.

Otcova chata

To, že ich s otcom chatu predali, Zora sa dozvedela nečakane a úplne náhodou. Po telefóne, keď volala zo stanice mame do iného mesta. Také veci sa stávajú len vo filmoch, alebo naozaj výnimočne. Keď sa stanete tretím neplánovaným účastníkom rozhovoru vlastne len počujete, ako sa dvaja rozprávajú. Univerzálna chyba, telefonistka omylom pripojila tretieho volajúceho. Dve mestá, dve osoby si za pár zaplatených minút vymenili najdôležitejšiu novinu: chata už nie je, výhodne ju predali a tak je možné všetko možné, dokonca aj jej, Zorke, trochu pomôcť peniazmi!

Zorina mama a jej sestra Hana, tak dôverne známe hlasy, vzdialené stodesať kilometrov, zvukové vlny premenené na elektrické signály, prenášané po drôtoch. Fyziku Zora nikdy nechápala, otec ju nútil učiť.

***
Oci, prečo je v septembri také slnko?
Aké, Zorka?
Neviem vysvetliť svetlo je akési iné, jemnejšie. Slnko svieti, ale nie tak ako v auguste.
Musíš sa učiť fyziku, Zorka! V septembri je postavenie nebeských telies úplne iné! Hoď si jablko!
Otec sa zasmial a hodil Zore obrovské, trochu sploštené jablko. Lesklé, červené, voňajúce po mede.
Je to papučka?
Nie, tie ešte nedozreli. Škoricová pruhovaná.
Hryzla s chrumkaním, ústa sa zaliali sladkou penou, v ktorej sa miešalo leto so svojimi teplými dažďami a šťava samotnej zeme. Odrody jabĺk Zora poznala tak zle, ako aj fyziku. A v tomto bol dnes najväčší problém! Pretože ôsmačka Zora Vargová bola už druhý rok zamilovaná do učiteľa fyziky. Celý vesmír sa jej zúžil na školskú triedu, fyzikálne zákony sa nedali zapísať do linajkovaného zošita. Otec to všetko vedel podľa jej prázdnych očí a zlého apetítu. Zora mu to povedala už minulého roku. Preplakala noc na jeho kolenách ako malá. Mama bola vtedy v kúpeľoch. Staršia sestra študovala v inom meste.

Na chate bol otec šťastný, neustále si pohmkával nejaké melódie, až prekvapivo hudobne. Doma to nerobil, tam viedla mama a sestra, keď sa objavila. Mama bola nádherná žena, vysoká, hrdá, riaditeľka vojenskej knižnice. Mala ryšavé vlasy, čo si farbila hennou. Raz za pár mesiacov vyšla z kúpeľne s obrovským turbánom a voňala trávou a dažďom. Krása jej bola neprehliadnuteľná. Otec bol menší, o desať rokov starší, nenápadný. Tak o ňom raz mama povedala sestre, Zora počula a urazila sa.
Štefan je nenápadný. Ale muž nemusí byť pekný.
Nenápadný v kontraste k maminej ohnivej hrive, hlučným gestám a prudkej povahe. Mama mala rada poriadok. Musela však tolerovať otcových vojakov, ako ich nazýval občas spali na zemi v ich malej dvojizbovom byte. Počas otcovej služby v armáde často prichádzali, niekto len na prechod, niekto potreboval pomoc s prácou. Svetozárovi vojaci. V 1960 prišiel o miesto kvôli veľkému znižovaniu vojska za Novotného – milión tristo tisíc vojakov. Bol prepustený ako major. Potom pracoval ako hlavný mechanik na pošte v Žiline. Títo vojaci mu pomáhali stavať chatu. Striedali sa, pomáhali mu rýľovať záhradu. Malý domček s verandou, na ktorú Zora v lete rada chodila čítať. Otec jej tam podával misku so egrešmi, višňami alebo jahodami. Najkrajšie časy. Mama chatu nemala rada, chodila len zriedka šetrila si ruky, krásne, upravené, s dlhými nechtami. Zora ich obdivovala, otec ich bozkával.

Takými rukami sa vydávajú knihy, nie rýľujú záhony, smial sa a žmurkal na Zoru

***
Prvé kvapky septembrového dažďa začali klopať na strechu verandy. Veselo, živo, bez jesennej melanchólie. Zora zavrela knihu.
Zora, poď dole, mama s Hanou čoskoro prídu, treba chystať obed, otcov hlas znel na chate nezvyčajne jasne.
Ale Zora sa len zadívala na nebesá, rozbúrené, šedé, no nie hrozivé. Tvárou ju zmáčal dážď. Obmotala sa rukami, aby sa zohriala. Len tam na streche, bližšie k nebu a ďalej od zeme, cez iné záhrady, boli vidno slnečné lúče v mrakoch. Fyzika zabudnutá, na žurnalistike v Bratislave platili vlastné pravidlá.

Zoru ubytovali v internáte. Prvý týždeň septembra však musela bývať na prenajatom byte v jednej izbe s majiteľkou, druhú obývali študenti. Na prednáškach nové, hlboké ponorenie do literatúry a jazyka. Profesorov si zamilovala celá trieda mali neuveriteľnú charizmu. Po prednáškach cítila obrovskú tieseň domov jej chýbal, kamaráti ešte neboli.

Jedla v študentskej jedálni, do noci blúdila ulicami. Krása veľkého mesta bola cudzia. Cítila samotu, akoby to nebola ona Zora, ktorá kráča dole strmým kopcom pri hlavnej budove univerzity, po tmavej ulici medzi starými domami. Nie ona počúva štekot psov, nie ona zakopla a odrela si nohu v nových lakovaných topánkach.
Na kuchyni voňali otcove jablká, čo priniesol domácim za pomoc. Od tej sladkej, trocha omamnej vône sa jej tisli slzy a duša sa triasla.

Po čase v internáte zistila, že spolubývajúce, študentky z NDR Viola, Magdalena, Marion. Od nemčiny ju večer bolela hlava, chodila von dýchať vzduch. Na schodoch sa fajčilo. Nemky chodili za Zorou, prosili cigarety, vždy ich však vyplatili našim to bolo zvláštne. Naše zas obdivovali mamine zaváraniny, hlavne paradajky, jedávali ich s opekanými zemiakmi. Keď Zorine zásoby dochádzali, nemky vytiahli klobásky, ktoré u nás vtedy neboli bežné samy však neponúkali. Na jar skončili štúdium, odchádzali domov, v kuchyni pri smetiaku ostali kopy zimných topánok nemecká kvalita! Naše sa potajme delili…

***
Zorka, nakrájaj kapustu, ja vytiahnem mrkvu. Vývar už je.
Malá kuchyňa mala zarosené okná z dlhého varenia. Obrovská hlávka kapusty sa rozvinula na doske. Zora odtrhla lístok chutný, zemský. Chutí od zeme. Sekala nožom veselo, vôňa kapusty sa rozliala. Otvorila okno dnu pustila pach opadaných listov, dymu a jabĺk. Otca videla zozadu, rýľ sa zavŕtal do zeme ťažko, Zora vedela, že ho bolí chrbát. Zhodila nôž, vybehla von objala ho zozadu, pritúlila sa. Otočil sa, ticho ju objal a pobozkal do vlasov.
Sestra Hana dorazila večer sama, mama ostala doma bolela ju hlava.

***
Univerzita bola za nimi, študentské manželstvo, práca v novinách Novátor pri leteckom podniku, otcova prvá slabosť na srdci, narodenie dcérky a rozvod. Päť rokov a toľko sa zmenilo. Zorin muž odišiel za inou, ona žila s dvojročnou Marikou na prenajatom byte. Otec prichádzal každé dva týždne. Nákup potravín, hry s vnučkou.

Zora, nehnevaj sa na mamu, že tak často nechodí. Cesty ju zmáhajú A vieš, asi má nejakého nápadníka
Oci, v jej veku?
Otec sa zasmial akosi smutne. Stíchol. Zora si všimla, že je úplne šedivý, zhrbený. Už ani nespieva.
Oci, vezmem si od pondelka dovolenku. Pôjdeme na chatu, ešte je teplo, s Marikou?
***
Chata bola zapadaná lístím, posledný teplý týždeň októbra, babie leto. Kúrili v piecke, čaj so listami ríbezlí. Zora narýchlo piekla placky. Otec hrabal lístie, Marika pomáhala, potom ho rozhadzovala a smiala sa. Masť prskala. Zo záhrady zaznelo otcovské pohmkávanie.
Večer pálili oheň. Ulica bola prázdna, aj susedné chaty. Otec napichoval hrubé kúsky chleba na čerešňové prútiky, Marika držala nad ohňom. Zora vystierala premrznuté ruky ku plameňom vždy ju fascinovali.

Spomenula si na svoj prvý študentský tábor v Nitre, piesne pri gitare, hlava plná lásky bez konkrétneho adresáta. Láska k nočnej oblohe, ohromujúce ticho v poli, rozhádzané akordy gitary, tváre. Pri ohni iné, ako cez deň každá mala svoju tajnú hĺbku. Tam sa zoznámila aj s budúcim mužom. Tento týždeň si ju v práci zavolali na stranícku schôdzu kvôli vstupu do KSS. Večer bifľovala stanovy, materiály zjazdov. Otázky o tom, kto vlastne bol v rozvode vinný a kdo bol morálne slabý. Zora koktala, skoro plakala. Potom sa za ňu postavil kolega vyskočil, zakoktane zakričal:
Toto je schôdza… chrapúňov, nie komunistov!
O pár rokov na to bude spomínať so smiechom…

Keď sa zotmelo, uhasili oheň. Pri bráne zastavilo auto. Dvere pleskli. Mama! Krásna, v módnom kabáte. Pracovný kolega ju priviezol. Marika pribehla k babke, otec sa zamračil, rozpačito ju pobozkal.
Kto je ten kolega?
Štefan, záleží na tom? Prosto zaviezol ma, nič iné
Pri večeri sa rozhovor rozpadal, Marika začala byť mrzutá. Mama sa pýtala na prácu, myslela však na niečo iné. Otec mlčal, hľadel na mamu, čoraz viac zhrbený. Večer bol pokazný

***
O rok otec zomrel. Veľký infarkt, odišiel v prvé slnečné dni októbra. Po pohrebe si Zora vzala dovolenku išla na chatu. Mariku nechala u svokry.

Nič jej nešlo od ruky. Jabĺk bolo tento rok nevídane veľa. Zora ich rozdávala vedrami susedom, varila lekvár s mätou a škoricou, ako mal otec rád. Prišiel pomôcť jeho priateľ kolega, s ktorým chodili do Ovocinárskeho škôlkarstva v Bojniciach pre stromčeky.
Zostaňem pár dní, Zorka. Prekopem záhradu, ostrihám stromy.
Ivan, to nemusíte Ďakujem Vám!
Pri Zorka sa jej tisli slzy, v tej chvíli ju zaplavilo pocit bezmocnosti a smútku. Doteraz čakala, že otec príde, že je to len zlý sen. Prvé dni, keď nebol, na pomedzí spánku a bdenia nevedela pochopiť, prečo je jej tak zle. Pol sekundy, úplné prebudenie, a vlny myšlienok otec už nikdy nepríde.
Potom sa pridal pocit viny, že ho neudržala pri živote.

Chatu nepredávajte, Zora. Budem chodiť, pomáhať. Vieš, túto antonovku sme spolu vyberali bola si ešte malá. Po ceste do Bojníc mi o tebe hovoril viac než o Hane. Stromy nás všetkých prežijú Sadenice dlho vyberal, ja som ho stále ponáhľal.
Ivan strávil tri dni, prekopal záhradu, ostrihal jablone, nasadil hnojivo, priamo pred schody zasadil tri žlté chryzantémy.

Trochu skôr by sa mali sadiť, ale jeseň je teplá uchytia sa! Na pamiatku Štefana Růže je treba zakryť, listy odpratať, ale to až na budúci raz.
Objali sa na rozlúčku. Začalo mrholiť. Zora zostala dlho stáť pri bráne a sledovala Ivana, ako odchádza. Otočil sa, zamával choď dnu! Dážď zosilnel, bil do strechy. Vietor prudko zabuchol bránku. Schody boly posiate žltými lístkami chryzantém. Všetko tu je otcove, navždy. Dážď, stromy, jesenné vône aj zem. Otec je tu stále kdesi blízko. A ona, Zora, sa všetko naučí. Bude sem chodiť s Marikou do prvých mrazov, autobusom to trvá len dve hodiny. Na jar, keď sa roztopí sneh, možno spravia kúrenie. Treba začať šetriť z výplaty. A určite na jar pôjde s Ivanom do Bojníc, vyberie bielu ríbezľu otec ju chcel…

***
O pol roka, začiatkom apríla, keď ešte stál posledný sneh, chatu predali. Zora sa to dozvedela náhodou telefonicky z pošty, keď volala domov cestou späť z Bojníc. V malej telefónnej búdke, na dlážke v taške, zabalený v mokrej starej detskej košieľke, stál stromček bielej ríbezle.

Život nie vždy plynie podľa našich predstáv. Strácame miesta, ľudí, sny, ale ich pamäť a to, čo nás naučili, nemizne. Všetko podstatné zostane v našich srdciach a len my rozhodujeme, z čoho naozaj vyrastie nový život.