Keď som sa rozprávala s adoptovaným dievčatkom, uvedomila som si, že všetko nie je také jasné, ako by sa mohlo zdať.
Vedľa mňa na lavičke sedela päťročná dievčinka. Kopala nohami a rozprávala mi o svojom živote:
Svojho otca som nikdy nevidela. Odišiel od nás ešte keď som bola úplne maličká, nechal mňa aj mamu samé. Moja mamka zomrela pred rokom. Dospelí mi vtedy vysvetlili, že sa jej už nikdy nevráti.
Dievčatko sa na mňa zadívalo veľkými očami a pokračovalo vo svojom rozprávaní:
Po pohrebe prišla k nám bývať teta Iza, mamina sestra. Vraj urobila veľký čin, keď ma nedala do detského domova. Povedali mi, že teta Iza je odo dnes môj poručník a že budem bývať u nej.
Na chvíľu mlčala, pozerala dolu pod lavičku a ticho pokračovala:
Keď som sa k tete Ize presťahovala, hneď začala robiť v byte poriadky. Všetky mamine veci nahádzala do jedného kúta a chcela ich vyhodiť. Rozplakala som sa a prosila ju, nech to nerobí. Nakoniec mi dovolila si ich nechať. Teraz spávam v tom kúte, medzi maminými vecami. Keď si ľahnem na večer, je mi tam teplo, akoby bola mama stále pri mne.
Každé ráno mi teta niečo uvarí. Nevarí veľmi dobre Moja mamka varila lepšie, ale teta mi vždy prikáže všetko zjesť. Nechcem ju nahnevať, a preto všetko zjem, čo pripravila. Viem, že sa snaží, keď varí. Nemôže za to, že varí inak ako mamka. Potom ma pošle von na prechádzku a domov sa môžem vrátiť, až keď je vonku tma. Teta Iza je však veľmi, veľmi milá!
Rada sa pred známymi tetami chváli, aká som šikovná. Nepoznám ich, ale veľmi často k nám chodia na návštevu. Teta si s nimi sadne k čaju, rozpráva im veselé historky, mne aj im chváli pekné veci a rozmaznáva nás koláčmi.
Pri týchto slovách si dievčatko vzdychlo a ticho dodalo:
Nemôžem ale jesť len koláče a sladkosti stále, však? Teta na mňa nikdy nekričala. Je naozaj dobrá. Raz mi dokonca dala bábiku, aj keď tá bábika je trochu chorá má zlomenú nožičku a niekedy jej jedno očko zašklbne. Od mamky som nikdy nedostala chorú bábiku.
Vtom dievčatko vyskočilo z lavičky a začalo skákať na jednej nohe:
Musím utekať, lebo teta povedala, že dnes prídu tety a musím sa ešte pekne obliecť, kým sú tu. Povedala, že mi po tom dá vynikajúcu štrúdľu. Ahoj!
Dievčatko odskákalo preč, utekala plniť, čo jej teta Iza prikázala. Ostala som sedieť na lavičke a dlho som premýšľala, všetky myšlienky sa mi točili okolo tej dobrej tety Izy. Aký má táto teta zmysel, keď jej stačí, že ju ostatní chvália? Prečo jej tak záleží na tom, aby ju každý považoval za vznešenú? Je vôbec možné, aby sa niekto s pokojom pozeral na dieťa, čo spáva na zemi prikryté vecami po mŕtvej matke…
