Valéria šla kedysi dávno z potravín s plnými taškami a debatovala so susedou Natáliou. Keď však zbadala pred bránou svojho domu naleštený automobil, hrdo sa vystrela:
Aha, to určite môj budúci zať prišiel už zrána.
Ani Natália neodolala pohľadu na luxusné auto a v očiach jej zaiskrilo podozrenie:
Ty ho už voláš zaťom? No, no… Veď Lydka ešte ani žiadnu ponuku nedostala! Možno ani nie je taký, ako vyzerá hádam nie je zlodej alebo podvodník…
Valéria len mávla rukou a stiahla pery:
Nepomlúvaj! Je dobrý človek a má s Lydkou vážne plány. Už musím bežať, nemám čas. Treba pohostiť hosťa na čaj, a pozri, cukrovinky som práve kúpila.
S taškami plnými jedla sa Valéria rozbehla domov. Natália sa za ňou škaredo pozerala.
Preto toľko šunky a drahých bonbónov, celého ementálu… Veru, pripravuje pohostenie pre návštevu. Hádam ju už netrpezlivo hádže Lydku do chomúta.
***
Doma Valéria rozjasnila tvár úsmevom. Vošla a videla dcéru Lýdiu sedieť na stoličke. Vedľa nej hosť vysoký, trošku prešedivený muž, stále s pohľadom upretým do jej očí. Len čo Valéria ticho zabuchla dvere, hosť sa narovnal a poodstúpil, akoby sa pristihol pri niečom tajnom.
Ako vždy vystupoval slušne. Lýdii doniesol kyticu, škatuľku bonboniér a v peknej krabičke voňavku.
S nádejnou svokrou sa skoro uklonil. A Valéria len vyrovnane pozorovala:
No, dcérka moja, pohľadný je! Trošku prešedivený pri spánkoch, ale to chlapa len vylepší. Aký je len vznešený! potom sa s nadšením zverovala dcére.
Lýdia sa matke len hrdinsky smiala:
On je naozaj vznešeného rodu, mama.
A čože prišiel? Už snáď s darčekmi a kvietkami? nedala sa Valéria.
Vtom Lýdia stratila úsmev:
Nie, mami. Žiadnu ponuku mi nedal. Len ma prehováral, aby som s ním išla na rande do divadla, do mesta.
Úsmev zmizol Valérii z tváre.
Áno? Prehováral, hovoríš? Veď takých mestských fešákov poznám užijú si, vystrájajú, potom sa za inými ženami obzerajú…
Rande ti sľubuje… Ach, dievča moje, toho si si pritiahla ako magnet. Už druhý mesiac sem dochádza a o sobáši ani reč!
Mami…
Čo mami? Máš tridsať, jemu snáď na štyridsať ťahá! Kedy už konečne vezmete rozum do hrsti? Večne to naťahuje! Lepšie by bolo, keby ti hlavu radšej nemotal…
Mami, my si to vyriešime sami!
Ty mlč a počúvaj matku! nahnevala sa žena a prísnym krokom pristúpila k dcére, čo hryzla do šunky, a vytrhla jej ju z ruky.
Odlož to, myslieť musíš aj na postavu! Šunka je drahá, zajtra tvoj zase príde, bude chcieť čaj a nebude k tomu nič…
Lýdia sa matke zahľadela do očí, až človek zabudol dýchať. Po chvíli pýta sa ticho:
Mama, prečo si zase nahnevaná? Čo sa stalo?
Valéria schovala šunku do chladničky a za rachotu tanierov rýchlo odpratala syr aj cukríky zo stola. Pozrela na Lýdiu urazene:
Bojím sa! On sem chodí pred očami celého dediny, ešte nás oklame a nevezme si ťa. Už začali šuškať, že ti vlak odišiel!
Potom už o teba nik nestojí po návštevách tej tvojho vznešeného!
Netráp sa, mami usmiala sa Lýdia. Nikam mi neujde, ver mi.
***
O týždeň sedela Valéria na posteli a balila Lýdii kufor, utierala si slzy. Myslela si, že dcérka jej nedotknutá, všetko vyčkáva. Ale nie očakávalo sa dieťa! Na matkinu otázku len Lýdia šibalsky žmurkla:
Veď vtedy, keď ma zaviezol ku lesu na čučoriedky, tam bol so mnou, čakal ma… Lebo sa mu veľmi páčim!
Takže v lese? Ako si mohla? Okamžite sa priznávaj! Kdeže som vo výchove spravila chybu?!
Lýdia jedla šunku so syrom, čo bol Valérii najdrahší, a s úsmevom odpovedala:
Na tom nezáleží, mama… Hlavné je, že si ma berie!
Aspoň všetkým príbuzným svadbu oznámime! nedala sa Valéria. Bože, ako ťa mám pustiť do cudzieho sveta, veď si moja jediná.
Prídem vždy, keď mi budeš chýbať, mami…
Už dvere búchali susedia a kričali:
Valéria, vraj sa ti dcéra vydáva a ty nič nehovoríš!
Ona odchádza! kričala Valéria.
Ach, a my bez daru prichádzame, veď si mohla aspoň dať vedieť vopred!
Dar netreba, dcéra len ide do mesta za ženíchom.
Aká radosť…
***
Odišla krv mojej, jediné dieťa Valérie. Pán ju odviezol rovno do mesta. Potom Lýdia volávala a rozprávala mame o krásnom dome, kde s budúcim žije.
Valéria márne čakala na novinky o svadbe mesiac, potom druhý, pol roka… Až raz pribehla susedka Natália a šepotom rozpráva, ako videla Lýdiu v meste s kočíkom. Valéria skoro omdlela.
S kočíkom?! Ako to?
Ako sa chystala do mesta, nasúvala kabát, bežala na autobus, celá ustaraná. Mala vnučku a Lýdia jej nedala vedieť! Skryla narodenie vnúčaťa pred vlastnou mamou!
Valéria volala dcére priamo z autobusovej stanice. Našťastie v meste mobilné siete fungujú. U nich na dedine signál málokedy.
Dcéra najprv nebrala, až potom:
Kde si teraz? kričala Valéria do telefónu stojím na stanici, príď pre mňa! Aspoň povedz, prečo si mi zatajila, že si porodila?!
Lýdia prišla sama, taxíkom, vyhýbala sa očami:
Prepáč, mami, nemala som čas všetko vysvetľovať. Narodila sa mi dcérka, dala som jej meno Barborka. Je na teba veľmi podobná…
Bývame v dome Paľa, tak sa môj drahý volá. On má krásny dom!
No?
Valéria sa prísne mračila na dcéru.
Hanbíš sa za mňa, povedz pravdu, dcéra?
To nie! zalakala sa Lýdia. To by mi ani nenapadlo! Lenže… Paľo býva s manželkou.
Ten dom a auto, na ktorom chodí, patrí jej. Riadi sa jej slovom. A ona mu nedovolí vziať si ma.
***
Valéria vkročila do domu odhodlaná, že tu poriadok urobí ona. Aká je to manželka, čo odmieta, aby jej muž prijal vlastné dieťa so ženou?
Nevšímala si Paľa, ani dieťa, ktoré jej dcéra vtisla do rúk, hneď bežala hľadať “pani domu”, ktorú našla hrať na klavíri na poschodí.
Keď nezískala pozornosť, zatvorila klavír a povedala:
Čo sa tu deje? Kto ste? ozvala sa pani stroho.
Ja som mama Lýdie! povedala pevne Valéria. Nie je vám hanba hrať na klavíri, keď v dome spí malé dieťa?
Myslíte Barborku? Tá sa dokonale vyspala, precedila múdra pani. To ešte uvidíte, kto tu komu vadí!
Vám dieťa vadí? divila sa Valéria. Však sa môžete vysťahovať do vlastného bytu, budete mať pokoj!
Prečo by som opúšťala svoj dom, žena?
Lebo brzdíte mladých v pokoji žiť.
Ja? povytiahla pani obočie. Ja nikoho nenútim, dvere sú otvorené, môžu ísť kam chcú.
Čiže na vnučku vám nezáleží? nechápala Valéria.
Žena sa na hosťa chladne pozrela:
Ako sa voláte? Valka? Fajn. Prečo by som mala myslieť na tvoju dcéru a vnučku, keď majú teba a Paľa? Syna som im už dala, pomáhal mi, šoféroval, bol mojou pravou rukou. Ale tebe to nestačí! Ešte by si aj z domu svoju gazdinú vyhodila?
Zavolám kam treba, a vyprevadia ťa ako výtržníčku. Ale keď ma poriadne nasrdíš, pôjdete všetci štyria aj so ženíchom!
Do izby vbehol prestrašený Paľo, kľakol si k Valérii a vravel:
Unavená ste z cesty, mama, Lýdia vám urobila čaj do jedálne.
***
Čaj upokojuje a zbližuje, tak to bolo. Valéria mrkala na “ťaživú prísavu”. Tá pila čaj, usmievala sa a smeškala očami.
“Aj tak ťa prežijem”, myslela si Valéria posmešne.
Zrejme Paľo vycítil napätie Valérie a pohľadom prosil Lýdiu, aby matke čosi vysvetlila.
Lýdia vedela, že rozhovoru neujde. Zavrela sa s matkou v pracovnom kabinete, kým “pani domu” udierala na klavír o poschodie vyššie.
Mama! Musíme sa rozprávať!
O čom? hnevala sa Valéria. Veď si ruky nevybavíš rečami! Tvoja svokra vami zametá!
Ona nie je moja svokra, priznala Lýdia tíško. Je Paľova manželka, rozumieš? Oni sa nikdy nerozviedli!
Valéria bola v šoku, len žmurkala:
Ako je to možné?
Paľo je bohatý vďaka nej, mama… Vzali sa, keď jej bolo iba tesne po päťdesiatke… Nikdy nechcela deti, vždy bolo všetko len tak… a on dlho čakal. Keď už vychladli, dovolila mu mať bokovku. Takže ja som tá druhá. Vieš, Paľo s ňou už dávno nežije ako muž a žena, sú len spolubývajúci.
No pekne, hnevala sa Valéria. A na čo ti taký chlap?
Chcel rodinu, deti, keď ona nechcela. Rovnako som vedela do čoho idem…
Valéria vstala:
Zbaľ veci, zober malú a ideme domov!
Lýdia sa vzpriamila:
Nikam nejdem, mama! Mne to tu vyhovuje. Zostávam s Paľom, raz sa stane vdovcom, vezme si ma!
A zatiaľ ti bude tá stará piť krv!
Tak nech! Je to môj život.
Tak tu ži na cudzích podmienkach, ja už idem! odsekla Valéria.
***
Odvtedy sa Valérii dni vliekli, život bol prázdny. Žila len roznáškami rečí. Susedkina dcéra sa vydala, ďalšia porodila. Chodila za Natáliou, pohrala sa s jej vnúčikom, myslela len na svoju Lýdiu a vnučku.
Nakoniec to nevydržala a z dediny odišla rovno k domu svojej dcéry v meste. Tam sa skrývala za plotom a sledovala. Videla, ako jej vyrástla vnučka Barborka behá po dvore s dvoma pudlíkmi a kričí: Babi, babi!, no volá tak Paľovu manželku.
Tak to ti teda nedarujem! Ona jej nie je nič, ja som babka!
Valéria vyšla z tieňa a začala búchať na bránu.
***
Babičku Valériu nik nevyháňal. Pani domu iba poznamenala: Dom je veľký, izby sa nájdu pre každého.
Spory medzi dvoma ženami ustali, občas si však štipľavo doberali jedna druhú, keď spolu okopávali v záhrade záhony alebo sa s Barborkou schovávali.
Prišla si, čo? Zľakla si sa, že ti tu niekto dcéru trápi? Správne, tvoja dcéra je slaboch, treba jej chrbát ochrániť. Ak budem chcieť, vyženiem ju kedykoľvek, možno je po otcovi, nie po tebe.
Len si to skúšaj, hneď ťa ometiem metlou! Prečo by som bola slabšia?
Lebo si dobehla ty, nie dcéra za tebou. Mohla by si byť tvrdšia.
Možno som silnejšia, než ty! Prišla som len preto, že vidím, ako chradneš, a o chvíľu budeš ležať. A s nočníkom ti rada pomôžem hlavne nech nie Lýdia.
Haha, pobavila si! Ja mám zdravie, vyšetrenia, dobré jedlo. Nikdy som nerodila, stres nemám. Čo si ty myslíš, Valka, že ja prvá odídem?Zatiaľ čo sa dve ženy doberali, Barborka sa smiala a ťahala ich za ruky, každú na inú stranu záhrady. Pesy veselo skákali okolo. Vnučka opakovala:
Babi, nalej mi šťavu! Druhá babi, poď sem, ukážem ti hniezdočko!
Na chvíľu sa aj tie najťažšie výčitky rozplynuli v detskom smiechu. Valéria aj pani domu zabudli na spor, v tichom popoludní sedeli spolu na lavičke a pozorovali, ako Barborka vyhadzuje chlieb holubom.
Život je zamotaný, no kto je babka to sa nevysvetľuje, to sa prežíva, pomyslela si Valéria a posunula vedro s jahodami aj súperke. Tá sklonila hlavu a medzi prstami, prvý raz, zo žartu i únavy, zašepkala:
Tak čo, Valka, nerozdelíme si túto Barborku napoly? Veď na ňu máme obe právo.
Valéria sa v duchu zasmiala:
Polovicu isto nie. Ale keď budeš dobrá, dovolím ti lekvárové buchty aj pre ňu piecť.
Obe ženy sa rozosmiali. Medzi záhradou a domom, v detskom jačaní a štekaní psov, dozrievalo niečo vzácne: možno priateľstvo, možno stará múdrosť, že rodina nie je dokonalosť, ale každý deň znovu otváraná šanca.
A keď večer Barborka zaspávala medzi dvoma babkami, túliac sa raz k jednej, raz k druhej, bol na ne pokojný a tichý pohľad. Rozumeli si bez ďalších slov: aj v tomto podivnom rodinnom zhluku si našli svoje miesto. Taký je život: čudná, krásna a občas aj šťastná záhrada, ak v nej máš s kým sadnúť na lavičku.
