Syn môj, nechcem, aby si sa so ženou rozviedol kvôli mne! Odvez ma do domova dôchodcov!
Pred polrokom som si vzal k sebe mamu. Má už svoj vek, 83 rokov. Odkedy otec zomrel, ostalo jej na dedine samote ťažko. Naše deti už dospeli a majú vlastný život. S manželkou sme ostali v dvojizbovom byte sami. Pomyslel som si, že mama s nami určite nebude prekážať.
Najskôr manželka mlčala, no už po týždni jej začala mamkina prítomnosť liezť na nervy.
Počúvaj, nech sa mama naje osobitne, po nás.
Prečo?
Takto to bude praktickejšie. Keď ju vidím, ako žuje bez zubov, prejde ma chuť do jedla. Je mi to nepríjemné.
Prestaň, raz budeme všetci starí.
To je niečo iné.
Tiež jej vadilo, že mama má tráviace problémy, a občas hrozne nahlas chrápe. Zakazovala jej chodiť do kuchyne a nakoniec ju poslala, aby ostala len vo svojej izbe. Raz na mňa vybuchla:
Počuj, nemyslela som si, že tu bude bývať tak dlho. Už to nevládzem.
A čo navrhuješ?
Vráť ju naspäť na dedinu.
Ale tam sama nezvládne.
Veď aj iní tak žijú. Prečo by naše deti mali všetko riešiť? Prečo mám v byte, ktorý je aj môj, žiť ako cudzinci? Musím znášať to chrochtanie a zápach?
Bol som bezradný. Pred pár dňami som po práci prišiel domov a mamina sedela v chodbe v kabáte, s kufríkom na kolenách.
Mama, čo tu robíš?
Synku, odvez ma do domova dôchodcov!
Prečo tak hovoríš? Prečo to chceš?
Nechcem, aby ste sa kvôli mne rozhádali.
Stále ma prehovára. Ja neviem, čo mám robiť. Nedokážem žiť s pocitom, že tam niekde bude sama. Možno by bolo lepšie všetko hodiť za hlavu a odsťahovať sa s ňou späť na vidiek? Čo mám robiť?
