Mal som päť rokov, no ten deň mám pred očami, akoby sa stal len včera. Otec našiel v maminom mobile správu, kde písala svojej kamarátke, že sa ešte stále občas stretáva so svojím bohatým priateľom. Vídali sa však len málokedy. Otec zarábal v tom čase veľmi málo, dosť na to, aby nám dokázal kúpiť veci, ktoré mama a deti nepotrebovali, ale on chcel, aby mala rodina čo jesť. No aj tak to bolo žalostne málo.
Ako si dovolíš prehrabávať sa mi v mobile? kričala mama, dobre poznajúc slovenské porekadlo, že najlepšia obrana je útok. Tvoja výplata mi nestačí na nič! Ako si myslíš, že máme doma toľko jedla? Televízor je môj! zakričal otec. Je aj tvoj! Áno, odpovedal otec, je to aj tvoj. Rovnako tak aj ten televizor, mäso… aj Juraj. Zoberiem si všetko so sebou! V tej chvíli ma oblial strach. Do hádok som sa až dovtedy nezapájal, ale v tom okamihu som sa ocitol priamo v centre diania. Nie Juraj, nie! Ani to ti nedávam! skríkla mama.
Nakoniec ma otec zobral. Prečo by sa mala mama hádať s chlapom o mňa? Otec ma vzal do našej záhrady, zdvihol na ruky, nakŕmil ma a hral sa so mnou. Aj predtým sa mi venoval častejšie než mama. Vonku vládla zima a ja som stál pred mamou v kožuchu: Neplač, mami, prídem ťa pozrieť, povedal som detským hlasom. Mama ma silno objala a otec mi pohľadom naznačil, že už musíme ísť. Ešte stál vo dverách a povedal: Stretneme sa na súde! Možno sa životy obom rodičom po rozvode zmenili k lepšiemu. Onedlho si mama našla nového pána a na čas na mňa zabudla. Ani otec nezaháľal a spoznal Alexandru, dcéru bohatého podnikateľa. Občas som prišiel k mame na pár dní. Otec a mama už spolu nekomunikovali. Ani po toľkých rokoch jej otec nevedel odpustiť.
Keď som mal štrnásť, stalo sa hneď niekoľko dôležitých vecí. Mama čakala dieťa a otec sa dostal do väzenia. Po ceste z práce sa otec zaplietol do potýčky na ulici. Celá vina padla na neho a dostal najprísnejší trest. Pri rozlúčke nám ešte povedal: Držte pri sebe. S Alexandrou sme dlho spracovávali túto ranu, ale podporovali sme jeden druhého. A vtedy sa stalo niečo, na čo nikdy nezabudnem. Raz večer zazvonil zvonček. Alexandra práve varila večeru, tak som šiel otvoriť. Pred dverami stála mama: Zbaľ si veci, pôjdeš domov! povedala odhodlane.
Juraj, kto to je? zakričala Alexandra, keď k nám prišla. Prišla som po svojho syna, odpovedala jej mama. Alexandra sa snažila pozvať ju dnu a chytila ju za plece, ale mama jej ruku odtiahla a trochu drzo povedala: Dávaj si pozor, som tehotná. Vedel som aké bolestivé to pre Alexandru bolo nemohla mať deti. Ale vždy bola známa pokojom a vytrvalosťou. Nasilu sa pousmiala, posadila mamu k stolu a vošli do kuchyne. Ja som sa zatiahol do izby.
V kuchyni sa ozýval mamin hlas: Počúvaj ma, Monika, Juraj je jediné, čo mi ostalo. Nikto ma teraz tak nechápe, iba on. Nedokážem bez neho žiť, je to môj jediný člen rodiny, a ty… ty máš všetko po ruke. Chcem, aby žil so mnou, kým je jeho otec preč! už kričala. No viac som na mieste nevedel obsedieť. Delením ma na polovičku si nepomôžete! Nemysleli ste sa opýtať mňa? Možno už dávno viem, kde chcem byť! Hodné dospelého, manipulovať dieťaťom cez slzy, povedala mama Alexandry. Nie som už dieťa! Mami, zostávam s Alexandrou. Ty máš všetko, my máme už len seba. Tu chodím do školy, mám kamarátov. Je mi to ľúto, ale rozhodol som sa. V tej chvíli som prvýkrát v živote povedal mame svoj názor ako chlap, a nie ako dieťa. Odprevadil som ju na zastávku autobusu.
Kým sme čakali, opýtal som sa jej: A čo tvoj Adam? Stretávaš sa s ním ešte? Veď musíme predsa z niečoho žiť, nie? Objali sme sa, zasmiali a každý išiel svojou cestou. Doma som upokojil Alexandru. Vedel som, že nás čaká dlhá a ťažká cesta. A tak som si uvedomil: nech príde akákoľvek búrka, vždy je lepšie držať spolu so svojim človekom, než sa nechať deliť medzi minulosťou a novými začiatkami.
