Keď sused zaklopal na dvere o desiatej večer, v ruke držal cudzí kľúč. Bola som sama v kuchyni, umývala som riad. Bol to dlhý deň a jediné, po čom som túžila, bolo ticho. Keď som otvorila dvere, stál na prahu a pozeral na mňa zvláštnym pohľadom.
Nie je toto tvoj kľúč? opýtal sa.
Pozrela som na kovový kľúč v jeho dlani. Vyzeral úplne presne ako môj.
Nie odpovedala som. Môj mám tu.
Ukázala som mu ho.
Zamračil sa.
Tak prečo otvára tvoje dvere?
V prvej chvíli som si myslela, že vtipkuje. Ale jeho tvár bola veľmi vážna.
Ako to myslíš, otvára?
Pred pol hodinou povedal som videl, ako sem vošla nejaká žena. Najskôr som myslel, že si to ty, ale potom som si ťa všimol na balkóne.
Srdce mi začalo biť ako šialené.
Dva roky žijem sama. Po rozvode som si povedala, že už nikdy nebudem znášať cudzie zvyky, cudzie hluky a cudzie kľúče.
Ako vyzerala? spýtala som sa.
Tmavé vlasy asi štyridsať mala kabelku.
V tej chvíli mi po chrbte prebehol mráz. Nikto iný nemal kľúč od môjho bytu.
Až na jedného človeka.
Môj bývalý manžel.
Ale ten sa odsťahoval pred dvoma rokmi. A kľúč, ktorý mal, mi vraj vrátil. Aspoň to tvrdil.
Si si istý, že vošla sem? spýtala som sa.
Videla som ju jasne vraví sused. Zobrala za kľučku a vstúpila dovnútra.
Otočila som sa k dverám za sebou. V byte bolo ticho.
Príliš ticho.
Počkaj tu povedala som.
On však len pokrútil hlavou.
Nenechám ťa samu.
Vošli sme pomaly dnu. Obývačka bola presne taká, ako som ju nechala. Svetlo svietilo.
Ale na stole stálo niečo, čo tam predtým nebolo.
Pohár.
Môj pohár.
Vo vnútri voda.
Zastavila som sa.
Nepila som dnes vodu zašepkala som.
Sused podišiel bližšie a dotkol sa pohára.
Je ešte teplý.
V tej chvíli sa z chodby ozval tichý zvuk, akoby niekto niečo posunul.
Zostali sme nehybní.
Je tu niekto? zakričal sused.
Nikto sa však neozval.
Zamieril ďalej. Ja som šla za ním. Dvere na spálni boli pootvorené.
Srdce mi bilo až v ušiach.
Otvoril ich prudko.
Izba bola prázdna.
Ale môj šatník bol otvorený.
Veci boli poprehadzované.
A na posteli ležalo niečo malé.
Obálka.
Pristúpila som a vzala ju do ruky. Bolo na nej napísané len jedno meno.
Moje.
S trasúcimi rukami som ju otvorila.
Vo vnútri bol lístok.
Len jedna veta.
Keď budeš pripravená hovoriť, vieš, kde ma nájdeš.
Písmo som poznala.
Môj bývalý manžel.
Sused sa na mňa pozrel.
Má kľúč?
Pomaly som pokrútila hlavou.
Nesmie ho mať.
Sadla som si na posteľ a snažila sa upratať si myšlienky. Naposledy som ho videla na súde. Bol pokojný, až príliš pokojný.
Vtedy mi povedal:
Raz sa ešte porozprávame.
Myslela som si, že len trepe nezmysly.
Ale teraz niekto bol v mojom dome.
Sadol si k môjmu stolu.
Pil z môjho pohára.
A prehŕňal sa mi v šatníku.
Sused stál pri dverách a pozeral na ten lístok.
To nie je normálne.
Viem.
Zrazu mi niečo napadlo. Rýchlo som otvorila skrinku pri vchodových dverách.
Tam vždy držím náhradný kľúč.
A on tam nebol.
Až vtedy mi to zaplo.
On si nerobil kópiu.
On mi kľúč nikdy nevrátil.
A ja som mu verila.
Sused ticho povedal:
Asi je čas vymeniť zámok.
Pozrela som ešte raz na ten lístok.
Potom som ho roztrhla na dva kusy.
Nie povedala som. Asi je čas zmeniť niečo iné.
