Славко излезе от кухнята и видя майка си, която крещеше: „Махни детето си оттук! Ясно е, че не го искам в този дом!”

Славчо излезе от кухнята и видя майка си, която крещеше.

Животът ми се завъртя така, че късметът първия път ме подмина. Разделихме се, когато нашият малък Никола още нямаше и годинка. Бившият ми не искаше особено да общува със сина си, а и аз не настоявах прекалено

Когато се запознах със Славчо, му казах всичко откровено. Изведнъж споделих, че имам дете. За моя радост, Славчо реагира с разбиране и топлота. Тригодишният Никола веднага го прие и само след няколко месеца започна да му казва татко. За Славчо това беше голяма радост. Мина време, той ми предложи брак и се превърнахме в истинско семейство.

Нашето семейно щастие обаче беше помрачено от една сериозна пречка. Майка му, Мария, от самото начало ме отбягваше и не одобряваше Никола. Според нея, любимият ѝ син се свързвал с “разведена жена с дете”.

Когато Мария идваше у дома, никога не опитваше да заговори с детето, нито веднъж не му предложи сладко. Не очаквах да приеме Никола като истински внук, но поне се надявах на някакво уважение.

Малкият не можеше да проумее защо баба му е толкова зла. Кулминацията настъпи, когато при поредното ѝ посещение тя започна да крещи на детето. Всичко започна, защото Никола, стремейки се да я зарадва, ѝ подари любимата си количка.

Славчо излезе от кухнята и видя майка си, която крещеше. Махнете това дете! Ясно да ви е не го искам тук! викаше тя. Славчо мълчаливо я изпрати до вратата и я помоли да не се връща.

Не знам какво да направя. Радвам се, че мъжът ми защити мен и сина ми, но ми тежи, че двама от най-скъпите ми хора се скараха заради мен. Сега, очакваме дете със Славчо, но той дори не иска да говори с майка ми. Толкова се тревожа за всичко не знам как да постъпя в тази ситуация.

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

five − three =

Славко излезе от кухнята и видя майка си, която крещеше: „Махни детето си оттук! Ясно е, че не го искам в този дом!”
Nenašla som v sebe tú lásku: Priznajte sa, ktorá z vás je Lila? – Dievča sa na nás so Svetou pozorne a so šibalským úsmevom zahľadelo. – Ja som Lila. Čo sa deje? – spýtala som sa zmätene. – Tu máš list, Lila. Od Volodiu, – neznáma vytiahla z vrecka županu pokrčenú obálku a podala mi ju. – Od Volodiu? A kde je? – prekvapene som sa pýtala. – Preložili ho do domova pre dospelých. Čakal ťa, Lila, ako spasenie, oči si už vyplakal od túžby. Dal mi ten list, aby som ho skontrolovala, či nemá chyby. Nechcel sa pred tebou strápniť. Už musím ísť, čoskoro je obed. Robím tu ako vychovávateľka, – dievča ma napomenulo pohľadom, povzdychlo si a utekalo preč. …Raz sme so Svetou, túlavé, zablúdili na územie neznámeho zariadenia. Mali sme šestnásť rokov, letné prázdniny nám priali a túžba po dobrodružstvách lákala. Prisadli sme si na pohodlnú lavičku. Rozprávali sme sa, smiali a ani sme si nevšimli, že k nám pristúpili dvaja chlapci. – Ahojte, dievčatá! Nudíte sa? Zoznámime sa? – chlapec mi podal ruku, – Volodya. – Lila, – odpovedala som. – A toto je moja kamarátka Sveta. A tvoj tichý kamarát, ako sa volá? – Leonard, – povedal druhý chlapec potichu. Zdali sa nám trochu staromódni a až príliš slušní. Volodya vážne zhodnotil: – Dievčatá, prečo nosíte také krátke sukne? A Sveta má dosť odvážny výstrih. – Heh… Chlapci, nekúkajte, kam netreba. Inak sa vám oči „rozkukajú“ na všetky strany, – smiali sme sa so Svetou. – Nedá sa nekúkať. Sme predsa muži. Nebodaj aj fajčíte? – pokračoval prísny Volodya. – Jasné, že fajčíme. Ale nie do pľúc, – s humorom sme odpovedali. Až vtedy sme si všimli, že chalani majú problém s nohami. Volodya chodil len ťažko, Leonard viditeľne kríval. – Liečite sa tu? – opýtala som sa. – Áno. Mal som nehodu na motorke. Leonard nešťastne skočil zo skaly, – odvetil Volodya naučenou odpoveďou. – Zakrátko nás pustia domov. Aj so Svetou sme uverili tej „legende“. Vtedy nám ani len nenapadlo, že Volodya a Leonard sú detskí invalidi. Boli odsúdení na dlhý pobyt v ústave. My sme pre nich boli hltom slobody. Žili, učili sa v ústave uzatvorenom pred cudzími. Každý mal pripravený svoj príbeh o údajnej nehode, nešťastnom páde či bitke… Volodya a Leonard boli zaujímaví, rozhľadení a múdri nad svoje roky. Začali sme ich navštevovať každú týždeň. Po prvé, bolo nám ich ľúto, chceli sme ich rozveseliť; po druhé, bolo sa od nich čo učiť. Naše krátke stretnutia sa stávali zvykom. Volodya mi začal nosiť kvety z neďalekého záhonu, Leonard vždy priniesol vlastnoručné origami a hanblivo ho podával Svete. Potom sme si štyria sadali na jednu lavičku: Volodya pri mne, Leonard sa otočil chrbtom a venoval všetku pozornosť Svete. Tá sa začervenala, ale bolo jasné – sama je spoločnosťou Leonarda potešená. Rozprávali sme sa o všeličom aj o ničom. Uplynulo láskavé teplé leto. Prišla daždivá jeseň. Skončili sa prázdniny. Pred nami so Svetou maturitný ročník. Na Volodyu a Leonarda sme s ňou úplne zabudli. …Zazneli maturity, posledný zvonček, maturitný večer. Pred nami vytúžené leto, čas nádejí. Znovu sme so Svetou zavítali na územie domova. Chceli sme chalnov navštíviť. Sadli sme si na známu lavičku, čakali, že k nám potichučky prídu Volodya a Leonard. Volodya s čerstvou kyticou, Leonard s farebným origami. Márne sme čakali dve hodiny. A vtom z dverí ústavu vyletela dievčina priamo k nám. Práve ona mi odovzdala list od Volodyu. Hneď som roztrhla obálku: „Lilia moja milovaná! Ty si môj voňavý kvietok! Moja nedosiahnuteľná hviezda! Asi si nepochopila, že som sa do teba zamiloval hneď pri prvom stretnutí. Naše spoločné chvíle boli pre mňa životom, vzduchom. Pol roka márne hľadím z okna a čakám ťa. Zabudla si na mňa. Aká škoda! Naše cesty sú rozdielne. Som ti vďačný, že som spoznal pravú lásku. Pamätám si tvoj hodvábny hlas, úsmev, nežné ruky. Je mi veľmi smutno bez teba, Lilia! Rád by som ťa videl ešte aspoň raz! Chcem sa nadýchnuť, ale nemám čím… Mne aj Leonardovi je už osemnásť. Na jar nás preložia do iného ústavu. Asi sa už nestretneme. Moja duša je na cáry! Verím, že bolesť z teba prejde a uzdravím sa. Zbohom, moja jediná!“ Podpísané – „navždy tvoj Volodya”. V obálke bol aj zaschnutý kvietok. Bolo mi strašne hanblivo. Srdce stislo, že sa už nič nedá zmeniť. V hlave mi preletelo – „Sme zodpovední za tých, ktorých si k sebe pripútame.“ Netušila som, aké vášne sa odohrávali v duši Volodyu. No nedokázala som mu opätovať city. Nebola to láska. Len priateľský záujem, obdiv k rozhľadenému kamarátovi – nič viac. Áno, trochu som koketovala, dráždila Volodyu a trochu prikladala do ohňa jeho zaľúbenosti. Netušila som, že nevinné flirtovanie v ňom vzbĺkne v lásku. …Odvtedy prešlo veľa rokov. Volodyov list zožltol, kvietok sa rozpadol. Ale na naše nevinné chvíle, bezstarostné rozhovory a smiech od Volodyových vtipov stále spomínam. …Tento príbeh má pokračovanie. Sveta sa zžila s ťažkým osudom Leonarda. Rodičia sa ho zriekli pre jeho „inakosť“. Leonard sa narodil s jednou nohavičkou oveľa kratšou. Sveta skončila pedagogickú školu, pracuje v domove pre detských invalidov. Leonard je Svetin milovaný manžel. Majú dvoch dospelých synov. O Volodyovi, podľa Leonardových slov, žil osamote. Keď mal cez štyridsať, jeho mama prišla do ústavu, našla svojho zabudnutého syna, plakala, znova si ho obľúbila a vzala k sebe na dedinu. Ďalšie stopy sa stratili… Nevedela som milovať: Príbeh nenaplnenej lásky, list Volodyu z ústavu a osud priateľstva, ktorý zmenil životy – pravdivý príbeh zo slovenského prostredia