Už viac ako desať rokov som neprehovorila ani slovo s mojimi rodičmi alebo so svojou staršou sestrou. Už dávno som pochopila, že nie som ich milovaná dcéra. Všetko v našej rodine sa vždy točilo okolo hesla: všetko pre jednu, nič pre druhú.
Ja, Alžbeta lebo snáď inak by som sa vo sne nemohla volať mala som sedemnásť, keď moja sestra Ľudmila otehotnela a vzala si Jožka z neďalekých Levíc. On bol síce vždy čudný, ale v snoch je to jedno. Keď som však dovŕšila osemnásť, moji rodičia, ktorí boli vtedy ešte mladí a nadutí podnikatelia v Bratislave, rozhodli: Ľudmile dajú dvojizbový byt na streche paneláku, kde spávajú holuby a vietor hučí až do kostí. S radosťou jej byt opravili a naplnili všetkým novým: gaučom, čo šuští, i lampou, čo bliká ako svetluška v tme.
Mne zostal len tieň v kuchyni. Keď som raz v záchvate odvahy spýtala sa: Aj ja môžem dostať byt?, matka mi s výrazom chladným ako Dunaj v decembri povedala: Ešte študuješ na univerzite, Alžbetka. O tom sa budeme rozprávať, keď si založíš rodinu.
No čas v snoch beží inak, a tak o pár rokov neskôr, keď som mala dvadsaťdva a už mala diplom z filozofie, som tú tému opäť otvorila. Síce som sa nevydávala, ale chcela som cítiť vôňu samostatnosti; vôňu paneláku, v ktorom by som mohla sama budiť tieto zvláštne sny. Lenže rodinný biznis zatiaľ vyprchal ako pára nad bryndzovými haluškami peniaze sa rozplynuli.
Otec len odkašľal: ,,Keď tu už nebudeme, tento trojizbový byt ti ostane, Alžbeta. Je ešte lepší než Ľudmilin. Drahší. A budeš aspoň starať sa o nás na starobu, keď ten sen nedovolil, aby sme ostali mladí.
V tú noc som dlho blúdila panelákovými chodbami v snoch a rozmýšľala: Ako to spečatiť, keď sa z toho všetkého môžu stať iba tiene spomienok? Veď Ľudmila má tiež nárok dedičky Tak som sa váhala a opýtala: Chcete, aby ten byt napísali na mňa? Myslíte, že sestra sa ozve, keď ona už jeden má? Načo jej ďalší kúsok oblohy?
Niekde v hĺbke, možno za smiešnymi papierikmi eur v otcovej peňaženke, som vedela: miesta a byty v snoch nikdy nie je dosť. Teraz viem aj to, že rodičia Ľudmilu milovali neprestajne a svojou pomocou ju zahŕňali, aj keď jej Jožko prepadol nešťastiu a ledva platil hypoťáku. Mňa nikdy tak nenechali padnúť.
O desať rokov neskôr, za sivého bratislavského svitania, ešte stále blúdim snami ďaleko od svojej rodiny. Oni sa totiž urazili, keď som navrhla, že všetko treba zapisovať, aby neboli iba prázdne sľuby v dunivom paneláku. Oni trvali na svojom: nič nemeniť, len dôverovať. Ja som si preto našla podnájom za eurá na ne si v snoch rýchlo zvyknem a začala žiť sama. Rodičia mi už nikdy nenapísali, nesnívali sa mi, nevolali. Zostala som si len sama sebe, akoby v snoch bola vlastná rodina nedosiahnuteľným domovom.
