Natália, neponáhľaj sa, premýšľaj ešte raz, hovorí jej teta Lucia. Čo ak to nezvládneš? Pozri, aké deti sú teraz. Ty ešte len máš devätnásť rokov, práve si ich dokončila. A Krištofovi má len trinásť. To je práve ten vek, keď chlapci začínajú robiť bláznivé veci. Čo budeš robiť, keď začne šialenstvo?
Teta Lucia, nemôžem dovoliť, aby môj brat skončil v detskej ústave. Viem, že to nebude ľahké, ale nebudem spať pokojne, keď budem vedieť, že je tam. Je zdravý? Je nasýtený? A ak ho tam budú ubližovať? odpovedá Natália.
Ich matka nedávno zomrela. Na smútku sa zišla malá časť rodiny: sestry matky Alžbeta a Iveta, bratranec so svojou manželkou a šesťročná neter dcéra Iveti. Príďe dve ženy z matkinho zamestnania a jej kamarátka teta Janka.
Po smútení ostanú len príbuzní, ktorí musia rozhodnúť, ako ďalej žiť deťom. Natáliu to ideľ jednoducho má devätnásť rokov, práve ukončila druhý ročník na Ekonomickej fakulte. Dostáva štipendium, bude musieť pracovať popri štúdiu, nebude to ľahké, ale prežije.
A čo urobiť s trinástoročným Krištofom? Ako vždy, nikto z príbuzných ho nemôže prijať do svojho domu.
My žijeme v malej dvojizbovej bytovej budove, ja s manželom, dvaja chlapci a stará mamu. Kde by sme mali miesto pre ďalšiu osobu? vysvetľuje teta Lucia.
My sme sa s rodinou presťahovali, a Borislav opäť upadol do opojenia minulý týždeň ho vyhodili z práce. To bude trvať aspoň mesiac. Ja a moja dcéra ho uzamykáme v jednej izbe na noc. Ako môžeme nechať dieťa v takom prostredí? sťažuje sa Iveta.
Bratranec stručne odpovedá:
Svojich traja máme.
Takže ak staršia sestra nezvládne získať opatrovníctvo, Krištof by sa dostal priamo do detskej ústavy.
Krištof na rodinnom stretnutí nie je. Sedí na detskom ihrisku pred domom. Vedľa neho na lavičke sedí jeho kamarát Martin. Chlapci mlčia.
Už dlho to riešite? pýta sa Martin.
Už dve hodiny. Natálka chce byť mojou opatrovateľkou, ale jej teta ju odrádza. Hovorí, že som problém, a že ona to nezvládne, odpovedá Krištof.
A čo si o tom myslíš ty? pýta sa Martin.
Neviem. Len nechcem ísť do ústavy. Chcel by som zostať doma, chodiť do školy a hrať futbal.
Tety, snažiac sa odradiť Natáliu od ich bláznivého plánu, použijú posledné argumenty:
Natália, si ešte mladá, musíš premýšľať o budúcnosti o svojom manželstve, o deťoch. Krištof bude pre teba ako ťažký balvan na krku aký muž si bude chcieť s dievčaťom, ktoré má takúto bremeno? hovorí Iveta. Nečakaj, zapíš brata do ústavy. Môžeš ho tam navštevovať, prípadne ho vziať na prázdniny. My myslíme len na teba. Krištof ti celý život zničí.
Keď vidia, že Natália je odhodlaná, teta Janka radí:
Predaj tú starú garáž, kúp si niečo skromnejšie a rozdiel použite na život, kým študuješ.
Večer sa všetci rozchádzajú. Natália volá brata domov:
Poď, aspoň sa dobre najedz, celý deň si len grizol.
Krištof jedie, a Natália si sadne oproti nemu, tak ako kedysi mama.
Tak čo, Krištof, zvládneme to? pýta sa.
Krištof prikývne bez slov, oči má stáčajúce sa smerom k jedlu.
Nasledujúci deň Natália hľadá prácu. Po druhom ročníku ekonomického štúdia posiela životopisy na pozície manažérky, asistentky účtovníka nedostáva odpoveď. Zníži nároky a hľadá prácu predavačky. Po dvoch pohovoroch sa jej zhodí s jedným zamestnávateľom, ale keď zistia, že plánuje študovať ďalej na diaľku, odmietnu:
Dvakrát ročne musíš ísť na skúšky, a kto bude pracovať v tom čase?
Natália je sklamaná. Jediná možnosť zostáva pracovať pri pokladni v supermarkete pri dome. Jej susedka tam pracuje a uisťuje ju, že ju určite prijmú, pretože nikoho potrebujú.
Na ceste domov stretne bývalú učiteľku matematiky Olgu Petrovičovú. Olgu v súčasnosti vedie Krištofa ako triednu učiteľku.
Olga vie o ich rodinnom ťažkosti a sľubuje pomoc pri získaní opatrovníctva vyplní potrebné referencie. Dodá Natáliu:
Naša sekretárka ide na materskú dovolenku. Práca nie je trvalá, ale kým bude mať dieťa, môžeme ťa zamestnať. Plat nie je vysoký, ale je blízko domu a Krištof bude stále v dohľade.
Natália dostane prácu, prejde na diaľkový študijný režim. Plat skutočne nie je veľký, ale sociálne príspevky Krištofa a opatrovné dávky im umožňujú žiť skromne, ale nie v chudobe.
Krištof je bežný tínedžer, občas sa pohoršia a nepochopia. Brat sa niekedy hnevá, že Natália ho príliš kontroluje, a ona sa bojí, že nezvládne výchovu a on spadne do zlej spoločnosti.
Vo všeobecnosti však žijú pokojne. Každý má svoje povinnosti. Natália varí, pracie, Krištof upratuje byt, vyhadzuje odpad, umýva riad, a môže ísť do obchodu s tým nemajú problém.
Avšak tety mali pravdu: Vojtech, ich priateľ, s ktorým Natália boli takmer rok, nebol nadšený, že prebral zodpovednosť za mladšieho brata.
Nechápeš, prečo ti spadá táto bremeno? Chcela by som žiť pokojne, študovať, ako všetci ostatní. Včera sme išli na víkendovú výpravu do Tatier, ty si odmietla ísť, lebo si musela zostať s bratom. Ja som išiel sám. Potom ma pozvali na oslavu na chata, ale opäť si odmietla. To mi nevyhovuje.
Natália sa s Vojtechom rozišla. Najprv bola smutná, potom si pomyslela: Prečo by som mala trápiť sa s niekým takým?
Sami však nenechajú Natáliu samotnú pomôže jej Krištof. Krištof pokračuje vo futbale v športovej škole. Keď má štrnásť rokov, tréner ho povýši do hlavnej štríku, a on hrá aj v zápasoch mimo tréning.
Jedného dňa hrajú proti tímu z Košíc. Natália príde podporiť brata. Všetko ide dobre, Krištof vstrelí jeden z troch gólov, ale na konci zápasu si podvrtnú nohu.
Poskytnú mu prvú pomoc na štadiónskom zdravotnom stanovi a asistent trénera Igor ponúkne, že ich odviezie domov.
Nevedel som, že má Krištof takú mladú mamku, hovorí Igor.
To nie je mama, je sestra, opraví ho Krištof.
Na nasledujúci deň Igor volá Natáliu, aby sa opýtal, ako sa Krištof má. Zavolá znova, pozve ju na kávu a potom na rande.
O rok neskôr oslávia dve veľké udalosti svadbu Natálie s Igorom a vstup Krištofa do športovej akadémie olympijského rezerva.
Takto vyzerá bežný život, plný smutkov aj radostí.
