Dnes som cestovala s mojím synom z nákupného centra. Vedľa nás stála pani so svojím dieťaťom, ktoré bolo približne v rovnakom veku ako môj Mário.
Autobus bol plný cestujúcich. Zbadala som mladého muža, ktorý v slúchadlách počúval hudbu. Slušne som ho požiadala, či by nám neprepustil miesto. Bez zaváhania vstal, my sme sa usadili a Mário mu z vďačnosti podal bonbón. Chlapec sa trochu začervenal, no usmial sa.
O chvíľu som si všimla, že aj tá pani sa rozhodla postupovať podobne ako ja. Začala doslova ťahať za rameno muža, ktorý driemal na sedadle. Ten nereagoval, bol v polospánku, a pani spustila krik. Muž si zložil slúchadlá a začal sa rozčuľovať, bol zjavne zmätený, čo sa vlastne deje.
Nevidíte, že mám malé dieťa?! Uvoľnite mi miesto! kričala tak hlasno, až jej dcérka Magdalénka začala od strachu plakať. A ja vám môj sedadlo nedám! ozval sa muž, rozhodne.
A viete čo? Ja ho chápem a stojím za ním. Nemá žiadnu povinnosť pani vyhovieť! Nepatrí sa predsa niekoho ponižovať či urážať podobným spôsobom. Navrhla som, či Magdalénka nemôže chvíľu stáť pri Máriovi, veď miesta bolo dosť. Pani však radšej pokračovala v kriku vyvolať rozruch bolo pre ňu očividne dôležitejšie.
Nikdy som sa podobne nesprávala. Ak niečo potrebujem, vždy pekne poprosím. Keď nejaké dieťa dostane miesto, krásne poďakujem. Ak nie rešpektujem to, je to predsa ich rozhodnutie. Počas všetkých tých rokov sa mi však nestalo, že by niekto odmietol zdvorilú prosbu.
Možno práve preto, že nikdy na neznámych ľudí nekričím, nevyvolávam napäté situácie… Myslím si, že slušnosť je u nás na Slovensku stále dôležitá.
