Karbánky svokry
Martin a Božena boli svoji už tri a pol roka, a za ten čas bola Božena u svokry na vidieku najviac štyrikrát. Väčšinou len počas veľkých sviatkov, na chvíľu sa zastavili a hneď naspäť, domov do Bratislavy.
Ale teraz sa Martin náhle zapálil túžbou ísť: mama už po tretíkrát volala za týždeň, že je smutná, že otec Jozef opravoval strechu na humne a natiahol si kríže, že záhrada už zarastá burinou a síl niet. Martin bol typický dobrý syn: každú nedeľu volal mame, chápavo prikyvoval do telefónu, aj keď hovorievala veci, s ktorými nesúhlasil. Teraz sedel pri večernej polievke, v ústach mu vŕzgali špagety s párkom a upretým pohľadom hypnotizoval svoju ženu.
Boži, začal a odsunul taniere nabok. Mama opäť volala. Že vraj by sme už zabudli, ako vyzerá. Poďme cez víkend. Na tri dni, nič viac. Prosím.
Martin, v sobotu mám objednané u kaderníčky… slabý pokus, aj Božena to cítila, že slabý.
Prelož si to, zamával Martin rukou, akoby to bola malichernosť. Vieš, že mama bude urazená. Vravela, že napečie karbánky, urobí koláče, všetko pre nás. Chýbame jej.
Čo tvoj otec, už je lepšie s krížami? Božena sa pýtala len zo zvyku, vzťah so svokrom mali neutrálno-suchý.
Ale veď je v pohode, povedal Martin a mávol rukou. Večne sa mu niečo ozýva, už s tým rátam. Rozhodol som ideme. V piatok večer prídeme, v nedeľu večer späť. Mamu poteším.
Božena si len povzdychla. Za tri a pol roka už pochopila, že doťahovať sa s Martinom, keď on už rozhodol, má taký zmysel, ako debatovať s kocúrom, keď sa rozhodne vyskočiť na záclonu.
V piatok po práci naložili do kufra tašku s vecami a vrecko s darčekmi. Martin kúpil mame mäkkú deku a otcovi fľašu borovičky. Dve hodiny do dedinky, ak nestáli v zápche. Božena celú cestu hľadela cez okná na mihotajúce sa polia, pomedzi staré topole, hrbaté kríky a kaviarničky s čudnými menami, počúvala, ako si Martin nahlas pohmkáva pesničky z rádia, a rozmýšľala, či to naozaj prejde v pokoji. Tri dni predsa nie sú tak veľa, svokra je nakoniec dobrosrdečná.
Dorazili už potme. Dom na konci ulice bol osvetlený len starou lampou na stĺpe. Martin zabočil na kamenistý dvor, zhasol motor a už sa na verande rozsvietilo svetlo, dvere vyleteli a z nich sa vyvalila Magdaléna Kováčová malá, zaguľatená, v zelenom zástere s tulipánmi, s úsmevom cez celé líca, až sa zdalo, že jej tvár praskne.
Martinko! vykríkla na celú ulicu a vrhla sa synovi okolo krku len čo vystúpil. Už som si myslela, že neprídete! Od rána varím, pečiem, nevieš si predstaviť! Boženka, veď poď dovnútra, čo stojíš na zime!
Božena sa vytrepala z auta, napravila si bundu, nasadila úslužný úsmev a nechala sa objať. Magdaléna Kováčová voňala po smaženej cibuli a sladkastom niečom-s-tvarohom, až sa Božene začali kmitať v nose čudné čuchové vlny.
Vnútri bolo spaľujúco teplo, vo vzduchu mäso, z kuchyne prskalo niečo na panvici. V obývačke už trónil tanier s pokrájanou salámou, kôrka chleba, kyslé uhorky v miske, pohár domáceho kompótu a polka kváskového chleba. Jozef Kováč, Martinov otec, sedel pred zapnutou telkou, vážne študoval správy. Pomaly vstal, vyšiel v ústrety. Jeho vystretý postoj miešal čakaciu nervozitu s opatrnosťou čo ak zasa neprídu?
No, došli ste, povedal, silno chytil syna za ruku. Božene kývol: Vitaj, dcéra. Vybaľ sa, večera bude za chvíľu.
Karbánky som vám spravila, zahlásila už z kuchyne Magdaléna, motala sa, prekladala taniere zľava doprava. So zemiakmi, cibuľkou, šťavou. Martinko, tvoje najobľúbenejšie, že?
Najobľúbenejšie, mama, veď vieš, Martin už zvesil bundu, zamieril ku hrncom, nakukol dovnútra a Magdaléna len rozkvitala hrdosťou.
Božena zvesila kabát v tmavej chodbe, a išla hneď za Martinom. Kuchynka bola drobná, ale svojsky útulná, ak považujete za útulnosť, keď je každá polička zaprataná pohármi od domácich lekvárov, sáčkmi s rascou, pohárikmi so semienkami a nekonečnou zbierkou misiek, prikrývok a handričiek.
Sadni si, Boženka, no poď, Magdaléna pritíska k Božene stoličku, utiera ju okrajom zásteru. Chudinka, unavená z cesty, už len chvíľka.
Magdaléna sa zatočila, schmatla tanier, odložila naspäť, otvorila trúbu. Vonku vyšľahol pach pečeného mäsa a Božene zaškvŕkalo v bruchu. V aute mali len kávu z termosky, riadna večera ich obišla.
A vtedy to Božena zbadala.
Magdaléna stála nad stolom, kde bola veľká miska so surovým mäsovým plnkom. Kopa sivoružovej hmoty, z ktorej už uváživo natlačila pätnásť karbánkov, úhľadne okrúhlych, zoradených ako perly na doske, obaľovaných strúhankou. Svokra vzala ďalší kus, obratne ho roztlačila do placky a vtom, tou istou rukou, ktorá sa ešte pred sekundou vŕtala v syrovom mäse, si vyškrabkaľavú ranu pod ľavou pazuchou.
Nie len tak, že by sa škrabla, ako keď svrbí; ona tam vnorila celú dlaň, starostlivo, uspokojene. Pohrávala sa tam dobrých pár sekúnd, poškrabala s úľavou, vytiahla ruku a tou istou holou rukou, bez umytia, bez utierky, hneď opäť začala formovať ďalší karbánok.
Božene prišlo zle.
Ona sa dívala na tú ruku obyčajnú ženskú ruku s krátko zastrihanými nechtami, svadobnou obrúčkou, zarývajúcou sa do sčervenaného prsta, so sieťou jemných vrások a nedokázala odvrátiť zrak. Tá ruka bola pred chvíľou pod pazuchou. Tá istá sa ponorila do mäsovej hmoty na karbánky.
Tie karbánky posielala Magdaléna im domov, pod mrazák, Božena ich vyprážala a chválila. Dokonca o nich telefonicky povedala svokre: To sú čarovné karbánky! A neluhala boli výborné…
Mama, ozval sa Martin z obývačky, máme čaj? Sme premrznutí.
Už len sekundu, odpovedala Magdaléna, ruky stále derúc v plnke. Dolepím posledné karbánky a ideme jesť.
Znova nabrala hmotu a Božena videla, ako na doske zostali malé sivé ťahy tam, kde sa dotýkala dreva. Alebo sa jej to len zdalo? Božena žmurkla, obraz bol zasa obyčajný: doska, mäso, karbánky, svokrine ruky, ktoré stláčali, formovali, lepili.
Magdaléna teta, ticho prehovorila Božena, môžem vám pomôcť? Ja dolepujem, vy zatiaľ dáte variť čaj?
Ale čo si, veď si návšteva! svokra až rozhadzovala rukami, Boženu až zamrazilo. Oddychuj, posadká, nechaj, ja to dokončím.
A Magdaléna na potvrdenie nabrala posledný kus hmoty, utlačila na placku, opatrne doložila do radu, obzrela si ruky, spokojne prikývla, opláchla ich pod tečúcou vodou len na tri sekundy, bez mydla, iba šup-šup, striasla kvapky a poutierala ich do zástera.
Božena sledovala, ako sa jej v duši zväčšuje odpor.
Chcela sa upokojiť. Veď čo už? Poškrabala sa žena pod pazuchou. Veď to robila aj jej babka, keď miesila múku len si napravila vlasy, zľahka pofrflala, všetci sme z toho vyrástli zdraví. Možno bola Božena zbytočne precitlivená…
Ale obraz neodchádzal: ruka, pazucha, ruka, mäso.
Večera sa niesla v obývačke, na stole s obrúskom s pivonkami. Magdaléna predložila panvicu s ešte voňajúcimi karbánkami dozlatista, krásne, chrumkavé, že akékoľvek ústa by zaliala slina, ale Božene sa ústa zaliali zo zlých dôvodov. Vedľa toho miska zemiakovej kaše s maslom, paradajky, uhorky, chlieb, uhorkové kyslé a kompót.
No, decká, pustite sa, mäkkým hlasom podšúpla Magdaléna tanier Božene. Tie najkrajšie sú pre teba. Veľa lásky som do toho vložila.
Božena sa dívala na karbánky. Podobali sa všetkým predchádzajúcim. Voňali dobre, až príliš lákavo. Martin si už naložil dve, nahádzal k nim kopec kaše a prvé sústo zhltol v extáze.
Uff, mama, zakusol, pecka. Ako vždy.
Chvála Bohu, Magdaléna sa usmiala, posadila si sama karbánok na tanier, odlomila chlieb. Len som sa bála, či som dala dosť soli, či cibule…
Všetko je top, Martin si oblizoval prsty a už likvidoval prvý karbánok. Vždy si výborná kuchárka, mama.
Jozef mlčky jedol, občas kývol na súhlas. Odvtedy, čo Božena poznala, najdlhší jeho monológ bolo, ako menil olej v aute.
Boženka, ty nejdeš? Magdaléna vrhla pohľadom na skoro nedotknutý tanier pred Boženou. Nepáčia sa ti? Príliš slané?
Ale nie, veľmi chutia, rýchlo hlesla Božena, vedela, že svokra by sa rýchlo urazila. Len po ceste mi nejako prišlo nevoľno, žalúdok… Určite to hneď bude lepšie.
Vzala vidličku, odlúpla najmenší kúsok karbánku ten, kde kôrka chrúmala najviac a priložila k ústam. Voňal nádherne, ale keď si predstavila, čím sa miešal, kúsok uviazol v hrdle a Božena ho ťažko prehltla, slzy od hnusu v očiach.
Výborné, zachrapčala, posunula tanier. Magdaléna teta, môžem si dať len zemiaky a uhorku? Karbánok je fakt delikátny, iba dnes príliš nevládzem.
Chúďa moje, tisla ruky Magdaléna. Jedz čo ti chutí. Karbánky vám nabalím na doma, veď som narobila kopu, celý mrazák plný.
Martin letmým pohľadom prešiel po žene a pokračoval v jedení, ako zdravý chlap, ktorého hygienu karbánkov až tak nezaujíma.
Božena tlačila kašu a uhorku, v duchu sa presviedčala, že jej nervy sú snáď prehnane subtilné. Keby milióny ľudí jedli domáce jedlá po babkách, žili by do stovky. Ale stále videla pred očami tú ruku. Tú ruku, čo bola pod pazuchou.
Po večeri Magdaléna odpratala stôl. Martin s otcom zamizli v garáži, vraj idú pozrieť na elektrocentrálu. Božena zostala v kuchyni sama s Magdalénou, ktorá nalievala čaj z veľkého porcelánového hrnčeka s otlčeným uškom.
Nehnevaj sa, Boženka, že som tak trvala na návšteve, pozrela na ňu Magdaléna, nalievala čaj do hrnčekov. Veľmi ste mi chýbali. Viem, mládi práca, Bratislava, život, ale matke srdce kričí, keď nevie, či ste v poriadku.
Všetko v poriadku, Magdaléna teta, Božena prijala hrnček. Práca, domácnosť, nič nové.
Tak to má byť, Magdaléna sa usadila oproti, pritisla líce do dlane a z čudným pohľadom sa zadívala Božene do očí. Tie moje karbánky milujete, viem. Martin mi vždy spomenie, že ich má nosiť zamrazené. Viete, v meste také nezoženiete, samá chémia, tu je všetko domáce. Mäso mám z dvora, mleté si robím sama, neverím kupovanému.
Božena prehltla horúci dúšok a opäť pocítila, ako jej v krku stúpa zvracanie, silnejšie než predtým. Ani čaj jej nechutil keď si predstavila ruky, ktoré ten čaj pripravovali, ruky čo tie hrnčeky umývali, položila šálku a nechcela viac piť.
Magdaléna teta, môžem ísť na izbu? Asi mi stúpa teplota, z cesty.
Ale choď, dcérenka, zháčila sa Magdaléna, čistá posteľ je v skrini, Martin ti všetko ukáže. Ak niečo, len zavolaj.
Božena prešla tmavou chodbou do hosťovskej izby, zatvorila dvere, sadla na posteľ a pochopila, že ju o chvíľu vykrúti.
Do lavóra v kúpeľni to ešte stihla a potom sedela dlho, pomaly dýchajúc.
Keď sa vrátil Martin, našiel ju sedieť s prázdnym pohľadom.
Čo je? Fakt ti je zle?
Martin, začala, oči rozšírené od hnusu, prosím ťa, nechceš sa mi smiať. Poviem ti niečo…
Tak povedz, nahmúril sa Martin.
Povedala mu všetko: ruka, pazucha, mäso, karbánky, zvracanie. Ticho, opatrne, cez dvere.
Martin ju sledoval s nečitateľnou grimasou či neverí, či je znechutený, či len vstrebáva výjav.
Vieš čo, povedal po chvíli, mama to nespravila schválne. Každému sa raz poškrabká. Myslíš, že naše tetky vo Svite si po každom poškrabaní umyjú ruky mydlom? Veď je to domáca strava, Božena.
Ale ona tie ruky neumyje, Martin, Božena už cítila, že jej hlas sa trasie. Videl si, len opláchne, utrie do zásteru, celú tú hmotu prešmátrala po pazuche… teraz keď si spomeniem na všetky tie balíky v mrazáku, nemôžem to.
Čo navrhuješ? hlas mu stvrdol. Oznámiť mame, že ruky má špinavé? Ona sa urazí, robí to pre nás, vieš? Pre nás!
Nemusím jej to povedať. Ale nebudem to už nikdy jesť, Božena schovala tvár do rúk. Nezvládnem pohľad na jej jedlo, neviem, čo so sebou.
Martin vystúpil, chodil po izbe, prehrabol si vlasy, čo robil, len keď bol nervózny.
Preháňaš, povedal, keď sa zastavil pred ňou. Koľko ráz sa človek na kuchyni podrbe alebo poskrabká? Nie sme v sterilnej operačnej. Ak začneš všetko kontrolovať, zblázniš sa.
Ja si myjem ruky, šepkla Božena. Vždy pred varením. Po každom dotyku s niečím nečistým. Je mi to normálne.
No si šikovná, Martin už hovoril podráždene a Božena cítila, že jej tentoraz nerozumie. Ale moja mama to robí takto celý život. Na jej jedle som vyrástol. Vravela si, že sú výborné…
Vtedy som netušila, zodvihla Božena oči. Teraz už viem. To sa nedá odvidieť.
Kašli na to, mávol rukou Martin. Veď v reštaurácii ti dajú do polievky vlas a nevieš, aj tak zješ.
Martin, dosť. Ja už takto nemôžem.
No dobre, vydýchol a posadil sa pri ňu, objal ju okolo pliec. Takto: nejedz, keď nechceš. Poviem mame, že ti je zle od žalúdka. Len jej nič nehovor. Večer zajtra ideme domov.
Ďakujem, Božena sa mu oprela o plece. Ja chcem ísť len domov.
Zajtra vyrážame, sľúbil Martin.
A keď potom v noci ležali vedľa seba a v tichu prenikal do izby tichý zvuk spravodajstva spoza steny, občas kašeľ Jozefa a hrkot riadu v kuchyni, Božena hľadela do stropu a v jednom bode si už bola istá: nikdy viac už nezje žiaden karbánok, ktorý pripravovala svokra.
Ráno sa zobudila otrasená. Martin už pil čaj v kuchyni, niečo lenivo debatoval s rodičmi, ozýval sa smiech. Božena sa chvíľu len povalovala, potom sa donútila umyť v kúpeľni a šla do kuchyne.
Boženka, zavýskla Magdaléna, Martinko vravel, že ti v noci stúpla teplota? Čaj s malinou ti dám, mám svoje z poslednej sezóny.
Ďakujem, Magdaléna, sklopila hlavu Božena, opatrne odsunula tanier s včerajšími karbánkami prikrytý gázu pred muchy. Asi mi len nesadlo niečo z cesty.
Tieto čapkové bistra podľa mňa škodia, zhodnotila svokra, kladúc pred ňu čaj a pohár domáceho lekváru. Vždy Jožovi vravím, radšej doma jesť.
Mami, zaťal to Martin, nikde sme nejedli, len kávu z termosky.
Tak asi niečo iné. Telo je záhada… Boži, malina pomôže.
Božena si vzala čaj, upila a pomyslela: umyla si Magdaléna predtým ruky, keď robila čaj? Ak na to zabudnem, možno vydržím. Musím prijať, alebo sem viac neísť.
Magdaléna teta, položila hrnček, ďakujem za pohostinnosť, ale fakt potrebujem domov. Martin vravel, že dnes odídeme.
Čo tak skoro? svokra stiahla kútiky úst. A ja som ešte chcela piecť koláče, variť kapustnicu. Martin má rád moju kapustnicu.
Nabudúce, mama, Martin ju objal. Božene fakt nie je dobre. O pár týždňov prídem sám, pomôžem s humienkom a potom nám uvaríš aj kapustnice, aj koláčov.
Magdaléna sa pozrela dlho z jedného na druhého. V pohľade bolo niečo, čo Boženu zamrazilo: akoby presne vedela o karbánkoch, o pazuche, o tom, prečo nevesta náhlivo ochorela.
Ako chcete, zvesil hlas svokra. Dám vám karbánky domov. Mrazák je plný, na celý týždeň vám stačí.
Božene sa roztriasli ruky: Ďakujem vám pekne. Ste veľmi láskavá.
Rýchlo zbalili veci. Martin odniesol tašky, Božena sa rozlúčila s Jozefom, ktorý jej tlieskol mohutnou suchou rukou po pleci: Dajte sa do poriadku, dcéra, príďte zas. Magdaléna podala igelitku Martinovi.
Tu sú karbánky, povedala, aj lekvár trochu, aj kúsok slaniny. Pochutnajte si.
Ďakujem, mama, Martin ju pobozkal. Božena si všimla, že tentoraz svokra ani neviac nepozrela, len kývla a stratila sa v dome.
Cestou do Bratislavy Božena mlčala. Taška s karbánkami ležala v kufri cítila ju tam fyzicky, akoby to bola nejaká živá vec plazivá, nebezpečná. Aj Martin mlčal, prsty stískal na volante napnuto.
Môžeš ich zjesť, povedala ticho Božena, keď vchádzali do mesta. Ja už nie.
Vieš, že mama všetko pochopila? povzdychol Martin.
Čo pochopila? obrátila sa Božena.
Všetko. Videla, že si vôbec nejedla, ochorela si a hneď sme ušli. Už je dotknutá, určite.
A mňa chápeš? zasyčala Božena.
Nič neodpovedal.
Doma Božena v kuchyni otvorila chladničku, pozrela na riadne umyté police, taniere, dosky. Tu bolo všetko v poriadku. Tu si ruky myli pred jedlom a neboli žiadne karbánky z cudzích rúk.
Martin doniesol balík, vložil ho do mrazničky a zatvoril dvierka.
Ty ich nebudeš jesť? spýtala sa Božena.
Budem, povedal Martin vyzývavo. To sú moje karbánky. Od malička ich jem.
Otočil sa a šiel do kúpeľne, nechal Boženu stáť v kuchyni samu. Prišla k umývadlu, pustila horúcu vodu, namydlila si ruky po lakte dlhšie, dôkladnejšie, ako pred operáciou. Utierala si ruky čistou útierkou a premýšľala: má to ešte zmysel? Dá sa z pamäti niečo zmyť?
Nevedela.
Ale vedela presne jedno: nikdy viac nevezme do úst karbánok urobený rukami Magdalény Kováčovej. Nech by to bola láska, nech sa hocikto urazí. Nič s tým už neurobí.
Za tri dni si Martin vypražil štyri karbánky, naložil zemiakovú kašu, pokrájal uhorku a sadol si za stôl.
Dáš si? spýtal sa, ponúkajúc jej kúsok na vidličke.
Nie, povedala Božena. Ďakujem.
Vstala, odišla do obývačky, sadla si do kresla a pustila televízor hlasnejšie, aby nepočula, ako Martin žuje.
Božena cítila, že táto cesta zmenila niečo v ich rodine niečo, čo už možno nikdy nezlepí. A to všetko kvôli jednej ruke. Bežnej ženskej ruke, ktorá poškrabala tam, kde svrbelo.
Zavrela oči a povedala si, že už na to myslieť nebude. Ak sa na to zabudne, dá sa žiť ďalej. Jesť len to, čo si sama pripravíš, a nikdy nevziať do úst nič z cudzích rúk.
