Keď som mala 23 rokov, podávala som rezne v populárnom bistre v centre Bratislavy. Taký ten podnik, kde je vždy plno lacné menu, hlasná hudba a nekonečný rad hladných študentov na obed. Mala som toľko zmlúv ako olympijský medailista teda žiadnu. Žiadne odvody, žiadna istota. Vyplácali ma v hotovosti na konci dňa. Ak som neprišla, nevyplatili ma. Ak som ochorela, nikto to neriešil. Napriek tomu som vždy bola prvá v práci a posledná som zamykala. Poznala som objednávky lepšie než svoju adresu, trpela som arogantných zákazníkov, leštila stoly hladná aj unavená no tie eurá som potrebovala.
Deň, kedy som zistila, že som tehotná, ma neprekvapil rožkom, ale poriadne vystrašil. Nie kvôli bábätku, ale kvôli práci. Rozhodla som sa byť úprimná. Vošla som do kancelárie šéfky, zatvorila za sebou dvere a povedala:
Som tehotná, ale chcem ďalej pracovať.
Pozdrav? Ani náhodou. Len mi venovala pohľad studený ako februárová nedeľa a vypľula:
Toto nie je škôlka. Tehotné sa flákajú, maródujú, chcú povolenky. Ja potrebujem efektívnych ľudí.
Snažila som sa vysvetliť, že mi nič nie je, že sa viem prispôsobiť, že tú prácu naozaj potrebujem. Ona mi to stopla rýchlo:
Urob nám láskavosť a dnes odovzdaj zásteru.
Dokončila som smenu, slzami som polievala podlahu na WC. Odišla som zadným vchodom v rukách uniforma a igelitka s mojimi vecami. Nikto sa s nami nerozlúčil, nikto sa nič nepýtal. Doma som si sadla na posteľ a prvýkrát v živote som pocítila skutočný strach ako nakŕmim svoje dieťa?
Nasledujúce mesiace boli jedno veľké slovenské prežitie. Upratovala som byty, predávala som domáce žemle, makovníky, tvarohové koláče po rohoch. Bola som sama. Niektoré noci som zaspávala posediačky, s bábätkom v náručí, lebo postieľku som mala len v katalógu. Práve vtedy som začala viac variť. Jedna susedka, Vierka, si objednala obed pre muža, potom druhá pre malý kancelársky kolektív. Začala som s piatimi obedmi, potom desať, potom dvadsať.
Po čase som si prenajala malý priestor sporák, dve stoly, starú chladničku, čo hučala ako Tatry v zime. Nazvala som ho po svojom, Simona. Predávala som raňajky, obedy, koláče, sladké aj slané. Otvárala som o šiestej ráno, zatvárala o siedmej večer. Práca nikdy nekončila. Synček mi vyrástol pri sporáku. Už v troch rokoch podával poháre, počítal eurá so mnou. Neskôr som si najala pomocníčku, potom ďalšiu.
Dnes mám malý cateringový a rýchlo-občerstvovací biznis. Pripravujem firemné raňajky, obedy na objednávku, jednoduchý catering na oslavy, výročia a firemné stretnutia. Nie som majiteľka vilky, ale žijem v kľude. Platím nájom, školu pre syna, účty, dokonca som si kúpila vlastný sporák.
O päť rokov neskôr vošla do mojej Simony žena a pýta sa na majiteľku. Pozrela som hore a hneď som ju spoznala bývalá šéfka. Tá, čo ma vyhodila, keď som bola tehotná. Ja už iná menej kilogramov, obyčajné tričko. Ona ma premerala prekvapene a pýta sa:
Ty si majiteľka?
Odpovedala som:
Áno.
Posadila sa rozpačito. Povedala mi, že podnik, kde pracovala, zatvorili pred rokom. Jej biznis krachol. Vystriedala niekoľko miest, ale nikde stabilita. Pozrela mi do očí a povedala:
Potrebujem prácu. Je to ťažké. Viem, že sme sa nerozišli v dobrom, ale prosím o šancu.
Na chvíľu som mlčala. Potom som sa spýtala:
Pamätáš si ten deň, keď si ma vyhodila, lebo som bola tehotná?
Sklonila pohľad. Povedala, že áno. Priznala, že vtedy sledovala len biznis, nie ľudí. Povedala som jej, že vtedy ma nechala bez ničoho s obavami, bruškom a bez vysvetlenia. Nikdy mi šancu nedala.
Prosila o odpustenie. Neplakala, ale hlas mala zlomený. Vedela, že život jej dal lekciu, že dnes chápe oveľa viac. Ja som sa nadýchla a povedala jej, že nenosím v sebe hnev, ale dnes podnikám inak. Moji ľudia majú jasné smeny, rešpekt a dôstojnosť. Viem, čo je pracovať hladná.
Nakoniec som jej ponúkla skúšobnú smenu ale podľa mojich pravidiel: presnosť, úcta a žiadne ponižovanie. Prijala s roztraseným hlasom.
Zostala som za pultom, pozerala na svoju kuchyňu, stoly, hrnce a cestu, ktorú som prešla.
Necítila som pomstu. Len som si uvedomila, že nie som ten typ, ktorý si lieči bolesť tým, že ju prenáša na druhých.
