Bože môj, to je akože chlap? Skôr také nedorozumenie! Veď nevidí naša Gita, za koho sa to chce vydať? Malý, útly, a škaredý ako čert!
Nepreháňaj až tak, no! Vysoký naozaj nie je, uznávam, ale tvár nie je základ všetkého! Veď Gita tiež nie je žiadna krásavica.
To je pravda. Ale predstav si, aké deti by mohli mať! Hrozné!
Mladé mamičky, ktoré sa opierali nudiac sa na lavičke pred vchodom a ukrývali svoje bábätká pred slnkom, takto debatovali. Na ich krásnych deti predsa žiadne ešte nenarodené Gitine deti nemajú.
Gita práve vláčila z auta tašky plné nákupov od svojho snúbenca, usmiala sa na susedky, a hneď začala pobehovať:
Dano, drahý, nie je ti to ťažké? Daj, aspoň niečo zoberiem! pokúsila sa dostať aspoň jednu tašku, ale nedovolil jej to.
Gitka, ty radšej podrž vchodové dvere! Ťažké veci nie sú pre ženy, si mi rozumela?
Susedky na lavičke si vymenili pohľady.
Aha, aký! Vraj ženské ťažké nemajú nosiť! To je ešte pred svadbou taký pozorný. Potom uvidíme, či mu slová vydržia aj v manželstve.
Gita s Danom zmizli vo vchode, ale susedky ďalej rozoberali ich výzor, postavu, Danoho auto aj Gitin spôsob chôdze. Veď na také ohováranie netreba veľa rozumu.
Ale Gita nemala čas na klebety. Ponáhľala sa k mame, ktorú nevidela už dva týždne. Najprv služobka, potom finišovanie s rekonštrukciou nového bytu s Danom pred svadbou. Mama jej prikázala, nech sa opatruje, nebehá sem tam zbytočne. Chladnička plná, telefón funguje, do svadby už málo chýba. Kedy má všetko stihnúť?
Napokon to ale nevydržala. Celý život nebola tak dlho a ďaleko od mamy. Nevedela sa vysporiadať s úzkosťou.
Gitku porodila mama v tridsiatich piatich. Zakrpatá, nesúca nosisko, nepekná Marika, pokladníčka z potravín, už dávno podľa všetkých skončila ako stará dievka. Aké deti, veď kto by ju chcel?
No a Marika prekvapila! Vybrala sa na dovolenku k Balatonu a odtiaľ sa vrátila s frajerom ako z filmu. Vysoký, širokoplecí, modrooký. Oproti nemu vyzerala Marika ako šedá myš vedľa veľkého plyšového kocúra. Prosto, každý vravel, že sú neparou.
Ale odvtedy, keď sa v Marikinej živote zjavil Štefan, už ona nosila “kožuch”, ako sa hovorí. Manžel pracovitý, šikovný, peniaze nielen zarobiť vedel, ale aj rozmnožiť. Mariku rozmaznával, obliekol, outfrovával, vrabčiakom pritom dvere zabuchol.
Nemala totiž Marika blízke priateľky. V kolektíve sa jej vyhýbali. Bola vraj veľmi nepekná, na posedenie či tancovačku s ňou nik nešiel. Prečo by si niekto mal kaziť náladu a pozerať sa na takú?
A pre tie pár kamarátky, čo občas prišli na dvojhodinový čaj, aby vybavili cez Mariku nedostatkový tovar, sa Marika nelúčila so žiadnym žiaľom. Klebety jej naháňali strach, s nimi sa nikdy nedá vedieť, kto, kde a ako zraní. Marika si uvedomovala, že Štefan je podľa mnohých pre ňu až priveľká partia. A preto dom spravila pevnou baštou, kde nikoho cudzího nechcela.
Zbytočne sa však bála. Štefan nikoho okrem Mariky nechcel. Veľmi skoro pochopil, že krása nie je všetko, veď slovenské príslovie “Od krásy sa nenaješ” má stáročia múdrosti. Štefan, vyrastajúci bez rodičov so starou mamou, ktorá veľa pila, to vedel najlepšie.
Rodičov stratil skoro. Nebolo mu ani tri, keď ich pri nehode na zlej ceste stratil. Zostal s babkou, ktorá jediného syna tak ľahko z hlavy nedostala. Najprv pila sem-tam a neskôr si už Štefan v ôsmich vedel navariť, vyžehliť košeľu a usiloval sa v škole. Jeho vzhľad mu bol vždy skôr na príťaž. Okolie si ho všímalo viac než ostatných detí, a otravovalo často aj dospelácky.
Rástol tvrdohlavý a nahnevaný. Veď kto by aj nebol lásky nezažil. Pre babku bola fľaška všetkým a ľudia iba obdivovali jeho oči, no nikdy sa nespýtali, ako sa mu žije.
Iba predavačka z miestnej pekárne ona sama vychovávala dvoch synov a poznala, čo to je rásť bez mamy. Keďže vyrastala v detskom domove, vedela aj v malom byte zabezpečiť všetko dôležité čerstvý chlieb, pečené zemiaky, čaj s medom od včelára suseda.
Ďakujem, koľko platím?
Neurážaj, to je od srdca! Ty ľuďom pomáhaš a mne to chceš odmietnuť?
Pre Štefana mala vždy okrem chleba aj žemľu.
V škole si daj! povedala a pohladila ho po kučeravých vlasoch.
Táto nezaplatená neha ho celý deň hriala. Najprv odmietal žemle, ale potom pochopil, že by tetu Vieru iba urazil. Začal jej za dobrosrdečnosť pomáhať v obchode a postupne k nej prechovával city ako k mame.
Keď babka zomrela, Viera si Štefana legálne osvojila.
Už si mi syn. To len teraz úradne potvrdíme.
Tak získal domov a bratov. Zlosť sa rozplynula, Viera ju vedela vždy vyhnať. Po strednej nastúpil do práce, prerobil babkin byt, len láska mu dlho nevychádzala. Dievčatá síce rozhovor začali rady, ale rýchlo záujem stratili. Tá, ktorú miloval, to povedala rovno:
Nie, Števi, s tebou vážny vzťah nechcem. Si príliš pekný, určite ma necháš, nechcem skončiť sama alebo s dieťaťom a krásavec ako ty nebude verný! Pozri, koľko máš záujemkýň!
Staré zranenie v srdci sa ozvalo, ale vedel, kde si hľadať útechu.
Syn môj, nie je tvoja. Tá tvoja niekde ešte čaká. Hlavne nestrácaj vieru, to je základ! Počkaj. Príde!
Viera vždy vedela, ako mu rozjasniť deň. Štefan povedal, že čakať veru vie, všetko ostatné si už potom nájde sám.
Roky plynuli, “tá pravá” stále sa neobjavovala. Viera ho poslala na dovolenku k moru.
Musíš ísť, Števo! Je nádherné!
A aké je, mama?
Obrovské! Jemné i prudké! Musíš to zažiť.
Práve na tejto dovolenke stretol Mariku. Nikto si Mariku na promenáde nevšímal, ale Štefan ostal v nemom úžase, lebo mu veľmi pripomínala Vieru. Keď ich osud priviedol dokopy, spoznal, že nebo mu znova darovalo človeka s takou dobrotou, akú poznal len u Vieri. Vedel, že toto je láska, ktorú hľadal a nehodlal ju prepásť.
Štefan a Marika svoju jedinú dcéru Gitku milovali tak veľmi, až sami niekedy báli, či jej tým neskazia život.
Štefanko, aby sme ju nerozmaznali!
Nemusíme sa báť! Je to múdre dievčatko!
Tak v Gitke žila túžba vždy tešiť rodičov svojou usilovnosťou a dobrosrdečnosťou.
V mamu sa potatila! hladkala vnúčku Viera. Rovnako dobrá, ako Marika! Staraj sa o svoje dievčatá, syn môj. Šťastie je, keď doma vládne láska!
Štefan mal s Vierou aj bratmi stále vrelý vzťah. Preto, keď spozoroval, že niečo s ním nie je v poriadku, povedal najskôr bratom. Za pár dní našli lekára a po zlej diagnóze ho nenechali skĺznuť do zúfalstva.
Neopováž sa! Máš dcéru! Pomôžeme ti, my sme stále pri tebe!
Liečba trvala desať rokov. Štefan bojoval, lekárov prekvapoval svojou vôľou žiť.
Viete, iný by to dávno vzdal. Vy ste silný človek.
Štefan kýval a myslel na Mariku a Gitku, ktorá mu po škole nosila balíčky a dozerala, či papá.
Nemusím jesť, dcérenka vyhováral sa.
Papaj, ocko! Polievka je osolená mama pri varení plakala. Ale povedala som jej, že nech už viac neplače! Ty sa uzdravíš a budeš zase s nami! Povedala som dobre?
Dobre, Gitka… Všetko tak bude…
A vždy sa Štefan domov vracal. Aj keď nádeje ubúdalo, doma ho čakali.
Odišiel potichu. Doma, v objatí Mariky. Zaspal a už sa neprebudil. Marika až do rána sedela pri ňom, spomínala a vďačne šepkala:
Štefanko, nezostalo mi nič, na čo by som sa mohla sťažovať. Boli sme šťastní. Ďakujem ti
Gitka ráno prišla do spálne a vykríkla jemne, ako vtáčik v klietke.
Tichšie, drobček! Ocku už nič nebolí Už je mu dobre Slyšíš? Neplač Marika už slzám nebránila. Som s tebou
Samé neostali. O Gitku s Marikou sa starali bratia i Viera, rodina sa zomkla a učila sa žiť s bolesťou spolu, sama by to žiadna z nich nezvládla.
Roky išli. Gitka rástla a čoraz viac sa v zrkadle nechcela vidieť. Vedela, že nie je pekná. Nos by si nevymenila, oči nepredĺžila, mrkva na výšku tiež nepomohla.
Smiali sa jej v škole a Marika dcéru ľutovala, tíšila a šepkala:
Počkaj, dcérka moja, ešte uvidíš, kto bude šťastnejší! Len čas potrebuješ!
Gitka skončila strednú, prijali ju na univerzitu, ale ani tam sa nenašiel nik, kto by ocenil jej dobrotu. Po dievčenských obdivovalo sa iným, a jej prosili len o poznámky pred skúškami. Na prednáškach neflirtovala, vedela, že si nemá čo vyberať.
Čo teraz, mama? smutne vravela Marika, keď videla, že dcéra je odborník a kariéra jej ide, ale s láskou je na nule.
Pošleme ju k moru! usmiala sa Viera. Raz to vyšlo, možno zas!
Dobrý nápad, Gitka sama nepôjde, bude trucovať!
Ideme celá rodina! Aj chlapci s deťmi, nuž, Gitka utečie sama ak ju naše decká budú otravovať! Pamätáš, ako z chalupy do mesta utiekla minulú jar? smiala sa Viera a spomínala na nezbedy vnúčat. Naše deti by aj medveďa utýrali!
Tak sa balíme! prikývla Marika.
Lenže osud mal iný plán.
Na dovolenku Gitka šla, no odmietala spoločnosť. Akékoľvek prehováranie neprijala:
Ja nikam sama nechcem!
Rodina to prijala… A osud už pripravoval súa kúsok. Po návrate napadala Gitka do poriadneho lejaku pri parkovaní pri dome. Nové lodičky obetovala, vyzula sa a išla bosá kalužami domov, kde ju mama očakávala. Pred bytovkou ju oblialo auto špinavou vodou.
No paráda povedala len Gitka.
A v tom sa rozosmiala. Vodič, čo sa zastavil, aby sa ospravedlnil, ju zostal sledovať. Osud sa pousmial, spravil ďalšiu čiarku do zoznamu, a Gitku a Dana nechal na pokoji. Všetko dobre dopadlo.
O pár rokov sedeli tie isté susedky na lavičke, okukujúc dospelé detváky, keď k domu prišiel Danov kombík:
Vidíš ten kožuch tej strige? Mne ani kabát manžel nekúpi, jej áno!
Ty zas!
Tá proste nie je typ na parádne šaty!
Si ale mrzutá! Čo ti vadí na Gitkinom šťastí? Má síce chlapa škaredého, ale má ho rád a rozmaznáva deti!
Vadí mi! Prečo to majú tak, že niekomu všetko a inému nič? Pozri na ich deti, krásavci z dvoch nepekných rodičov!
Po kom? Moja mama vždy vravela, že Gitkin otec bol fešák! Čistá genetika.
Ale prečo je Gitka taká dobrá? Stále sa usmieva, vždy slušná! Nehnevá sa na svet, že jej krása bola odobratá?
Asi tak, no! Ty keby si menej závidela, možno by si bola aj pekná!
Ach, s tebou sa nedá! Ako spraviť, aby ťa muž tak miloval? Možno má ona nejaké tajomstvo!
Spýtaj sa! Možno prezradí!
To určite! Od nej sa učiť nebudem!
Tak si len škríp zubami ďalej…
Gitu nezaujímalo, čo kto rozpráva. Ledva postíha na vlastné deti! Mama síce vládze, ale je slabšia, Viera sa chce presťahovať, aby bola bližšie pri vnúčatách. Strýkovci na návštevu pozývajú, Dano ide pomáhať so stavbou, decká treba držať nakrátko.
Šaňo, Maťka, domov! Babka už vytiahla jablkový koláč! Nesmiete ju nechať čakať!
A ďalší večer bude plný rozhovorov, hry na gitare a rozprávky na dobrú noc, ktorú Marika povie vnúčatám.
A život pôjde ďalej…
Niekedy sa pristihnem, ako v srdci ďakujem za to, čo mám. Dnes už viem, že hodnotu človeka meria láskavosť, nie krása. Šťastie netreba hľadať v odraze v zrkadle, ale v tých, ktorí nás majú radi a ktorých milujeme.
