Nie som tu

Zase si kúpila tú zbytočnosť? Gustáv položil tašku na stôl tak, že niečo vo vnútri cinklo. Veď som povedal: žiadny Velúr. Je to drahé a zbytočné.

Milena Sedláková stála pri okne a dívala sa na dvor. Tam susedská dievčinka, akási Emília, možno sedemročná, naháňala holuby. Vzlietli v chumáči, rozsypali sa do strán a hneď sa zas zišli na asfalte, akoby nič. Milena ich pozorovala a v hlave mala dlhé ticho nespomínala si, kedy naposledy si niečo kúpila len tak pre seba. Len lebo chcela.

Je to krém na ruky, Gusto. Štrnásť eur.

Štrnásť je štrnásť. Už nevieš počítať?

Neodpovedala. Otočila sa, vzala tašku, vybrala malú nádobku so zlatým vrchnákom a položila ju na parapet vedľa muškátu. Muškát už dávno nekvitol. Milena sa stále chystala zistiť prečo, ale nikdy nebol čas.

Milena. Rozprávam sa s tebou.

Počujem ťa, Gusto.

Vyšla do kuchyne, otvorila chladničku a rozmýšľala, čo bude na večeru. Za chrbtom počula jeho kroky, ťažké a isté, potom buchli dvere do pracovne. Vydýchla.

Bolo jej päťdesiatosem. Žila v Nitre, v trojizbovom byte na Družstevnej, vydatá za Gustáva Sedláka už dvadsaťdeväť rokov. Mali dospelého syna Matúša, ktorý žil v Žiline a volal v nedeľu, hoci niekedy aj zabudol. Mali chatu pri Štiavnici, mali auto, ktoré šoféroval len Gustáv, mala prácu v Mestskej knižnici, kde bola veľa rokov vedúca oddelenia.

Život bol. Ten jej nikto nebral.

Vybrala z chladničky kuracie prsia, položila na dosku, zobrala nôž. Za oknom už dievča zmizlo, holuby preč. Dvor šedý, prázdny, medzi puklinami v asfalte sa tlačila minuloročná tráva.

Milena zistila, že stojí s nožom v ruke, ale nič nerezá. Len stojí.

Položila nôž, pristúpila k parapetu, otvorila krém. Vôňa bola jemná, trochu kvetinová. Natrela si trochu na chrbát ruky, vmasírovala. Koža ho vtiahla rýchlo, ostal pocit, akoby jej niekto ruku na chvíľku podržal.

Zavrela krém, šla späť rezať kurča.

Tá noc bola obyčajná. Gustáv jedol ticho, pozrel správy, šiel spať. Milena dlho sedela v kuchyni pri studenom čaji, listovala starý časopis o záhradkách. Ani ho nečítala. Len tam bola.

Ráno prišla do práce a za regálom s novinami našla Jarmilu Hanusovú v slzách.

Jarka, čo sa stalo?

Jarmila bola o tri roky staršia, v knižnici najdlhšie, poznala polohu každej knihy naspamäť a Milena ju nikdy nevidela plakať.

Nič to, nič, mávla rukou, vytiahla vreckovku. Prepač, je to osobné.

Chceš o tom hodiť reč?

Ani nie je čo. Vysmrkala sa, skryla vreckovku. Včera mi volala dcéra. Že vraj, mama, ty si už nemoderná. Tak priamo. Nemoderná.

Ako myslí?

No že som jej radila, ako s manželom, po svojom. A ona, že moje rady sú minulé storočie. Že neviem, ako to chodí dnes. Starostlivo porovnala hromadu časopisov. Možno má pravdu.

Nemá, riekla Milena.

Odkiaľ vieš?

Nemala odpoveď. Stáli spolu v tichu, ktoré vonia papierom a lakom regálov, a potom sa rozišli k svojmu.

Na obed Milena vyšla von. Marec bol chladný, no slnečný, išla do parku, sadla si na lavičku, zavrela oči. Za viečkami oranžové. Myslela na Jarku, na jej dcéru, na slovo nemoderná.

Potom na seba.

Milena Sedláková, rodená Gregušová, narodená v Topoľčanoch roku 1966. Vyštudovala slovenský jazyk a literatúru. Vydala sa neskoro na vtedajšie časy, v dvadsiatich deviatich. Gustáv bol inžinier, pokojný, zdal sa spoľahlivý. Po roku sa narodil Matúš. Milena šla na materskú, potom na polovičný úväzok, neskôr si zobrala mamu k sebe, kým nezomrela, zase práca. Všetko sedelo. Presne, bez veľkých výchyliek.

Niekde medzi tým sa niečo stratilo niečo, čo nevedela teraz pomenovať. Iba cítila, že niečo bolo. A už dávno nie je.

Otvorila oči. Naproti kvitla slivka, maličkými bielymi kvetmi, neuveriteľne jemnými. Milena na ňu hľadela a uvedomila si, že už snáď tridsať rokov nekreslila. Na škole áno, pastelkami, len tak. Potom nebolo kedy, potom to bolo trápne, potom zabudla.

Vyťukala číslo syna. Matúš to dvakrát nechal zvoniť a v hlase mal zhon.

Ahoj, mama. Je všetko v poriadku?

Hej, len som volala.

Som takmer na porade, môžem večer zavolať?

Samozrejme. Zavolaj.

Nezavolal. Aj to už bolo dávno bežné.

Milena sa vrátila do knižnice, robila do šiestej, potom kúpila chlieb v pekárni, celou cestou domov rozmýšľala, že tú trasu už pozná naspamäť, každú dlaždicu, každý zákrut.

Doma bol Gustáv skôr. Sedel pri počítači, niečo čítal. Vyvliekla sa z kabáta, prešla do kuchyne.

Budeš večerať?

Neskôr.

Dala variť vodu, našla v chladničke zvyšky polievky. Kým sa zohrievala, dívala sa na krém, čo stál na parapete. Malý, pekný pohárik. Gustáv mal pravdu. Štrnásť eur. Načo.

Ale vôňa bola pekná.

A pohárik tam nechala stáť.

Prešli dva týždne. Nič zvláštne sa nestalo, život šiel pomaly. Potom do knižnice prišla Zuzana.

Milena ju uvidela hneď. Žena asi štyridsaťpäťročná, v gaštanovom kabáte, krátko strihaná, rovná ako stĺp. Prišla k pultu so želaním že chce čitateľskú a že ju zaujíma psychológia a prípadne niečo o maľovaní akvarelom.

Akvarelom? opýtala sa Milena.

Áno. Kedysi som kreslila, rada by som skúsila znova.

Milena jej spravila členský, ukázala jej správne regály. Zuzana sa medzi nimi pohybovala suverénne, brala, listovala, vracala, znovu brala. Milena ju sledovala bokom oka a cítila na nej niečo, čo nevedela presne chytiť. Zhromaždenosť. Ako by si stačila a nepotrebovala nič navyše.

O pol hodiny prišla s dvoma knihami a opýtala sa:

Vy z toho niečo čítate? kývla k psychológii.

Niekedy.

Pracujete tu dlho?

Osemnásť rokov.

Zuzana na ňu opäť pozrela. Nie pátravo. Ako človek, čo vážne počúva.

To je veľa, povedala.

Je.

Máte to rada?

Milena zaváhala. Otázka prostá, ale odpoveď nie.

Mám rada, riekla napokon. Knihy mám rada. Ľudí mám rada. Miesto poznám.

Poznané, zopakovala Zuzana, akoby si to slovo skúšala na jazyku. Chápem.

Odišla.

O týždeň znova. Vrátila jednu knihu, pýtala si ďalšiu o akvareli. Milena našla tenký album s obrázkami, podala jej. Zuzana vzala, a zrazu vraví:

Nechcete skúsiť?

Čo skúsiť?

Kresliť. Chodím v soboty na kurz akvarelu. Malá skupina, nič náročné. Príďte.

Milena chcela hneď povedať nie. Už otvorila ústa. Ale namiesto nie povedala:

Kde to je?

Zuzana napísala adresu na papierik. Art priestory Biely svet, Štefánikova ulica, sobota jedenásta dopoludnia.

Celý večer na ten lístok pozerala. Najskôr v zástere, potom na parapete, pri kréme. Gustáv sa na papierik nepýtal. On sa už dlhé roky nepýtal na jej veci. Iba ak na peniaze či domácnosť.

V piatok večer pri večeri mu povedala:

Zajtra ráno idem na kurz. Kresliť.

Gustáv zdvihol oči od taniera.

Kam?

Na Štefánikovú. Akvarel. Pozvala ma nová čitateľka.

Pomlčal, dojedol, odložil vidličku.

A koľko to stojí?

Ešte som sa nepýtala.

Rozumiem. Zobral chlieb. Tak choď, keď nemáš do čoho pichnúť.

Milena pozrela naňho. Už sa na ňu nedíval, jedol. Pomyslela si, že tie jeho slová keď nemáš do čoho pichnúť počúva dvadsaťdeväť rokov. Zase si. Načo. Koľko to stojí. Nemáš čo robiť.

Dobre, povedala. Pôjdem.

Ráno vstala o ôsmej, umyla sa, obliekla sivý sveter a tmavomodré nohavice. Pozrela sa do zrkadla. Pomyslela, že sa dávno nepozrela poriadne. Zvykne len prefrčať, nezaťať pohľad. Teraz sa zadívala. Tvár už nie mladá, ale nie zlá. Sivé oči, živé. Vlasy so šedinami, ale husté. Prebehla po nich dlaňou, skúšala zopnúť inak. Otvorila krém, natrela ruky, trošku aj krk.

Odišla o deviatej, radšej v pokoji.

Galéria Biely svet bola na druhom poschodí starej meštianskej budovy, zvonka nič moc, vnútri kreatívne prerobená: biele steny, drevené dlážky, veľké okná. Milena vyšla po schodoch a otvorila dvere.

Zuzana už tam bola. A ešte štyri ženy a muž okolo päťdesiatky, bacuľatý, kockovaná košeľa. Sedeli pri dlhom stole, pred každým pohár s vodou a papier.

Milena! zvolala Zuzana. Prišli ste!

Sadla si k nej. Lektorka Zora, mladá, vysvetlila, že budú maľovať vetvičku orgovánu. Milena vzala štetec a ruka sa jej trochu triasla. Nie zo strachu, len odvyknutá.

Nemyslite na to, ako to dopadne, povedala Zora. Myslite na vodu, na farbu. To stačí.

Milena ťahla prvý ťah. Fialová sa rozliala po mokrom papieri, zmiešala s modrou. Druhý, tretí. Pozerala, ako ide farba kam chce, trošku inam než plánovala, a bolo to čudne zaujímavé. Vedľa Zuzana sústredene žmúrila, muž kreslil malinkým štetcom a očividne nebol spokojný.

Po hodine Milena pozrela na svoj papier. Nebola to vetvička orgovánu. Bolo to niečo rozliate, fialovomodré, s fľakmi. Ale niečo živé v tom bolo. Niečo, čo urobila ona sama.

Pekné, povedala oproti sediaca staršia pani, Galina.

Nemyslím, povedala Milena.

Ja áno. Je v tom pocit.

A možno bola pravda.

Po kurze šli so Zuzanou na kávu do malej kaviarne. Sadli si k oknu, objednali si a Zuzana hneď:

Páčilo sa vám?

Áno. Prekvapivo.

Vedela som. Pozeráte sa niekedy tak, ako by ste niečo videli a nechcete sa tam prizrieť.

Milena chvíľu mlčala.

Ste v Nitre dlho?

Tri roky. Prišla som z Trenčína. Po rozvode.

Aha.

Nebolo to ľahké, pokojne povedala Zuzana. Najprv ťažké, potom lepšie. Potom zaujímavé.

Zaujímavé?

Žiť sama so sebou. Netušila som, koľko o sebe neviem. Usmiala sa naozaj prívetivo. Vy ste vydatá?

Dvadsaťdeväť rokov.

Je to dobré?

Milena zamiešala kávu, hoci netrebalo.

Ako kedy, povedala.

Zuzana prikývla a nepýtala sa viac. To bolo na nej fajn.

Domov sa Milena vrátila okolo pol druhej. Gustáv pozeral futbal, nespýtal sa. Zohriala si polievku, jedla sama. Vybrala svoj orgován od Zory, priložila ho k stene pri muškáte.

Zdalo sa jej, že muškát ožil. Zbadala malý červený puk. Skôr si ho nevšimla.

Každú ďalšiu sobotu znova na kurz. Potom ešte. Zuzana chodila stále, postupne posedávali po kurze dlhšie. Milena rozprávala o knižnici, o knihách. Zuzana o svojej práci účtovníčky, o Trenčíne, o dcére v Bratislave.

Raz sa Milena opýtala:

Nie je ti tu samé?

Občas. Ale iná samota, než predtým.

Ako to?

Zuzana poskladala ruky na stole.

Predtým som bola s niekým a predsa sama. To je najhoršia samota. Teraz som sama a nie je to také. Rozumiete?

Milena rozumela. Nepovedala, ale vnútri niečo poposunulo. Ako ľady na jar, pomaly, ale nezastaviteľné.

V máji knižnica pripravovala akciu. Mestský úrad chcel kultúrny večer, chcel niečo nové. Vedúca, pani Margita, zavolala všetkých:

Kto má nápad?

Nik. Milena tiež mlčala, no niečo v hlave poletovalo.

Skúsme literárny večer, bossnula Jarka. Čítania, debaty.

To už bolo. Chcem niečo iné.

A keby o ženách? povedala Milena.

Všetci pozreli.

Ako to myslíš?

Skutočné príbehy. Zavoláme ženy z okolia, rôzne generácie, rozprávajú svoje príbehy. Bez veľkých slov, jednoducho. Môžu ukázať ak robia ručné práce, kreslia, čokoľvek.

Ticho.

Nezvyčajné, uznala Margita.

Ale živé.

Kto to zoberie na starosť?

Ja, povedala Milena. Sama sa preľakla.

Margita prikývla.

Dobre, Milena. Skúsme to.

Milena hneď zavolala Zuzane. Tá sa zasmiala.

Ty?

Áno.

To je najlepšie. Pridám sa. Aj Galinu zavoláme, pamätáš tú pani z kurzu? Robí keramiku.

Galina mala šesťdesiatdva, pred tromi rokmi odišla do dôchodku a robila hlinené figúrky, najradšej vtáky, občas ich predávala. Milena jej zavolala, hneď súhlasila: Len nech to nie je dlhé, popletiem sa.

Milena pripravovala program. Po večeroch, keď Gustáv sedel v pracovni. Sadla za kuchynský stôl, písala, škrtala, znova písala. Bola to zvláštna novota niečo tvoriť. Nie len spravovať, ale naozaj tvoriť.

Raz večer Gustáv na ňu nakukol.

Čo píšeš?

Prácu. Program.

Zase o knižnici.

Hej.

Nabral si vodu.

V poslednom čase stále niečo robíš.

Zle?

Pokrčil plecami.

Polievka dnes bola studená.

Prepáč. Nabudúce zohrejem.

Odišiel. Milena naňho pozrela. Povedal polievka bola studená. Nie že žiješ viac. Nie zaujímavé. Len polievka.

Vrátila sa k zošitu.

Večer naplánovali na tretiu júnovú sobotu. Milena dohodla štyri ženy, vrátane Zuzany a Galiny. Piata bola pani Eva, dôchodkyňa, čo písala básne. Šiesta lektorka Zora, najmladšia.

Plagát vylepila po okolí, dala oznam do miestnych novín. Báli sa prázdna. Ale v ten deň bola plná miestnosť vyše tridsať ľudí, ženy rôzneho veku, aj veľmi stará pani, ktorú viedla dcéra.

Večer viedla sama. Úvod krátky, že sa stretli, načúvať. Prvú dala Galine.

Galina rozprávala, ako po dôchodku nevedela čo so sebou. Pol roka len chodila po byte, zdala si zbytočná. Potom kurz keramiky, hlina do rúk a niečo sa stalo. Zistila som, že mám ruky, povedala. Ľudia sa smiali teplo.

Zuzana rozprávala o sťahovaní a ako je to začať v štyridsiatichšiestich odznova. Zistila som, že sa nebojím nového, ale toho, čo bolo zvykom, povedala. Milena s bokom prihlásila, že si to pamätá.

Eva prečítala dve básne. Najprv sa jej triasol hlas, potom sa ustálil. Po druhej niekto začal tlieskať, hneď všetci.

S Jarkou potom upratovali. Skúšali stoličky, zbierali šálky.

Dobré to bolo, Milena. Ozaj.

Nečakané dobré.

Nečakané? Ty si vždy vedela s ľuďmi. Len si si to nedovolila.

Milena ju pozrela.

Myslíš?

Viem. Osemnásť rokov tu robíme.

Milena odniesla zabudnutý šál na vešiak. Pochopila, že Jarka má pravdu. Je to však krásne aj trochu trpko. Prečo to až teraz?

Doma Gustáv už spal. Vyzliekla sa potichu, šla do kuchyne napiť sa. Na parapete krém, obrázok orgovánu, muškát plne rozkvitnutý štyri červené kvety.

Milena pomaly natierala krém na ruky. Pozerala na muškát, myslela na Zuzanu. Nebála som sa nového, ale zvyklého.

Ráno Gustáv:

No, ako večer?

Dobre. Veľa ľudí.

Dala si si tam niečo jesť?

Čaj bol.

Čaj nie je jedlo. Zabořil sa do telefónu.

Milena si nalia čerstvú kávu a vyšla na balkón. Ranný vzduch, ticho, voňalo topoľom. Počúvala, čo Gustáv povedal. Či jedla. Bola to asi starosť. Jeho podoba. Dvadsaťdeväť rokov za podstatu považovala formu a nevidela, že obsah už dávno nie je, alebo dávno iný.

Nevedela. Len začínala pozerať naozaj priamo.

V júli zavolal Matúš. Nie v nedeľu, v stredu.

Ahoj, mama. Ako?

Dobre, Maťko. Čo sa deje?

Nič. Len tak. Zuzana mi písala.

Milena zastala pri chladničke.

Ktorá Zuzana?

No tvoja známa. Našla ma na internete, písala, že vedieš krásne podujatia, že mal super večer. Netušil som.

Ani si sa nepýtal.

Ticho.

Prepáč. Naozaj som sa nepýtal. Porozprávaš mi o tom?

A Milena rozprávala. O kurze, o Galine a hlinených vtákoch, o Eve a básňach, o plnej sále. Matúš počúval, neprerušoval. Potom povedal:

Fakt si dobrá, mama.

Ďakujem.

Už dávno to robíš?

Nie. Prvýkrát.

Mala si už dávno.

Aj ja si myslím.

Ticho.

A s otcom ste v pohode?

Milena pristúpila k oknu. Sála letný svet, dvaja chlapci kopali loptu.

Je to… zvyk, povedala.

To je dobré alebo zlé?

Neviem ešte.

Matúš viac nevyzvedal. Povedal, že príde v auguste. Vzala mu slovo, položila mobil, pozerala dlho von oknom.

V auguste Matúš prišiel na štyri dni. Fyzikálne otcov typ, charakterovo však z jej mäsiarskych vlákien, pozorný hlahol. Doniesol syr, orechy, sedel a počúval, ako rozpráva. Ozajstné počúvanie.

Jedného rána, keď Gustáv pošiel na chatu, sedeli s Matúšom v kuchyni a Matúš:

Mama, zmenila si sa.

Ako to myslíš?

Neviem presne. Akoby si bola väčšia. Pocmúlil sa. Znie to čudne.

Nie. Rozumiem.

Si rada?

Milena držala šálku. Káva bola horúca.

Áno, povedala. Ale trochu mám strach.

Z čoho?

Keď človek uvidí seba jasnejšie, začne vidieť jasnejšie všetko okolo seba. Nie je to vždy príjemné.

Matúš prikývol.

Otec to vidí?

Otec vidí studenú polievku, povedala. Hneď jej to pripadlo zbytočné. Prepáč. To nie je fér.

Je. Matúš sa na ňu hladil. Skúšala si o tom s ním hovoriť?

O čom?

Čo potrebuješ.

Milena pozrela z okna. Vonku už bol august, unavený, tráva žltla pri okrajoch.

Ani to poriadne neviem, povedala.

Skús to.

Matúš odišiel. Milena upratovala periny a myslela na ten rozhovor. Skús to. Za tie roky skúšala len nie úplne. O hlavných veciach hovorila vždy cez, nikdy napriamo. Lebo zvyk. Lebo bezpečie. Lebo Gustáv sa vie tak pozrieť, že slová zmrznú.

V septembri ju zavolala Margita mestský úrad chcel ešte väčší večer v sieti knižníc, opäť Milenu ako vedúcu. Viac práce, iný plat.

Súhlasím.

Margita sa pousmiala.

Si iná od leta. Neurazíš sa?

Nie.

Lepšia. Živšia.

Milena prišla k registrácii. Pozdravila čitateľa, vydala krimi, zapísala do knihy. Potom stála, pozerala do sály. Regály, lampy, veľké okno, cez ktoré sa valilo septembrové svetlo.

Osemnásť rokov. A až teraz tu bola ako doma nie len telesne, ale normálne. Miesto, ktoré je jej.

Na jeseň sa doma čosi zmenilo. Nebolo jasné čo presne ale všetko sa dialo hladko naraz.

Gustáv si všimol, že často chodí neskôr domov, že soboty sú preč, že jej nové kamarátky.

Kto je tá Zuzana?

Moja priateľka.

Odkedy máš ty priateľku?

Vo februári sme sa stretli. V knižnici.

A každú týždeň s ňou?

Skoro.

Gustáv sa na ňu zadíval. Prvý raz to nebola podráždenosť, ale niečo iné. Niečo, čo Milena doteraz nevidela. Hádala zmätenosť?

Ja nič nezakazujem, povedal. Len nie som zvyknutý.

Na čo?

Že máš tak veľa svojho.

Milena si sadla oproti nemu. Prvý raz po rokoch ho pozerala bez závoja. Ako cudzinca po tridsiatich rokoch.

Gusto, povedala. Teší ťa, že robím niečo aj mimo domu?

Zamyslel sa.

Neviem. Asi.

Asi?

Je to zvláštne, hovorím. Vstal, postál pri okne. Predtým si bola stále tu. Teraz niekde.

Nikde neodchádzam. Som tu.

Tu, ale iná.

Milena pozorovala jeho chrbát. Široký, už mierne zhrbený. Šesťdesiatjeden. Aj on zostarol, ona si to nevšimla.

Kedy sme sa naposledy len rozprávali? Nie o večeri či aute. Len tak.

Obrátil sa.

No veď sa rozprávame.

O čom?

Neodpovedal.

Práve to, šepkala.

November priniesol zimu a veľký večer v knižnici. Milena pripravovala tri týždne, mala osem účastníčok, vybavila výstavku miestneho výtvarníka. Zuzana jej pomáhala, boli spolu denne, po kaviarni, knižnici, raz len tak pri Váhu na brehu, keď nebol vietor.

Na brehu raz Milena povedala:

Nechápem, ako som doteraz žila.

Žila a žila si, usmiala sa Zuzana.

Ale vnútri som bola hlboko zamknutá, kvôli čomu?

Nie je to otázka kvôli čomu. Tak to vyšlo.

Ale dalo sa inak.

Dalo. Zuzana sa dívala na rieku. Váh šedý, tvrdý, krásny v novembri. Ale inak sa začne, keď sa začne. Nie skôr.

Mám päťdesiatosem.

A čo má byť?

Je to veľa.

Milena. Obrátila sa. Myslíte to vážne?

Vážne.

Tak vážne poviem ja. Poznám ženy, čo sa v tridsaťpiatke uzavrú do vitríny. Hotovo, už len počkať. My začíname v päťdesiatosem. To nie je veľa. To je presne čas.

Milena sa dívala na rieku. Po vode išla loď, pomaly, ďaleko.

Viete, povedala, každý týždeň kreslím. Už deväť mesiacov.

Viem.

Dnes ráno som napísala text na večer vlastnými slovami. Nie podľa vzoru.

Čítala ste mi.

Je dobrý.

Je živý. To je viac.

Večer prešiel v piatok, prišlo sedemdesiat ľudí. Miestnosť nestačila, stáli po bokoch. Milena odštartovala, čítala svoj text. Hlas rovný, ruky sa už netriasli. Hovorila o ženách v každom veku, že vždy je v nich niečo vlastné, čo čaká, kým to zbadáme. O tom, že vek nezatvára dvere, často ich otvára. Neznel to ako poučky. Ako niekto, kto práve pochopil čerstvo.

Po večere za ňou prišla veľmi stará pani, ktorú viedla dcéra. Pani Terézia, osemdesiattri.

Zlatko, povedala. To ste hovorili o mne?

O nás všetkých, povedala Milena.

Nie. O mne. Cítila som to. Stisla jej ruku, suchú a teplú. Ako mladá som vyšívala. Prestala som. Myslela som, blbosť. Dnes som si povedala, možno ešte skúsim. V osemdesiatri. Smiešne, že?

Vôbec nie.

Naozaj?

Naozaj.

Terézia odišla. Milena ju pozorovala. Jej dcéra ju držala, išli pomaly, ale odchádzali s niečím.

December začal ticho. Milena už sama viedla malý literárny krúžok v knižnici, v stredu. Chodilo šesť či sedem ľudí, čítali, hádali sa, niekedy by sa nevmestilo slovo.

Doma bolo napäté. Nie hlučne, len napäté. Gustáv nezvykle mlčanlivý. Milena cítila, že niečo v ňom beží, ale nehovorí. Už nečakala, že začne.

V polovici decembra, v nedeľu večer, vstúpila do pracovne, kde Gustáv čítal, a povedala:

Gusto, potrebujem hovor.

Tak hovor.

Nie tak. Zavrela dvere, položila si stoličku vedľa jeho kresla, sadla. Normálne.

Zavrel knihu, pozrel.

Stalo sa niečo?

Nie. Skladá ruky. Len ti chcem povedať niečo, čo som dávno nepovedala. Alebo nikdy.

Mlčal. Tvár mal napätú.

Dlhé roky som žila, ako by som tu ani nebola, začala Milena. Bola som, varila, chodila do práce, na chatu, všetko spravila. Ale vo vnútri som skoro nebola. Čiastočne je to moje dovolila som. Ale aj o nás to je. O tom, ako spolu žijeme vedľa seba.

Gustáv sa díval na stôl.

Chceš rozvod?

Neviem. Chcem, aby sme naozaj hovorili. O tom, aby si ma videl. Nie večeru, nie košeľu. Mňa.

Ticho. Za oknom snežilo.

Neviem, Milena, povedal ticho. Neviem to. Nenaučili ma.

Viem. Pozrela na jeho ruky na kolenách. Neobviňujem. Ale chcem skúsiť hovoriť inak. A chcem vedieť, či to chceš aj ty.

Hľadel von. Potom k nej. A Milena tam opäť videla zmätenosť. Skutočnú.

Ty si sa strašne zmenila tento rok, povedal.

Áno.

Niekedy ti nerozumiem.

Viem.

Ale nechcem Hľadal slovo. Nechcem, aby si odišla. Odtiaľ. Kývol po dome. Ani celkovo.

Milena naňho pozerala. Šesťdesiatjeden, zhrbené plecia, zmätená tvár chlapa, čo bol zvyknutý na svoje istoty.

Tak skúsme, povedala. Neviem, či to bude ľahké. Ale skúsme.

Január priniesol mrazy a modré svetlo. Milena chodila do knižnice, viedla krúžok, kreslila každú sobotu. Prác už mala dosť, niečo si vzala Zuzana, niečo viselo v kuchyni pri muškáte. Muškát znovu kvitol, Milena už vedela, čo mu chýba dala ho do väčšieho črepníka.

So Zuzanou sa videli menej, mala komplikácie v práci, ale volali si.

Raz Zuzana:

Rozmýšľali ste na jar pokračovať s akciami?

Rozmýšľala. Už nie večer, festival. Viac dní.

To je veľa roboty.

Viem. Chvíľku mlčala. Baví ma veľa práce.

Zuzana sa zasmiala.

Kto by to bol povedal pred rokom.

No, kto.

S Gustávom to šlo, ako šlo. Hovorili viac, to bola pravda. Občas to šlo. Občas Gustáv ostal v sebe, Milena ho nelámala. Čakala. Alebo aj nečakala.

Vo februári, počas večere, Gustáv z ničoho nič:

Bol som minulý týždeň u lekára. Preventívka.

Mal si obavy?

Skôr len tak. Tlak niekedy. Pichal sa vo vidličke. Povedali, nič vážne. Dali mi lieky.

Dobre, že si šiel.

Nepýtaš sa, prečo som to nepovedal hneď?

Odložila lyžicu.

Tak prečo?

Nechcel som ťa zaťažovať. Pozrel na ňu. Zvyk.

Tvoj zvyk je nezaťažovať ma?

Áno. Ty máš stále niečo.

Milena naňho pozerala. Niečo v tom bolo dôležité, tušila, ale nevedela to chytiť.

Gusto. Ja chcem vedieť, keď ti je zle. Aj o lekárovi. Všetko chcem. Rozumieš?

Rozumiem. Prikývol. Poviem.

A ja poviem tiež.

Ticho. Za oknom sneh a vietor, kuchyňou voňala večera. Na parapete krém, nový obrázok z kurzu vetvička jablone. Bielučká.

Pekný obrázok, poznamenal Gustáv. Ty si ho urobila?

Ja.

Vieš to.

Učím sa.

Koniec februára zavolala Jarka Hanusová, neskoro večer.

Milena, prepáč, že tak neskoro. Dcéra je doma.

Dobré?

Dobre. Udobrili sme sa. V hlase bolo počuť úsmev. Povedala, že nemala povedať nemoderná.

Tešíš sa?

Veľmi. Chcem skúsiť tvoj kurz? Akvarel?

Určite. V sobotu o jedenástej.

Bojím sa, že mi to nepôjde.

Jarka, nikomu nejde prvýkrát. To je na tom pekné.

V sobotu přišla. Štetec držala neisto, na prvý pokus príliš tmavé, druhý príliš svetlé. Jarka sa znechutila.

Milena, pozri, čo za neporiadok.

Pozerám. Páči sa mi.

Veď to nie je vetvička, to je machuľa.

Prvýkrát.

Nie je ti blbé ma chlácholiť?

Jarka, hovorím vážne. Druhýkrát už to bude iné.

Zasmiala sa.

Nuž veď dobre. Druhýkrát.

Marec doniesol prvé teplo. Milena podala žiadosť na jarný festival, vedenie schválilo. Matúš napísal, že príde v apríli, chce ísť na akciu.

Raz večer, Gustáv už v posteli, Milena sedela v kuchyni so zošitom a písala nápady. Zvonku kvapkalo z ríms, sneh sa topil, jar skúšala odvahu. Na parapete muškát, bujný, tri červené kvety, jeden puk, čo sa otvorí zajtra alebo pozajtra.

Pozrela na krém. Ten už dávno minula, ale pohárik nechala. Nový si kúpila znova, Velúr, štrnásť eur. Gustáv nič nepoznamenal.

Otvorila zošit na čistej strane, napísala hore: Čo teraz viem, čo som pred rokom netušila. Pozrela na to. Premýšľala. Potom zavrela zošit. To už nie je treba písať. Je to vnútri.

Zazvonil mobil. Neskoro, skoro jedenásť. Svetlana svietila na obrazovke.

Je všetko v poriadku? hneď sa spýtala Milena.

Všetko. Ba lepšie. Jej hlas bol iný. Nabudený, zasnený. Milena, musím ti povedať. Ponúkli mi miesto v Trenčíne. Dobré miesto, peniaze. Dcéra tam je. Premýšľam.

Milena chvíľu ticho.

Chceš ísť?

Neviem. Preto volám. Povedz mi niečo.

Čo?

Čo myslíš.

Milena dívala do tmy na parapet, za oknom dážď a temno.

Myslím, že odpoveď už vieš. Rozhodla si, len si to nepovedala nahlas.

Chvíľa ticha.

Asi áno.

Tak čoho sa bojíš?

Že tu niečo zostane. Krúžok. Ty. Galina a jej vtáky. Eva a básne.

My odtiaľto nezmizneme.