Nehovoriaca dcéra kulaka
V zime roku 1932 v dedine Dubové Slanisko nikto nepočítal dni. Ľudia rátali len omrvinky múky v zásobách, triesky v peci a vlastné srdcové údery bije ešte, alebo už nie? Ten rok bol taký hladný, že aj mráz na oknách držal do Veľkej noci a vietor v komínoch kvílil ako starenina zubná protéza v noci.
Božena Zimenová bývala úplne na okraji dediny, v chatrči, ktorú jej pridelili, keď otca, Štefana Zimenu, odkulákovali a s mamou poslali za Tatry, kamsi ďaleko. Mala vtedy šestnásť. Hovorí sa, že mama zomrela cestou babky to vedeli najlepšie a otca už nikdy nevidela. Sama Božena ostala v dedine, lebo vtedy ležala v nemocnici s pľúcnym zápalom, keď prišiel ten výnos. A keď sa uzdravila, nemala sa kam vrátiť. Dom zapečatili a napokon rozobrali na palivo. Ako členka kulackej rodiny ju chceli tiež deportovať, ale predseda miestneho JRD, Arpád Baran, sa za ňu zaručil: Dievča poctivé, pracovité, nech robí, kde treba. Tak skončila Božena v kravíne dojala, čistila maštale a robila to bez reči.
Onemela vtedy, keď otca odvážali. Vraj z otrasu. Otvárala ústa, ale namiesto hlasu z nej šiel iba šepot, aj ten sa jej v hrdle zasekával, akoby jej ho sťahovala studená ruka. Miestny felčiar len krčil plecami: To sú nervy. Raz snáď prejde. Roky šli, Božena stále mlčala. Ľutovali ju, ale sa jej vyhýbali. Vraj šibnutá od toho všetkého, jedna tetka ju volala svätá žena. Božena sa nehnevala. Žila si svoje tiché, pracovité dni, nikomu neprekážala.
Arpád Baran bol jej pravý opak. Hlučný, širokoplecí chlap s ostrým pohľadom a čelusťou ako kladivo. Všade bol tam, kde bolo rušno. Na schôdzach hovoril tak hlasno, že zahanbil aj obecný rozhlas, vedel byť tvrdý, keď treba, pohroziť päsťou do stola. V dvadsiatichšiestich bol predsedom JRD a rešpektovali ho no aj báli. On sám bol z veľmi chudobných, a jednu vec mal jasnú: musí byť poriadok. Kto poriadok naruší, je nepriateľ, aj keby vonku snežilo alebo boli žne.
Mal režim: vstával ešte pred východom slnka, obchádzal sýpky, kontroloval pečate, rozdeľoval úlohy. Sedliaci šomrali, ale robili, lebo vedeli, že Baran nič neodpustí. Na žito, na pole ide sa! Bariéry nepoznal. Pomáhalo mu to udržať sa v sedle aj v tých nepekných časoch.
Tú zimu, keď už sa vravelo, že v susedných dedinách od hladu púchne aj pes, Arpád sa preháňal medzi okresom a Dubovým Slaniskom, špekuloval, kde by ešte pre družstevníkov vydrankal kilo múky navyše. Vedel, že ľudia idú na doraz. Ešte trochu a začne sa kradnúť, a odtiaľ je už k výtržnostiam blízko. A to nesmel dopustiť. Nie, že by sa bál nadriadených len vedel: keď začne rabovanie, dedina zdochne, poriadok padne a semeno sa nevezme.
Raz v noci, keď sa vracal domov z okresu na svojom voze, zišiel z hlavnej cesty na poľnú, aby si skrátil cestu. Mesiac visel nisko, sneh pod ním modrý ako práškový džem. Arpád bol skrehnutý na kosť, myslel len na to, ako si dať doma čaj a zalomiť.
Kobyla odrazu zafŕkala a zastala. Vpredu stála postava s batôžkom.
Hej, stáť! zavolal Arpád.
Postava stuhla, schystala sa odísť. Arpád zoskočil z voza, priblížil sa Božena. Chudá, zamotaná v deravý šátek, s tými svojimi veľkými očami jak krajc chleba. V očiach strach, nie ako u zlodeja, čo ho chytili, ale ako u zajaca zahnaného do kúta.
Čo máš v mechu? spýtal sa Arpád, hoci mu už bolo všetko jasné.
Božena mlčala. Sám rozviazal mešec: múka. Ražná, šedá, tá družstevná spod zámky, čo sa vydávala iba najlepším. Tri-štyri kilá nieja veľa, ale na krádež to stačilo. To bola deportácia, možno aj niečo horšie.
Krádež, povedal Arpád. Vieš, čo za to je? Podľa vojenskej doby aj guľka. Musím ťa zatknúť.
Božena klesla v snehu na kolená. Nemodlila sa, nekričala, len z hrdla jej išiel zvláštny zvuk, niečo medzi vŕzganím a stonom. Pozerala mu do očí; Arpád v tom pohľade uvidel takú priepasť zúfalstva, že mu zalomcovalo srdcom.
Pre koho to je? spýtal sa, nepochopiteľne aj pre seba.
Božena sa postavila, ukázala na dedinu, potom na prstoch päť, tri a znova päť. Došlo mu: pre deti nebohého Petra Sucháňa, čo ho minulý týždeň položil týfus. Ostali tri detiská, malí, hladní Teta Majka hovorila, že už tri dni nič nejedli.
Vstaň, rozkázal Arpád, hlas mu zhrubol. Vstaň!
Zobral ju pod pazuchu, vytiahol, bez slova šmaril mešec na voz. Božena na neho vytrešťala oči.
Sadni, zamručal, veziem ťa. Ale nikto o tom nesmie vedieť. Ja teba nevidel, ty mňa tiež nie.
Odišli mlčky až k Sucháňovcom, Arpád odniesol mešec do pitvora a navyše dal z podsedadla svoj prídiel kus chleba a hrsť sušených rezancov. Božena otvorila ústa on ju urýchlil:
Nebuď tvrdohlavá. Deti prežijú, a ty Viac nič také neskúšaj. Inokedy polezieš!
Božena prikývla, on sa otočil a šiel, bez jednej obzretia. Ona stála na ceste, kým sa za ním nezatvorila tma.
Arpád tú noc horko spal. Premieľal si to v hlave: prečo ju nezatkol? Prečo porušil vlastné zásady? A odpoveď nenachádzal. Len toľko, že ho bolelo pri srdci, a v spomienke mal jej oči čierne, nekonečné.
Na jar v Dubovom Slanisku odľahlo. Slnko vysušilo cesty, ľudia vyšli na polia. Arpád bol stále po uši v papieroch aj na družstevnom dvore. A vtedy sa mu do života dostalo čosi, čo od seba neočakával.
Začal si Boženu všímať. Najprv bola len obrys v stáde, ďalšia robotníčka, hotovo. Zrazu sa pristihol, že schválne chodí k maštali, akoby mal niečo dôležité vybaviť a aj tak si len pozerá Boženu, ako nimravou rukou dojí kravu alebo šúcha podlahu. Nestretal jej pohľad, no bol si istý, že vie, keď je blízko.
Vo vnútri sa mu bili svedomie a akási nová vec, ktorej meno nepoznal. Arpád bol činorodý chlap, známy tým, že rozťal všetko jedným ťahom. Teraz však stratil rozvahu. Bál sa toho citu, lebo bol čudný, nedovolený. Mal predsa oficiálnu dievku Milenu, dcéru kováča Miša. Pekná, statná, s hlasom ako zvonček. Slovo dalo, na jeseň mala byť svadba. Milena bola super: robotná, poriadna, jej otec sľúbil slušné veno.
Arpád sa presviedčal, že Milena je správna voľba. Pevná rodina, žiadne výstrelky. A Božena? Nemá hlas, nemá rodičov, nemá veno. Hamba ju aj ľutovať!
No aj tak vyhľadával jej blízkosť.
Raz na jar okopávala Božena zahnutý záhon pred chatrčou. Arpád šiel okolo, už akože do kovárne no nohy mu samy zabočili ku bránke.
Pomôcť ti? spýtal sa, sám prekvapený mäkkosťou hlasu.
Božena sa napriahla, narovnala šátek, pokrútila hlavou. Arpád však preskočil plôtik, uchopil motyku a začal okopávať ako prvák na praxi. Božena stála, pozerala naňho, z čoho sa potil viac než od práce.
Mala by si začal, nevediac pokračovať. Viac medzi ľudí. Sama nie je život.
Božena mlčala. Hodil motyku, prišiel k nej, chytil jej ruku. Mala dlaň studenú, drsnú, ale prsty mu stisli ruku v odpovedi.
Boženka zalykal jemne. Ja
Ona pozrela hore. V tých očiach videl všetko. Všetko, čo nevedela povedať. A zľakol sa. Ustúpil o krok, akoby sa popálil.
Prepáč. Nemalo to byť. Nemalo.
Otočil sa a odišiel, ona stála pri plote so spustenými rukami.
Odvtedy sa jej vyhýbal. Ohlásil svadbu na Októbrové sviatky, Milena sa rozžiarená pustila do skúšania sukieň a sčítavania výbavy. Celá dedina sa pripravovala. Len Božena bola ešte tichšia, ešte neviditeľnejšia. Nevyhľadávala ho, nepozerala jeho smerom, ale on vedel trápi sa. A z toho mu bolo ešte horšie.
Všetko sa zlomilo v septembri. Arpád ostal až do tmy v družstevnej kancelárii. Keď šiel domov, počul zúfalý plač za Sucháňovým dvorom. Vošiel do šopy Božena sedela na slame, v náručí Sucháňove decko Maťka, trojročná, s bruchom nafúknutým a zakalenými očami. Pri nej ležali ďalší dvaja, jeden už ťažko dýchal.
Arpád chytro zistil: žijú, ledva, ale žijú. Božena naňho pozrela a v očiach mala toľko žiaľu, že vzal Maťku na ruky bez rozmýšľania.
Do nemocnice, hneď! Treba ich zachrániť!
Božena pokrútila hlavou, on pochopil: ona to zariadiť nemôže, nemá práva, kone. Toto musí urobiť on. Urobil. Celú noc sa triasli v konskom povoze, deti zabalené v kožúškoch. On viedol uzdu, Božena držala dievčatko, pohľad upretý naňho; v duši mal zároveň únavu aj zľahčenie.
Deti prežili. Lekár povedal, že ďalší deň a všetci by umreli od hladu. Arpád, keď doviezol Boženu domov, opýtal sa náhle:
Jedla si dnes aspoň niečo?
Sklopila oči. Zafrfľal, rozložil v jej chalupe oheň, zo svojich zásob ponúkol sucháre a horúcu vodu v šálke. Ona pila po dúškoch, on ju sledoval a v tom tichu pochopil, že všetko je stratené.
Božka, povedal chmúrne, ja tú svadbu s Milenou ruším. Ja to bez teba nevydržím.
Ona sa zachvela, položila šálku, hlavou pokrútila, no potom mu chytila ruku, pritisla k lícu a rozplakala sa potichu, bez hlasu, ale ramená sa jej triasli. Objali sa, a on pocítil, že je ľahká ako steblo, ale v jej chvení je viac života, než v celom JRD dohromady.
Bolo z toho veľké haló. Milena sa to dozvedela ešte predtým, ako jej to stihol Arpád povedať. Vtrhla do JRD v plnej paráde, treskla zásterou a zrúkla na celú obec:
Ty, Baran, hanba! Ktože ťa bude chcieť, keď si zvolil tú kulacku a nemú čudáčku? Vyhodia ťa, len čo na to prídu. Najprv na seba mysli, nie na svoju hanbu!
Arpád mlčal, zuby zatiahnuté. Vedel, že má pravdu. So vzťahom k odkulákovanej, ešte v takej dobe to je koniec kariéry. Keď ale videl, ako Milena škaredo zahromží smerom k Boženinmu domku, niečo v ňom prasklo.
Zbaľ sa, povedal potichu. Nerob si hanbu.
Ja robím? zadusila sa Milena. Ja ti ešte ukážem, Baran!
O týždeň už mal Arpád predvolanie do okresu: anonym na stôl, Baran vraj kryje kulakov, žije s nepriateľkou ľudu, rozhadzuje družstevné obilie. Všetko priznal, nevymýšľal ani deti, ani city nezatajoval. Okresný tajomník chvíľu mlčal, potom povedal:
Barane, to je ale hlúposť! Ale dobre, z miesta ťa dám dole, no do basy nie. Choď robiť tesára, keď ťa taká horúčka chytila.
Tak sa z Arpáda Barana stal obyčajný tesár. A v októbri, bez fanfár, bez harmonikára, sa s Boženou vzali na úrade. Zvedavých bolo málo: svedok bol starý furman a teta Majka. Božena mala jednoduché látkové šaty, Arpád čistú košeľu, a šli do jej chatrče, kde jej raz dávno varil čaj.
Božena nedokázala uveriť, že je to naozaj. Sedela na lavičke, šticovala koniec šátku a dívala sa na neho, ako by bol zázrak. On ju vzal za ruku a povedal:
Tak, Boženka, teraz sme spolu. Možno raz príde aj tvoj hlas, ak sa duša upokojí. Ak nie, tak ho netreba. Ja aj tak rozumiem.
Privinula sa k nemu.
Roku 1934 sa im narodil syn. Popolavý, sivé oči, všetci vraveli celý otec. Božena ho držala na rukách a prvýkrát po rokoch sa usmiala naplno, ako slnko. Arpád tušil, že nech sa stalo čokoľvek, neľutuje ani obnos drobných na lýtka jej kozy.
Peťko bol šidlo, vtipkár, Božena sa s ním dorozumievala gestami a smiechom. A Peťko jej rozumel ako nikto.
Arpád bol v tesárskej čate družstva. Vážili si ho pre zlaté ruky. Na Milenu skoro zabudli, hoci ona, vydatá za Jožka-oráča, nahnevane prepaľovala Boženu pohľadmi až do konca dní.
A potom prišla vojna.
Arpád šiel na front hneď na začiatku. Celá obec mu mávala, Božena stála na kraji, objíma Peťka a ticho kýva. Arpád sa obrátil, zamával, zakričal: Dávaj, syna chráň! Prikývla a stála, kým koč nezmizol za lesom.
Listov od Arpáda prichádzalo málo. Najprv z pri Podunajskými Biskupicami, potom z juhu, potom ticho. Božena robila v provizórnej nemocnici v okrese, Peťka nechala u tej istej tety Majky, vždy na týždeň zostala v meste, na dva dni doma a zase späť.
Zima 1943 všetko obrátila naruby.
Božena mala ísť domov, no do okresu zaviezli vojakov, zdržali ju tri dni. Tie tri dni Nemci bombardovali železnicu aj okraj mesta, kde žili utečenci.
Peťko vtedy bol u tety Majky, ale neposedel doma uprosil staršieho kamaráta, aby išiel na stanicu pozrieť vojenské vlaky. A tam ich zastihol nálet.
Keď Božena dobehla na trosky, nepoznala miesto. Rozbité koľaje, kopy tehál, zem čierna ako popoľavá kaša, dym ševerský. Behala, chytala vojakov za mundúr, pýtala sa posunkami, kde syn. Odpoveď: deti sú v nemocnici. Nedokázala ho nájsť. Po troch dňoch jej oznámili: Peťo Baran, rok 1934, v zozname so zabitými; telo neidentifikované, spoločný hrob.
Božena nezakričala. Stála, klesla na zem a znova z hrdla vydala ten chrapľavý, zvierací zvuk.
Vrátila sa do Dubového Slaniska, na tri dni sa zavrela, nevychádzala. Teta Majka búchala, volala, nič. Na štvrtý deň vyšla, sadla si na priedomie a hľadela do prázdna. Schudla, očernela; v očiach mala taký smútok, že ľudia radšej odvracali pohľad.
Odvtedy sa prestala aj pokúšať osloviť niekoho. Šepot utíchol načisto. Božena bola škára do minulého, zachránila ju len práca.
Peťko však žil.
Pri nálete sa zatúlal, schoval sa pod vagon, dezorientovaný a vystrašený sa zatúlal ďaleko od stanice. Našla ho Milena. Ona bola v meste ako dobrovoľná sestra. Hneď ho spoznala, zlostnejšia než pes na poštára. Chytila ho, zabalila do plášťa a odviedla. Pri identifikácii obetí zapísala Peťka Barana medzi mŕtvych. Chlapca darovala sestre v inom okrese: Sirota, nemá nikoho.
Osemročný Peťko, bez pamäti na vlastné meno, sa premenoval na Petra Gromu tak ho zapísali podľa dokladov tej rodiny. Zvykal si na nových rodičov, pamäť na minulosť sa vytrácala s každým dňom ako para nad kastrólom.
Milena sa vrátila do Dubového Slaniska a sledovala, ako sa Božena trápi. V jej duši hlodal sladký pocit zadostúčinenia: zobrala mi chlapa, zobrala som jej syna.
************
Arpád sa vrátil z vojny v štyridsiatom piatom so zmrzačenou ľavou rukou. Ešte netušil, že Peťka niet. Božena ho vítala na priedomí podľa očí pochopil skôr, než vytiahla úmrtný list.
Objali sa, stáli dlho nemí v strede dvora, vietor im šušťal vo vlasoch.
Prečo si ho neuchránila? zašepkal.
Mlčala. Vedel, že sa od vojny nič zachrániť nedá. Len rana bola priveľká.
Žili po starom. Arpád aj s jednou rukou opravoval chalupy, Božena pracovala v kravíne. V ich dome zavládlo ticho nie šťastné, ale to, ktoré ostane, keď z neho všetko budúce odíde.
Milena bývala o dve domy ďalej, dve dcéry, muž padol v štyridsiatom treťom. Bola dobre zabezpečená, držala kravu, všetko mala na parádu, chodila po dedine v novom. S Arpádom sa zdravila nahlas, ale faloš za ňou cítit aj cez plôtik.
Ubehlo desať rokov.
Raz v lete 1955 opravoval Arpád cudziu bránku na okraji. Opatrne, v tielku na slnku, keď začul hlasy. Dvaja mladí podľa nohavíc z okresu, batôžky na chrbtoch, jeden tmavší, druhý statný, plavovlasý.
Arpád sa postavil, ruku so šraubovákom. Ten druhý kríval a podľa tváre tvár jak od mladého Arpáda odpísaná. Tie isté sivé oči, brada, obočie. Len pery o čosi plnšie, ako mama.
Arpádovi vypadol klinec, vytreštil oči.
Hej, mladý! zaholkal, hlas mu preskočil. Hej, ty, ako sa voláš?
Chlapec sa otočil. Nedôverčivo si oťukával divného dedka.
Peťo, povedal. Prečo?
Arpádovi sa podlomili kolená. Sadol si, nemohol dýchať.
Ktorý si ročník? vychrlil Arpád.
Tridsať štyri, stále nesmelo mladík. A vy ste?
Arpád zakryl tvár zdravou rukou. Svet sa mu odľahčil o desať rokov, ticho sa rozplakal.
Som tvoj otec, povedal. Syn môj, ja som tvoj otec.
Peťo odskočil. Druhý mladý sa zasmial, mysliac si, že Arpád blúzni, ale Peťovi sa v duši zdvihli zvláštne obrazy: vôňa sena, silné ruky, ženská ruka niečo dávno zabudnuté.
Mama sa volala Božena, koktal Arpád. Narodil si sa v Dubovom Slanisku. Vojna ťa pochovala. Ale ty žiješ.
Peťo zbledol. Vedel, že je adoptovaný. Teta hovorila, že je sirota, matku zabila bomba, otec sa nevrátil. Nosil cudzie meno, nikdy nevedel pravdu.
Poď, povedal Arpád, nenútil. Poď za mamou.
Božena sedela v záhrade, oškrabovala mrkvu. Pohyby automatické, duša inde. Často tak sedela, všetci si zvykli na jej mlčanie.
Arpád priviedol Peťa k bránke a vysvetlil:
Nerozpráva Neboj sa.
Peťo vošiel. Uvidel ženu v tmavom šátku. Zdvyhla hlavu, stretli sa im pohľady.
Božena vyskočila, mrkva popadala, ona všetko pustila a natiahla k nemu ruky. Peťo za ňou váhavo prekročil, ona mu položila ruky na tvár, na ramená, na dlane akoby neverila. Z hrdla jej vyšiel dlhý, zadrhnutý tón, ktorý bol naraz stonom, spevom aj smiechom. Objali sa, Peťo cítil, že jej telo sa trasie od plaču.
Mama, povedal, cudzo to znelo, no správne.
Arpád stál opodiaľ, utieral si oči.
O týždeň vedelo celé Slanisko, že Peťa našli. Milena zbledla, zamkla sa doma. Dlho nemohla utajiť: Peťo si spomínal na ženy, na presun, na slová. Susedia všetko pochopili.
Svolali dedinský večierok. Starý furman, svedok z ich svadby, sa spýtal:
Nuž, Milena, na čo si ju tak zničila? Prečo si chlapcovi trinásť rokov života vzala?
Milena sklopila oči, sčervenela a napokon vyslovila:
A prečo ona mne chlapa vzala? On mňa zahanbil! Nech vie trpieť.
Božena vtedy vstala, pristúpila ku klbku. Milena sa mykla, ale necúvla.
A Božena len stíšene položila ruku Milene na plece. V tom geste bolo toľko odpustenia, že ženy plakali. Božena sa obrátila a šla domov, kde ju čakali muž a syn.
Milena ostala stáť, s očami ako dve suché makovice až po rokoch prišli slzy.
Peťo už potom v Slanisku ostával čoraz viac. Pracoval v okrese na mlyne, no do dediny sa vracal často. Božena ho kŕmila koláčmi, sledovala s úsmevom. Raz si priviedol dcéru malú, zvedavú dievčinu.
Tu máš, babka, vnučku. Volá sa Hanka.
Božena ju pochovala do náručia, pritúlila, pery jej začali mykať.
Ha-nka, zašepkala. Prvé slovo po rokoch. Peťovi zabehlo, Arpád vystrel uši. Božena znova: Hanky.
A rozplakala sa, držiac vnučku.
1980, Dubové Slanisko
Božena Štefanová sedela na starej lavičke pod starou hruškou. Hruška už neplodila, no ostávala uprostred dvora, jej konáre sa dotýkali všetkého tých nocí, čo prišiel Arpád, plaču, smiechu Peťka, tichých večerov bez slov, len s porozumením.
Peťo mal už štyridsaťšesť. Bol naspäť v dedine, dom postavil hneď vedľa rodičov, v družstve tesárčil remeslo po otcovi. Ruky mal šikovné, široké, Poctivý Baran, ako jeho tata! rozprávali. Žena Hanka, deti tri: Hanka po babke, dvaja chlapci všetci po Baranovcoch.
Arpád zomrel pred dvoma rokmi. Pokojne, po kresťansky. Navečer sedel na lavičke, ráno ho Božena už neprebudila. Sedela pri ňom, hladkala studenú ruku a hlavou jej bežal celý film. Zima, mešec múky, jeho zamračená tvár, horúca voda v jej chatrči. Vtedy si myslela, že je nebo. Teraz ostala ona aby dovarila spoločný život.
Slová jej neprišli späť hneď, ale prišli. Spočiatku šeptala, potom hovorila nahlas prvé bolo Peťo, keď sa jej syn vrátil. Neskôr Božena Štefanová, kedysi mlčalka, bola najhovorčivejšou babkou v dedine pri ohrádkach, s babkami, kdekoľvek.
Iba občas, ak ticho sadlo ťažšie, znova zamĺkla a ľudia vtedy videli tú starú Boženu. Nemú, so všetkými nevyslovenými bolesťami v očiach.
Milena zomrela päť rokov dozadu. Predtým poprosila o Boženu. Dlho boli spolu zatvorené nik nevie, o čom hovorili. Božena vyšla bledá, pokojná. Milena prestala nadávať, stíchla, o tri dni sa pominula.
Čo si povedali, Božena nepovedala nikomu. Len Peťovi medzi rečou poznamenala:
Ťažko jej bolo. Odpustenie žiadala. Ale ja som jej dávno odpustila. Zapamätaj si, synak zloba vypáli zvnútra toho, kto ju živí. Ja som svoju vypálila, teraz som tu.
A teda, keď pod hruškou sedela, bola presvedčená, že život vyšiel všetko sa preosialo. Hoci bol hlad, vojna, strata syna, roky bez slov, ťažká robota to všetko bolo. Ale bolo i iné: Arpád. Jeho ruky, drevom voňajúce. Jeho ticho. Syn, ktorý sa vrátil. Vnučky a vnúčikovia. Pravnuk od Hany to už bolo niečo.
A pamätala si, ako jej otec kedysi vravel: Vydrž, Božka. Boh vydržal, my tiež. Všetko preoseješ, múka bude. Vtedy nerozumela. Dnes už áno: preosejalo sa. A ostala len tá najlepšia múka na chlieb, na život.
Slnko sa klonilo k lesu, vietor hrkal listami hrušky. Niekde zďaleka sa niesol zvuk kravy, čo si trúsi domov. Božena sadla, nadýchla sa vône čerstvej trávy, počúvala ten pokoj a zdalo sa jej, že ten pravý tichý mier, ktorý celý život hľadala, napokon prišiel. Nie ten tichý-mŕtvy, ale vnútorný, aký vznikne, keď všetko podstatné už je hotové a všetko zlé prebolí.
Vstala, opravila si šatku a šla do domu založiť vodu na čaj.
