Celý rok sme deťom platili pôžičku namiesto nich! Už im nedám ani cent navyše! S manželom máme jediného syna, z ktorého je už dospelý muž s vlastnou rodinou – stali sme sa starými rodičmi. Vyrastala som ešte za čias socializmu, do manželstva som šla až v tridsiatke, čo sa vtedy považovalo za neskoro. Spoločnosť čakala, že hneď po svadbe príde dieťa. Nemať deti bolo vtedy ako nejaké prekliatie. Nakoniec sme sa s mužom rozhodli pre jedno dieťa – rozumné, keďže každé ďalšie znamenalo viac výdavkov. Vďaka tomu sme syna zabezpečili, dali mu vzdelanie a vytvorili si vlastné životy. Syn však má na vec úplne iný názor. Krátko po svadbe im s manželkou pribudlo bábätko – a teda aj prvý vnúčik. Vlastné bývanie nemali, tak si museli vziať hypotéku. Spočiatku so splácaním nemali problém, no potom nora znova otehotnela. Pýtala som sa, ako zvládnu dve malé deti a splátky. Vraj nemám obavy, že to zvládnu. Istý čas to naozaj šlo… ale nora odišla na materskú a syn prišiel o prácu. Dali sme im náš prenajímaný byt a manžel sa rozhodol, že im s platením hypotéky pomôžeme. Celý rok sme platili ich splátky, v domnení, že robíme správnu vec. Lenže potom vyšlo najavo, že dlh ostal nevyplatený – a splátky meškajú už šesť mesiacov! Kde sú naše peniaze? Manžel je nahnevaný a povedal, že už toho má dosť. Ja som v šoku a už ani neviem, čo robiť – pomáhali sme a oni si na nás len zvykli. Čo teraz?

Celý rok sme dávali peniaze deťom na splatenie ich dlhu! Už nedám ani cent navyše!

So svojím manželom máme len jedného syna, ktorý je už dospelý a má vlastnú rodinu. Dokonca sme sa stali starými rodičmi.

Vyrastala som za socializmu, vydala som sa až v tridsiatich rokoch. Vtedy to už bolo na smiech a považovalo sa to za starú dievku. Každý čakal, že hneď prídu deti. Nemal si deti? Bolo to skoro ako keď máš nejakú vážnu chorobu.

My s manželom sme si povedali, že jedno dieťa nám bohato stačí. Obaja sme vyštudovaní a vedeli sme, že vychovať dieťa nie je lacný špás. Čím viac detí, tým viac peňazí treba.

Preto sme zostali pri jednom synovi. Mohli sme mu dať maximum, dobré vzdelanie, postarať sa o seba a trochu si v živote oddýchnuť.

Lenže môj syn to vidí úplne inak. Len čo sa oženil, jeho žena naša nevesta otehotnela a narodil sa nám prvý vnúčik. Mladí nemali vlastný byt, tak si zobrali úver v eurách. Nejako ho splácali každý mesiac. Potom však nevesta opäť otehotnela. Samozrejme, pýtala som sa ich, ako plánujú uživiť dve deti a popritom splácať byt. Nahnevali sa, tvrdili, že to zvládnu. Povedala som, že ak to zvládnu, nech to skúšajú.

Istý čas sa im darilo. Potom však nevesta musela ostať doma a syna prepustili z práce. Čo už? Presťahovali sa k nám do bytu, ktorý sme dovtedy prenajímali. Manžel vtedy zahlásil, že im pomôžeme s úverom. Takže celý rok sme z našich peňazí platili ich hypotéku. Mala som pocit, že sme úžasní rodičia a robíme všetko najlepšie pre svoje deti. Ale realita bola iná.

Nedávno som zistila, že úver nie je splatený majú šesťmesačný sklz. Kam zmizli naše peniaze? Manžel je nahnevaný a vraví, že už na to nemá nervy. Ja som v šoku, neviem, čo si myslieť. Snažili sme sa deťom pomocť a oni len sedeli na našom krku a užívali si pohodu. Čo teraz?