Nezúri sa na mňa, Ľubomír, nebudeme spolu žiť,
A možno to skúsiš, Janko? Miroslava takmer neblikla, len sa usmiala a na tvári jej zaklopalo červené rúžové odtieň.
Všetko som ti povedal, Mária
Miroslava Podgurská prišla na svet, keď Janko išiel do prvého ročníka. Dokonalý si pamätá jej matku, celodennú krásku Ladislavu, sveľkým bábom, a hrdého otca Jána. Často videl, ako Ladislava vyhrážala kočík zdverí dvoru, do ktorého sa vždy rád pozeral vtedy to pre neho vyzeralo ako čarovný zázrak. Janko vyrastal, a Miroslava rástla. Jedného dňa vybehla zdverí rodičovskej chýry v jasnom šiatku s obrovským mašľou na blonďavej hlave. Hrála sa so svojimi kamarátkami, budujúc pri plotčiarni malý domček.
Janko všetko sledoval zokna domu na opačnej strane ulice, priamo oproti domu Podgurských.
Janko, odveste Miroslavu, prosím! požiadala raz Ladislava.
A Janko neodmietol tak takmer celý rok opatroval prváčku Miroslavu. Najprv chodili do školy potichu, až kým nevytrpela azačala Jankovi rozprávať svoje príbehy a zážitky zvyučovania. Miroslavine hodiny končili skôr a ona trpezlivo čakala, kedy sa Janko oslobodí. Niekedy Janko šiel domov skamarátmi, Miroslava kráčala vedľa nich. Už si zvykol a ráno čakal na dvere, a keď vybehla, chytil ju za ruku a šli spolu do školy.
Nasledujúci rok, v septemberi, Miroslava požiadajila ticho, aby mohla ísť so svojimi kamarátkami. Dievčatá išli vpredu, Janko ich sledoval z istého odstupu, pripravený pomôcť kedykoľvek. Atak sa to jedného dňa skutočne stalo. Na ceste sa objavil hus. Záškodnícky škrípajúc krútil krk a krútil krídlami, a dievčatá sa báli prejsť. Janko stál medzi nimi azvieratkom, a všetci prebehli s krikmi.
O rok neskôr Janko odcestoval študovať do veľkého susedného mesta, kde bola desiatka, a prichádzal domov len cez víkendy a prázdniny. Miroslava takmer zabudla, kto je, prechádzala hlavou sklonenou a nepozdravila ho. Neskôr sa vybral na leteckú školu a prichádzal domov ešte zriedkavejšie.
Mami, kto je to, Miroslava? vytrhol Janko zvečere a z dverí Podgurských vyšiel vysoký, štíhly a krásny mladý.
Naša Miroslava! mamička sa tiež pozrela zokna a usmiala sa.
Kedy sa to stalo? úprimne sa spýtal Janko.
Prišla čas odpovedala láskavo, a každý deň sa teším, najlepšie je, čo sme od rodičov dostali!
Neskôr ho Janko párkrát šikovne zahlédol za oponou záclony, ktorá zakrývala okno. Vyšla svedrmi na ramene kslúži, a vietor akurát tak rozprútil listy na púdu. Ráno šla v prísnom nohaviciovom obleku na skúšky. Jankovi sa aj znova chcelo ju sprevádzať, no poslednou kvapkou bol hlas, ktorý počul pri pomoci otcovi opravovať plot: S takým hlasom pôjdeš až na koniec sveta!
Jedného dňa, keď vychádzal z rodičovských dverí svedrmi po vodu, stretol ju pri slúži.
Dobrý deň! pozdravila ho Miroslava, znovu zasiahla Jankovo srdce.
Dobrý deň, Miroslava, odpovedal Janko, prekvapený.
Vedrá sa plnili pomaly, aJanko nedokázal nájsť tému, oktorej by sní hovoril. Odlážal sa stajomnou smútkom. Zdalo sa, že sa napokon zamiloval. Následovalo povolanie arozdelenie, Janko skončil vĽadových horách, vobci Vysoké Tatry.
***
Pri ďalšom návrate domov už niesol nádej. Chcel sa priznať Miroslave mala už vhodný vek. Prvý deň sa vrátil súnavou z cesty a potom nastal pracovný režim. Otec, ako vždy, pripravil plán najoptimálnejšieho využitia pomocnej pracovnej sily. Ráno druhého dňa išli do lesa nadáľku zbierať drevo, potom ho rozdrvíť a ukladať v stodole. Zároveň otec upravoval spaľovníkovú pec v baňke, menil dvierny rám a překladal podlahu. Nakoniec opravil podlahu vkŕmnej stáji. Tak uplynuli dva týždne.
Janko občas nahliadol na susedské dvere, ktoré bývali zamknuté. Niekedy z nich vyšiel Ladislav, inokedy Ján, ale Miroslava nevidno.
Mami, prečo Miroslava nie je? spýtal sa jedného dňa Janko.
Študuje. Teraz žije v Bratislave odpovedala mami.
Janko tak odcestoval späť do Vysokých Tatier. Po roku ju ešte raz videl, ale nezobral to. Opäť bol tichý pozorovateľ za záclonou. Po jeho boku kráčal vysoký dedinský chlapec, rozprával si vtipy asmejú sa. Miroslava sa na neho pozrela s odmietavou láskou, a na Janka hľadela s nepríjemným pocitom. Nakoniec sa dozvedel, že Miroslava sa vydala a žijú teraz v rekreačnom centre v Košiciach. Janko často navštevuje rodičov, občas počuje jej hlas
Janko, prestaň trápiť sa, nie si už chlapček ako keby mamička už dlho poznala jeho bolesť.
Pri všetkých zmenách anečakaných zvratoch si Janko uvedomil: život nie je očakaniu na jediné šťastie, ale otom, ako úprimne a s úctou žijeme sľuďmi, ktorí nás stretli na ceste. To je pravá cesta k vnútornej pokoji.
