Keď som mala tridsať, všetci o mne hovorili, že mám celý svet pred sebou. Mala som fajn administratívnu prácu, vlastný prenajatý byt v Bratislave, keď ma niečo napadlo, kúpila som si lístok a išla niekam na víkend Praha, Budapešť, niekedy Tatry a cez víkendy sme s kamošmi chodili na halušky, do kina alebo si zatancovať.
Vtedy som mala frajera, volal sa Ľuboš, boli sme spolu skoro päť rokov. Ale vždy, keď spomenul možnosť, že raz by sme mohli mať dieťa, až ma zamrazilo po chrbte. Vysvetľovala som, že sa sama seba nevidím so zaslintanou plienkou v ruke a prebdenými nocami. On potom radšej hneď menil tému. Pre mňa bolo hlavné šetriť, posúvať sa v kariére, robiť si nové kurzy, plánovať cesty po Európe. Nie vymýšľať mená pre deti.
Keď som mala tridsaťsedem, zoznámila som sa s ďalším mužom, volal sa Matúš, a už som pomaly rozmýšľala, že by to snáď mohlo byť naozaj vážne. Lenže Matúš mal syna z predošlého vzťahu a to som, úprimne, vyhlásila za príliš veľkú zodpovednosť. Jedného dňa mi navrhol, že by sme mohli bývať spolu, ale hneď na rovinu mi povedal, že by raz ešte chcel dieťa. Vystrašilo ma to. Proste som sa prestala ozývať, kým to nepochopil.
Pamätám si, ako mi Petra, moja sestra, hovorila: Ešte raz budeš ľutovať, že si pustila dobrého chlapa, len preto, že nechceš byť mama. Smiala som sa jej. Myslela som si, že je to len zbytočné drama.
Keď som mala štyridsaťpäť, bola som v top forme, čo sa týka kariéry povýšili ma, mesačne som zarábala vyše 1600 eur, cestovala, kúpila si svoju prvú Fábiu, doma v Ružinove som vlastnoručne vymaľovala celú obývačku. Mala som zo seba dobrý pocit.
Ale keď som tak slávila všetky tie pracovné úspechy, po očku som sledovala kamarátky. Ich deti v škôlkach, školách, na volejbale, na tanečných vystúpeniach. Vravel som si: Uff, toľko chaosu ja by som to nezvládla. Bola som úplne presvedčená, že môj život je oveľa pokojnejší.
Keď som mala päťdesiatdva, Petra vážne ochorela a musela ísť na operáciu. Jej deti môj synovec a neter boli s ňou stále, striedali sa pri nej, vybavovali papiere, nosili jedlo, sprevádzali ju k lekárom. A ja? Úplne neužitočná som si pripadala.
Nevzala by som telefón a nemala komu zavolať, keby sa niečo také stalo mne. Sedela som v čakárni v nemocnici v Ružinove a prvýkrát som uvažovala:
A čo ak jedného dňa budem ja tá, čo potrebuje pomoc? Príde pre mňa niekto?
Vtedy to prvýkrát trošku pichlo. Nenápadne, potichu ale začalo.
Keď som mala šesťdesiat, mama zomrela. A všetko ostalo na mne: papiere z polikliniky, vybaviť pohreb vo Vrakuni, vybaviť faktúry, vypratať jej byt.
Synovci mi síce pomohli, ale každý mal svoje starosti dom, deti, prácu. A ja? Tú noc som spala sama medzi igelitkami s jej vecami a prvýkrát som naplno pocítila to, čo som dovtedy nechcela vidieť:
nikto ma skutočne nepotreboval.
na nikoho som sa nemohla naozaj spoľahnúť.
žiadny človek nevypĺňal moju tichú domácnosť.
A vtedy som si pomyslela: Možno by som mohla byť dobrá mama.
Nedele začali byť také ťažké.
Sestry sa stretávali so svojimi deťmi, vnúčatami, zaťmi a nevestami.
V ich domoch to žilo smiech, rozprávanie, všetko.
A ja?
Sedím sama na stoličke, prítomná, no bokom.
Nie preto, že by ma prehliadali len preto, že ja nepatrím do tohto kruhu.
Som teta, som sestra, nikdy nie mama.
Vianoce sú ešte horšie.
Všetci majú rodinné večere, každý niečo organizuje.
A ja? Vždy som hosť. Nikdy hostiteľka. Nikdy stred niekoho sveta.
Teraz, keď mám šesťdesiatsedem, vstávam sama, jem sama, nakupujem sama, platím sama. Nie je to tragédia.
Len fakt.
Keď mi je zle, zavolám si taxík, vezmem si kabelku a idem sama na pohotovosť nikto mi nedrží palce, nikto sa nespýta, ako mi je. Keď mám zlý deň nikto to nevšimne. Keď sa mi niečo podarí napríklad keď som doplatila poslednú splátku za dom nikto sa so mnou nesmeje.
Občas postojím pri okne a pozerám, ako susedov navštevujú deti a vnúčatá. Ja také návštevy nemám.
Nemám komu zanechať svoj malý svet.
Nemám komu porozprávať svoj príbeh.
Neľutujem, že som nežila, ako si druhí želali.
Mrzí ma, že som si až príliš neskoro uvedomila, že život nie je naveky.
Áno, dá sa žiť, ako len chceš
Ale keď roky pribúdajú, ostáva ti len jediná túžba:
mať niekoho, o koho sa môžeš oprieť.
