Pohár mlieka
Ťažko je v živote nielen tým, ktorí nemajú šťastie, ale aj tým, ktorí im pomáhajú. Takto to už dávno pochopila Vierka Čechová, ktorá ôsmy rok pracuje v sociálnych službách v Bratislave. Za ten čas sa nabehala, schudla, trochu zohrubla a naučila sa byť nepríjemná, hlavne keď niekto škaredo hodnotil jej prácu. A ty si kto, že mi budeš rozkazovať?! zvykla sa spýtať s úkosným pohľadom pohrúženým spoza ryšavej ofiny svojimi zelenými očami tak, že každému sa hneď stratila chuť do ďalších otázok. Alebo sa rovno otočil na podpätku a ani nevedel prečo, kam a načo uteká. Aj preto ju všetci volajú Vierka Morová.
Všetky tie roky nakupuje Vierka potraviny pre svojich klientov, keď treba, poupratuje, a so všetkými si vie nájsť reč. Iba raz sa dostala do konfliktu keď jej osamelý starček podaroval čokoládu. Prijímať dary je zakázané, nikdy si dovtedy nič od nikoho nevzala, ale tentoraz podľahla a, skrátka, nevedela odmietnuť, keď prichádzalo na vec. Doniesla čokoládu domov, ale keď ju chcela odlomiť, šla by jej len ťažko dolu krkom. Čokoládu teda darovala chlapcovi zo susedstva a na ďalší dar už nepodľahla. Dedo však namosúrene napísal na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny: Čokoláda bola málo, oni čakajú obálku s eurami Vierku sa chystali vyhodiť, ale ona nebojovala: Dajte mi pokoj! Aj ja som len človek, nie rohožka, o ktorú si budete utierať nohy! Lenže klienti sa jej zastali. Medzi nimi bola aj Anička Kolesárová. Vierke bola Anička už aj predtým sympatická, ale po tej príhode sa stala takmer ako rodná sestra, ktorú nikdy nemala.
Ich osudy boli podobné obe skoro prišli o rodičov, ibaže Anička bola od detstva invalid a Vierka navonok pôsobila zdravo, ale dušu mala zranenú, ustráchanú a uplakanú tak, že by to Anička ani nedokázala pochopiť. Spájala ich aj túžba po deťoch, ktorá zostala nenaplnená. Vierka bola so svojím údelom zmierená, ale Anička ešte bojovala. Vie aj povzbudiť svoju opatrovateľku, keď tá celkom stratí náladu. Ešte viac sa osmelila po niekoľkých skúškach v štúdiu rehabilitačného centra, kde sa pripravovala na koncert. Najprv sa Anička o účinkovaní nechcela ani počuť, aj kňaz Peter, ktorý ju rád navštevuje na sviatky s modlitbou a malými darmi, ju odhováral a schvaľoval skôr jej vyšívanie vraj ideálne pre ňu. Nemá síce najšikovnejšie prsty, ale zato má vytrvalosť. Najprv vyšívala obrúsky a šatky, potom si ozdobila ľanové šaty farebnými vzormi a červeno-zelenými ornamentmi a vtáčikmi, až boli také krásne, že šaty vystavili v galérii tradičných remesiel a získala prvú cenu. V posledný deň výstavy ich predali samozrejme, s Aničkiným súhlasom. Keď jej doniesli celú vyplatenú sumu, rozplakala sa od dojatia a hneď volala Vierke, ktorá ju upokojila:
Nedramatizuj! Peniaze použijeme, uvidíš. Kúpime ďalšie šaty a máš čo robiť aspoň na rok! Inak sa ti v poslednom čase rozbiehajú zbytočné myšlienky, o ktorých by si nemala ani snívať.
Aničku tie slová zamrzeli, ale neodpovedala. V ostatnom čase čoraz viac snívala o tom, že by mala muža. Je krásne byť vydatá, myslela si veď to poznala z filmov, aj temné kúty duše, o ktorých mohla len snívať.
Po výstave jej z rehabilitačného centra zavolali a navrhli, že môže trénovať v tanečnej skupine a možno vznikne tanečný pár.
Je to vôbec možné? zarazene a nedôverčivo sa spýtala Aňa, mysliac, že si z nej niekto robí žarty.
Presvedčili ju, aby prišla vyskúšať, a ak to nepôjde, nebudú na nej trvať.
Možno budete mať šťastie! Ste laureátka, treba skúsiť aj niečo nové, rozvíjať talent. Dohodli sme sa aj so sociálkou, opatrovateľka vás bude sprevádzať.
A s kým budem tancovať?
Tiež s jedným ako vy V našom centre je viac takýchto dvojíc. U nás nikto nie je odhodený, každý má šancu nájsť si koníček či povolanie podľa svojich možností! ubezpečovala ráznou rečou pani Margaréta Hrušovská, vedúca štúdia.
Na druhý deň s presnosťou prišiel ponurý šedivý vodič a odviezol Aničku, ktorá pre istotu nebrala čiapku, aby si nezničila účes Vierka jej ešte pred cestou starostlivo odstránila natáčky. V autobuse už čakal mladý muž na vozíku jej tanečný partner, volal sa Alexej. S rozpakmi si s ním podala ruku aký to bol zvláštny pocit dotknúť sa pevnej mužskej dlane!
Do tanečnej sály pomohli Aničke obidve Vierka i vodič, a Alexej šikovne ovládal vozík sám. Spočiatku sa na skúškach ich choreografia rozpadala, spotení a červení, naštvaní zo seba, že im to nejde, ale predsa to skúšali znova a znova, pod taktovkou pružnej, vysokej choreografky a drobnej Margaréty Hrušovskej. Postupnými krokmi vydržali celé mesiace, dvakrát do týždňa, a Vierka bola vždy po boku.
Takmer celú jeseň a zimu Anička poctivo tancovala, dokonca aj vyšívanie odložila, nevedela si bez tréningov predstaviť deň. Tie dni ju počali napĺňať radosťou a celkom zabudla, že raz bola iba tá odstrčená, ktorá pozná všetko len z filmov.
Aj dnes znova čaká na Vierku. Tá však prichádza mrzutá, mlčí, akoby sa jej do tanečných skúšok už vôbec nechcelo. Anička neudržala poznámku:
Prečo máš taký zamračený ksicht?
Vôbec ho nemám! zahundrala Vierka a hneď zmenila tému.
Máme len štyridsať, môžeme si ešte zakladať rodiny! povedala Anička.
Ty stále o tom istom Ja som už bola vydatá, sedem rokov ma muž znášal a potom odišiel ani mu nezazlievam. Je to môj trest za to, ako som za mladi za frajermi utekala.
Veď čo bolo, to bolo. Ja by som bola na tvojom mieste sto razy vydatá!
Zase ma chceš poučovať?!
Ak nechceš muža, tak dnes môžeš aj dieťa bez toho, veď sa to už robí zadarmo.
Vieš, čo to stojí? Koľko si myslíš, že zarobím?
Ale v televízii vraveli, že už to bude cez poisťovňu zadarmo.
Potom sa porozprávame V čom ideš na skúšku?
V ružovom svetri a sivej sukni!
Mohla by si si dať to koncertné šaty aspoň raz, veď ti ho na koncert šili, treba si naň zvyknúť.
Zvyknem si na generálke, v autobuse si ho ušpiním!
Na generálke skúšali dlhšie než zvyčajne. Doma Vierka dopriala Aničke kúpeľ, osušila ju, posadila do kuchyne, pripravila čaj a pochutiny, ale Anička na sladkosti ani nepozrela, len sa spýtala:
Aké to je prvý raz s mužom?
Čože prvý raz?!
Vieš, tak s mužom. Sčervenela Anička.
Nepamätám si
Nehovor! Bola si predsa vydatá, a teraz za tebou chodí ten tvoj Milan.
Chodil! Po rozvode sa nosil dva mesiace, potom si našiel mladšiu. Nemáš mi čo závidieť! utrúsila sucho Vierka.
Ale ja sa páčim Alexejovi, priznala sa znenazdajky Anička. Tak krásne sa na mňa díva!
Brunetom sa vždy páčia blondíny. Zbytočne myslíš na to, na čo nemáš.
Ako je to teda?
Nijako. Nechcem o tom hovoriť. Pi čaj a oddýchni si.
Anči odpoveď neprišla Vierka videla, že sedí zamyslená, v myšlienkach, ktoré jej zakazovala. Rýchlo umyla riad a išla domov. Ešte medzi dverami zakričala:
Zamknem a zajtra poobede prídem. Čo ti z potravín kúpiť?
Sama vieš odsekla Anička, zavrela oči.
Dobre sa vyspi, generálka je pred nami!
Anička neodpovedala.
Nuž, takto to končí tanec vie zamotať hlavu! šomrala si Vierka pre seba, no už radšej mlčala.
Keď zostala Anička sama, oľutovala, že bola na Vierku ostrá. Ale čo, veď jej to nič nerobí a komu teraz rozprávať, čo má na srdci? Bodaj by vedela písať básne, isto by napísala verš o svojej láske! Slzy sa tisli von a srdce sa stískalo tak, až sa jej nedalo dýchať. Snažila sa nemyslieť na Alexeja, ale on sa v predstavách stále vracal: tmavé, skvelo ostrihané vlasy, hlboké hnedé oči, v ktorých by sa človek mohol stratiť, pevné ruky. V prvých pokusoch sa bála, že spadne, ale zistila, že s Alexejom sa jej nič nemôže stať. Choreografka často chválila: Si šikovná! a to Aničke nesmierne dobre padlo.
Samotná cítila, že jej už tanec ide. Postupne si pohyby osvojila, a zvykla si na Alexeja, Vierku aj na vtipného údržbára v oranžovej montérke.
Pred generálkou sa bála ako to dopadne? Ešte viac, čo príde, keď bude po koncerte. Stretne sa s Alexejom? Zažije niekedy rande ako bežné ženy? Pozve si ho domov, aby susedia videli, že má muža? Alebo to šťastie ostane len v tanečnej sále? Bola rozhodnutá podať čo najlepší výkon, aby ju pozývali na ďalšie vystúpenia.
Ráno rozložila šaty tmavofialové, vyzdobené flitrami a kamienkami, hodváb tielka hladil v ruke, akoby bolo živé. Predstavovala si, ako v nich vyzerá Čo potom bude, bála sa myslieť. Hlavne sledovať hudbu, sledovať Alexeja, nič nepokaziť!
Začalo sa to rachotom kľúča v zámke.
Tak čo, hviezda, pripravená na generálku? vrhla sa do dverí Vierka a uškrnula sa.
Asi áno ale trasiem sa strachom!
Tak to má byť. Tak poď, ideme.
Balili sa dlho, vodiča poprosili, aby prišiel skôr, lebo Anička sa chcela prezliecť prvá. Na mieste ju aj tak hanba doháňala pocit, že všetci sa dívajú na nich, ju i Alexeja, ktorý bol v čiernom obleku s motýlikom, ale hlavne nebol sám.
V zákulisí pri prípravách k nej Alexej vošiel, pobozkal ju na líce a povedal:
Neboj sa, to zvládneme!
Anička len prikývla, srdce jej tĺklo, líce horelo, akoby sa mala rozplynúť. V tom ucítila dotyk na pleci, otvorila oči vedľa nej stála žena s palicou.
Nebojte, všetko dobre dopadne, ticho povedala.
Kto ste? zhlukla Anička, sťaby tušila niečo zlé.
Alexej vyšiel v ústrety a, akoby čítal jej myšlienky:
Anička, zoznám sa, to je moja manželka Lucia.
Anička úctivo kývla a zbadala na Alexejovej pravej ruke obrúčku predtým ju nemal! Všetky sny, čo kedy mala, sa rozpadli na márne kúsky, pohltivo ju začali dusiť
Keď ju priviedli k sebe, unavená oči dvihla a znova padla spať.
Čo sa s Kolesárovou stalo? rozčúlene sa opýtala Margaréta Hrušovská.
Tá potrebuje domov, rezolútne vyhlásila Vierka. Je vyčerpaná!
Lekára jej treba! Až keď príde k sebe, pôjde na javisko, nepokazíme program!
Či sa spamätala z tých slov, alebo sama, ale Anička otvorila oči, no na otázky mlčala.
Aj cestou domov hovorila len:
Kde je Alexej?
Zostal na skúškach. Ty si to už vzdala. Ani neľutuj, veď má pravdu kňaz Peter!
Anička sa urazila.
Keď sa vodič a Vierka preložili domov, padla na posteľ v šatách.
Máme to za sebou? prvý raz sa usmial šofér.
Áno, koniec! zasmiala sa aj Vierka a išla za Aničkou. Tak čo, povieš mi, čo sa stalo? spýtala sa.
Trvalo, kým Anička cez slzy priznala:
Alexej je ženatý
Vierka sa skoro rozosmiala, dovtedy si myslela, že sa stalo niečo oveľa vážnejšie.
A ty si čo myslíš? Plány si mala, že?
Nie je to tvoja vec, choď preč!
Vierka ostala, Anička kričala:
Choď a už nikdy nechoď za mnou! Poradím si! Si len zlá Morová!
Nebola naozaj zlá, ale tie slová Vierku ranili. Neprestala však Aničku ľutovať. Veď sa poznali dlho. Iné opatrovateľky by jej naniesli nákup a pobrali sa preč, ale Vierka si ju púšťala k srdcu, trávila u nej čas, aj keď nemusela, pozerali spolu filmy, varili, prali. A teraz je zrazu Morová
Tak ďakujem, Anka Kolesárová, trpko sa usmiala Vierka.
Domov prišla unavená, neschopná variť, vzala čaj a koláč, ľahla na gauč a pred spaním ešte myslela na Aničku. Keď si sama, pochopíš, že to nie je len tak! Veď si rozmaznaná, každý sa okolo teba točí.
Napokon Vierka zaspala, no zobudil ju telefón. Volal kňaz Peter.
Vierka, súrne príďte k Aničke, musí ísť do nemocnice
Až ju striaslo, zabudla, že nevypla sporák, niečo muselo byť vážne. Schmatla kabát, uteká a akurát prichádza sanitka. Pod domom vidí policajta, kňaza, susedky.
Čo je s Aničkou? spýtala sa kňaza, ktorý pod fialovou čiapkou vyzeral obrovský.
Asi otrava Zavolala mi, že jej je zle, prosila prísť a potom už bola len na zemi, pritom rozsypané tabletky. Zavolal som sanitku a políciu.
Prišiel policajt, tmavovlasý, v malej uniforme.
Ste jej čo?
Opatrovateľka sociálna pracovníčka.
Chcela si vziať život.
Ale veď žila ako anjel!
Asi ju niekto dohnal. Uvidíme. Máte kľúče?
Mám.
Poďte, vypneme elektriku, zavrieme dvere a pôjdete svedčiť.
Pred hodinou bola ešte v poriadku
Tak asi nebola. Porovnáme jej výpoveď s vašou, ak prežije.
Čo to vravíte?!
Všetci šli do bytu. Policajt na všetko dozeral.
Chladničku vypnite.
Pokazia sa potraviny! neveriacky Vierka.
Dajte na balkón.
Na balkóne našla aj Aničkin telefón.
Doniesť jej ho do nemocnice?
Nechajte tam!
Vierka robila, čo mala, a išla na výsluch. Policajt len sucho poznamenal:
Kvôli nešťastnej láske, čo?
A kvôli čomu inému, preboha?
Tak choďte domov.
Vierka si však zobrala taxík do nemocnice. V prijímacej čekárni sa pýtala na Aničku.
Tá s otravou? Je na JIS-ke, prebrala sa už.
Môžem ju vidieť?
Chcete veľa, žena. Hádam za tri dni, a možno ani to nie, je chrípková epidémia. Ste jej sestra?
Priateľka
To je milé, lebo mysleli sme, že nemá nikoho. Na vozík neberte, na oddelení máme dosť. Keď bude prepustená, volajte.
Domov sa vracala trochu pokojnejšia, no doma sa jej zdalo všetko studené a smutné. Nevedela, komu zavolať. Celý večer pozerala do nemého telefónu. Na druhý deň v práci oznámila zdravotný stav Aničky a prosila, nech jej nikoho iného nedajú.
Máš ju stále na starosti, neboj, uistila ju vedúca, očividne už informovaná.
Nasledujúce dni Vierka stále volala do nemocnice, Anička však nevolala späť. Na štvrtý deň zatelefonovala zdravotná sestra:
Ste Čechová?
Áno.
Volám z nemocnice, Aňa vás prosí, aby ste prišli postáť pod oknom. Druhé poschodie, tretie okno zľava, pred hlavným vchodom. Príďte na jednu.
Ďakujem! Môžem niečo doniesť?
Nič! Kým je chrípková epidémia.
Ani kvety? Veď bol Deň žien!
NI-ČO! razantne sestra.
Dopoludnia ešte navštívila dvoch klientov, potom už čakala pod nemocničným oknom. Najprv sa nik neukázal, rozmýšľala, že hodí snehovou guľou, ale o chvíľu sa ukázala Anička bledá, schudnutá, s rozžiarenými očami. Niečo by rada povedala, no dvojité okná oddeľovali ich svety. Napokon Anička vytiahla papier a ukázala veľkými písmenami: PREPÁČ. Vierka zamávala, zachmúrila sa, že už je všetko odpustené a bola šťastná, že jej priateľka zase roztopila hnev.
Kráčala rozmočeným chodníkom, dívala sa na výklady, budovy, park všetko zalievalo teplé jarné slnko, zlatý lesk kostola v pozadí. Vierka cítila, že skutočná jar je tu a s ňou nové začiatky. Zlé a ťažké ostalo už v zime, ktorá sa zdala nekonečná. Pocit radosti ju rozniesol, z oka sa jej vykotúľala slza, zasmiala sa a s láskou si pomyslela: Tá Anička je riadna potvora ale moja!.
