Otec nás opustil a nechal mamu s veľkými dlhmi. Odvtedy som prišiel o právo na šťastné detstvo.
Keď som mal desať rokov a môj mladší brat Adam mal tri, otec nás opustil. Našiel si inú ženu, ktorá sa mu zdala krajšia ako naša mama. Otec nám nechal byt, ktorý si mama s ním predtým brali na hypotéku. Keď boli rodičia ešte spolu, chodil som na dobrú školu, zúčastňoval som sa olympiád a krúžkov a hrával basketbal. Po rozvode sa všetko zmenilo. Mama musela začať pracovať na dvoch miestach naraz.
Upratovala v jednej firme a potom rýchlo utekala starať sa o chorú pani. Musel som prestúpiť na školu, ktorá bola bližšie k nášmu bytu, lebo mama ma potrebovala doma s bratom. S basketbalom som musel skončiť, lebo v každom voľnom čase mi mama nechávala na starosti Adama. Všetko bolo zrazu úplne iné. Neskôr som dokončil gymnázium, dostal sa na univerzitu a začal pracovať. O šťastné detstvo som prišiel.
Zobrali mi ho spred nosa. Otec, ktorý si chcel užívať slobodný život, a mama, ktorá mi čoraz viac nechávala brata. Nedávno som konečne splatil celú hypotéku. Mám dvadsaťdva rokov a rozhodol som sa, že začnem šetriť na vlastné bývanie. Život je o niečo jednoduchší. Ale nastala nová situácia: hneď ako bol dlh splatený, otec sa znova objavil v našom živote. Už ho nebavil život bez rodiny, tak sa rozhodol, že sa vráti. Mama, Eva, žiari šťastím. Ale ja jej nerozumiem. Otec sa o nás nestaral, nič nám nedal, nechal mame obrovský dlh a teraz, keď je všetko zaplatené, by znova chcel byť rodina. Kto povedal, že sa má niekto z nás tešiť za neho? Samozrejme, mama je šťastná. Ale ja sa na nich dvoch nemôžem ani pozerať…
