Narodila som sa v malej dedinke na východe Slovenska. Po skončení ôsmej triedy som sa rozhodla vzdelávať v oblasti kulinárstva, tak som nastúpila na odbornú školu v Košiciach, ktorú som po štyroch rokoch úspešne završila. V tom čase sa veľa hovorilo o výstavbe železnice pri Hornáde. Táto téma pôsobila na mladých svojou romantikou a dobrodružstvom, a tak som sa aj ja rozhodla odísť pracovať na stavbu železnice.
Svoju prácu v kuchyni som robila svedomito, ale po piatich rokoch som si uvedomila, že sny sú síce krásne, no človek by mal myslieť aj na svoju budúcnosť.
Na železnici som spoznala Tomáša, vplyvného človeka z Bratislavy, ktorý mal dobré kontakty v hlavnom meste. Išla som za ním, vyhľadala ho a požiadala o pomoc s prijatím na vysokú školu. Neodmietol ma, ale upozornil, že podobná služba niečo stojí. Mala som našetrené peniaze z práce na stavbe železnice dokopy 4 000 eur, čo bol vtedy značný obnos. Tak som zaplatila.
Zároveň som sa rozhodla upraviť si maturitné vysvedčenie a občiansky preukaz bez váhania som zaplatila aj za nové doklady, kde som bola podľa úradov o päť rokov mladšia. Maturitné vysvedčenie už nieslo hodnotenie B a A.
Tomáš mi pomohol dostať sa na vysokú školu, no keď uvidel môj nový občiansky, len neveriacky krútil hlavou, že je nepochopiteľné, že som si “zmestila” rok narodenia do mladších rokov. Mňa to nezaujímalo len som žartovala, že si nájdem mladšieho muža. Predsa podľa dokladov som mala osemnásť a bola som prváčka na Fakulte potravinárstva.
Začal sa pre mňa úplne nový život ocitla som sa medzi mladými študentmi, plnými energie a radosti. O rok som sa vydala. Môj manžel sa volal Marek, mal devätnásť. Pochádzal z Bratislavy, tak som sa prihlásila u jeho rodičov.
Po ukončení školy sa začali v kraji turbulentné časy nastala transformácia spoločnosti. Ja s Marekom sme sa rýchlo zorientovali, prenajali si malý priestor a otvorili bufet. Neskôr sa nám podarilo ho odkúpiť a stali sme sa majiteľmi vlastného baru.
Žili sme celkom dobre, i keď deti sme nemali. Raz sme sa rozhodli ísť navštíviť moju rodnú dedinu. Stretla som spolužiakov a kamarátov všetci žili inak, ja som vyzerala mladšie ako oni a bola som úspešnejšia. Nechýbalo im ani závisť. Jedna spolužiačka povedala Marekovi, že som pracovala na železnici a mám viac rokov, než si myslel.
Od tej chvíle mi Marek vyčítal moju klamstvo, začal sa meniť, hľadal útechu v alkohole. Rozviedli sme sa a podnik sme rozdelili. Ja som si za svoju časť kúpila byt, Marek si nabral pôžičky s vysokým úrokom, ktoré po rozvode nezvládal splácať.
Dnes ešte stále pracujem, aj keď by som už mohla byť na dôchodku. Neraz si spomeniem na Tomáša, ktorý mi povedal, že je nerozumné meniť si vek v dokladoch. Minulosť sa však nedá vrátiť ani opraviť chyby mladosti.
Nedávno som bola u mamy a stretla som spolužiačku už dva roky je na dôchodku, stará sa o vnukov a záhradku. Ja musím ešte štyri roky pracovať, hoci zdravie už neslúži ako kedysi. Keď sme mladí, robíme nerozvážne životné rozhodnutia, za ktoré platíme až v dospelosti.
Možno niekto zažil podobnú situáciu a vie, ako ju napraviť. Dôležité však je, že pravda vždy vyjde najavo a klamstvá nikdy neprinášajú šťastie najväčšou hodnotou je úprimnosť voči sebe aj ostatným.
