Róbert a Júlia sú kamaráti od čias, keď ešte nevedeli poriadne vysloviť ani slovko škôlka. Bývajú v paneláku vedľa seba v Trnave, preto bolo jasné, že ich rodičia ich dajú do tej istej základnej školy aj do tej istej triedy! Dali si dokonca tú námahu a poprosili pani učiteľku, aby sedia spolu v prvej lavici. Veď trieda je plná chlapcov, tak nech má Júlia aspoň nejakú ochranu, keby sa niečo zamotalo. Deti sa tešili, škola im išla ľavou zadnou a žiaden test ich nerozhádzal.
Keď sa však posunuli do tretej triedy, mama Júlie si všimla, že sa jej dcéra správa nejako čudne. Bola vystrašená, žiadnu radosť z rana, nechcela ísť do školy ani za svet. Raz dokonca poprosila mamu, či by ju nepreložila na inú školu. Mama si myslela, že jej preskakuje, a tak hneď volala Róbertovu mamu. Ukázalo sa, že to isté sa deje aj u nich doma.
Nečudujte sa, aj Róbert chcel zrazu preč zo svojej školy rovno medzi cudzie deti. Po jednom dni prišiel domov s modrinami, akoby skúšal karate sám na sebe. Rodičia teda nabrali odvahu a šli to rozlúsknuť priamo do školy.
Učiteľka zdvihla ruky a ubezpečovala, že nič sa v škole nedeje, azda sa deti pobili na ihrisku. No akonáhle to povedala, do triedy vtrhla banda rozjašených žiakov a začali vykrikovať jedna radosť. Mamy len prevrátili oči, keď zbadali, ako dvaja chalani ťahajú Róberta za sveter a o kúsok ďalej ďalší derú Júlii pulóver.
Mamy sa vrhli medzi deti ako levice a výsledok žiadny, ich slová nikomu v triede nestáli za to. Ani učiteľka nemala šancu. Nakoniec jedna zo žiačok vybehla zavolať pánovi riaditeľovi. A to už sa trieda trochu upokojila, aj keď v ovzduší viselo, že pokoj je len dočasný.
Mamy sa rozhodli, že to nenechajú tak. Buď pozvú rodičov všetkých nezbedníkov na koberec, alebo hneď napíšu sťažnosť na políciu. Riaditeľ ich konejšil, že na druhý deň zorganizuje stretnutie priamo v škole a všetci rodičia tam budú musieť prísť.
Keď vyšli z jeho kancelárie, ešte im pošepkal, že tieto deti sú z lepších rodín. Nikto s nimi nehýbe, vyrušujú učiteľov, šikanujú ostatných a ich rodičia si myslia, že môžu všetko, len preto že zaplatili za novú omietku na telocvični. Volali ich už viackrát, výsledok nula bodov, lebo rodičia sú ako svoje deti len s viacerými eurami v peňaženke.
Na druhý deň prišli mamy na stretnutie a pred triedou už stáli rodičia malých bitkárov. To by ste neverili, ako sa tam pohádali každý bránil svojho anjelika, nepočúvali učiteľku ani riaditeľa. Nakoniec ich riaditeľ utíšil, ale iba na chvíľu.
Rozhodnutie nepadlo žiadne. Rodičia rozmaznaných synčekov sa urazili, odišli z triedy s poznámkou, že nech ich už neotravujú s drobnosťami. Riaditeľ len povzdychol: Čo už s nimi, keď oni dali škole nové radiátory… nemám na nich páky.
Doma Róbert a Júlia konečne priznali, že tí hulváti terorizujú celú triedu. Kto ide sám na chodbe, toho chytia a vyškolia. Róberta a Júliu dobili, lebo tejto dvojici netreba fandiť. Mamy napokon zbavili svoje ratolesti utrpenia a zobrali ich do inej školy. Pán riaditeľ už nemal nervy, napísal výpoveď a odišiel. Veď kto by mal ešte náladu robiť riaditeľa v škole, kde je disciplína ako na výpredaji v Tescu a rodičia sa učia slušnosti z youtube videí?
