Dnes večer opäť rozmýšľam nad svojím životom. Moja manželka Lucia bola vždy veľmi tichá a skromná žena. Medzi našimi kamarátmi rozprávala málo, nikdy nezačínala rozhovor ako prvá, do debaty sa zapájala len vtedy, keď bola priamo oslovená. Lucia nikdy nerobila scény zo žiarlivosti ani mi nedávala nepremyslené podmienky. Všetko prijímala s pokojom, vrátane mojich darčekov, za ktoré mi vždy úprimne poďakovala.
Náš vzťah by mnohí nazvali bezchybným. Nemali sme pred sebou tajomstvá a ak sa vyskytol problém, vyriešili sme ho spolu. Po práci som vždy vedel, že doma ma čaká voňavá večera, usmiata manželka a uprataný byt v Petržalke. Vari si možno želať viac?
Ale, ako to už často býva Vnútri som však cítil, že mi niečo chýba. Aj keď som mal všetko, túžil som po niečom vzrušujúcom. V našom intímnom živote to akosi neklapalo, v podstate tam takmer nič nebolo, čo ma trápilo čoraz viac. Nakoniec som si našiel milenku.
Lucia na to prišla a rozhodla sa, že spolu viac žiť nemôžeme.
Začal som bývať s novou partnerkou. Až vtedy som pochopil, aký som bol hlupák. Byt vyzeral, akoby tam nikto neupratoval, po práci žiadne domáce jedlo a medzi nami ani neboli zmysluplné rozhovory. Akoby sme si ani nemali čo povedať.
Vtedy som si prvýkrát sám pre seba priznal, že chcem ísť späť domov, k Lucii. Lenže už bolo neskoro. Lucia si zatiaľ našla iného muža.
Toto rozhodnutie si nikdy neodpustím. Vlastnou hlúposťou som stratil ženu, ktorá bola pre mňa dokonalá…
