Pamätám si, ako mama odišla z domu jedno ráno, akoby sa nič nedialo presne tak, ako každý iný deň. Skoro ráno mi napísala, či som raňajkovala. Odpísala som jej: Áno, porozprávame sa neskôr, a pustila som sa do práce. Nebola chorá, v nemocnici, nič nás nevarovalo, nebol to deň rozlúčky. Bol to obyčajný deň, taký, o ktorom si myslíš, že nič nezmení.
Okolo štvrtej popoludní mi zazvonil telefon z neznámeho čísla. Bola to suseda pani Vargová. Povedala mi: Tvoja mama mala nehodu. Opýtala som sa, kde je, a ona mi povedala, v ktorej nemocnici. Rozbehla som sa tam. Lekári mi oznámili, že mama spadla na ulici v Bratislave, udrela si hlavu a už sa nedalo nič robiť. Tak jednoducho, bez veľkého dramatizovania, bez posledných slov.
Neboli žiadne posledné vety, žiadne objatie, ani čas na rozlúčenie. Len som stála a pozerala na bielu stenu, kým mi vysvetľovali papiere, podpisy, postupy. S chvejúcim hlasom som zavolala bratovi Ivanovi a sestrám Kataríne a Ivete, a povedala som najťažšiu vetu v živote: Mama zomrela.
Ten pravý šok prišiel až doma. Prišla som sama do jej bytu v Ružinove po jej veci. Otvorila som jej skriňu stále tam boli blúzky nachystané na pranie. Jej sandále boli pri dverách, peňaženka visela za stoličkou, nákupný košík na polovicu vybratý. Všetko zostalo presne tak, ako v tom okamihu, keď sa jej život náhle zastavil.
Vzala som jednu z jej blúzok, aby som ju dala do tašky, a ucítila jej obľúbený voňavý prášok na pranie. Zostala som stáť, blúza v rukách, neschopná pohybu. Sadla som si na jej posteľ a dlho som len mlčky pozerala na podlahu. Pocítila som hnev.
Potom prišli tie malé veci, ktoré bolia najviac: automaticky navolíš jej číslo a až potom si uvedomíš, že už neexistuje; vrátiš sa z práce a už nie je nikto, kto sa opýta, či si doma v poriadku; prejdeš okolo jej domu a nezastavíš sa. Nikto ťa nepripraví na tú tichosť.
Všetci hovoria: Už prišiel jej čas, Boh vie, prečo to tak zariadil, Teraz odpočíva. Ale ja necítim pokoj. Cítim prázdno. Cítim, že odišla počas úplne obyčajného dňa, bez dovolenia, bez varovania, bez možnosti upokojiť moje srdce.
Najviac bolí ten fakt: nebolo to rozlúčenie bol to ostrý, chladný zárez.
Jeden deň moja mama odišla z domu ako obyčajne. Ráno mi napísala správu, či som už raňajkovala. Odpovedala som jej „áno, budeme sa rozprávať neskôr“ a pokračovala som v práci. No nebolo to bežné ráno.
