Čo skrátiš, to už nevrátiš: Príbeh Taie, svadobných šiat, od Karpat po Čierne more, troch manželstiev Olega, odvážnej krásky, rodinnej roztrieštenosti a cesty za šťastím naprieč Slovenskom a Ukrajinou

ČO SKRÁTIŠ, TO NEVRÁTIŠ

Keď Táňa ukazovala svoje svadobné fotografie známym, zakaždým dodala:
Ach, čo som sa v tom šate natrpela! Je krásne, ale také ťažké a nepohodlné! Nabudúce, keď sa budem vydávať, vyberiem si ľahučké, jemné svadobné šaty!
Všetci si mysleli, že Táňa žartuje, a smiali sa s ňou. Aj ozaj žartovala. Veď všetci vedeli, že Tatiana sa vydala z veľkej lásky. Bol to taký klasický letný románik. Táňa mala 21, Oleg 28.
…August, teplé vody Balatonu, pohárik sektu, hviezdne nebo, romantika… Všetko sa to spojilo a položilo základ ich spoločnej budúcnosti na matrike prišli podať oznámenie. No ešte predtým sa musel Oleg rozviesť so svojou druhou ženou a Táňa sa presťahovala z Bratislavy do rodného mesta ženícha Prešova.
Bratislava Prešov Bratislava. Tá trasa sa pre Táňu na ďalších desať rokov stala skoro domáca a napokon až priveľmi známa.
Ale to bolo až neskôr. Najskôr si mladí museli nájsť podnájom. Oleg prenechal svoj byt druhej žene, ktorá vyhrážala všelijakými scénami, ak sa k nej nevráti od ambulantného pokusu o otrávenie až po úrazy.
Postupne, Olegova druhá bývalá časom stíchla. Možno jej niečo sľúbil? O prvej Oleg nikdy nehovoril. Prvý manželstvo trvalo sotva rok a pol nevyšlo to, tak čo už… Ešte ju stihol vydať za svojho kamaráta a urobil šťastných všetkých zúčastnených, vrátane seba.
S tou druhou to vydržal o niečo dlhšie, tri roky stačili, aby pochopil, aká je v skutočnosti. Nezniesla ani len predstavu detí ľudské mláďatá ich s odporom volala.
Táňu rodinné peripetie netrápili. Bola sama sebou, ambiciózna, istá si vlastnou krásou a výnimočnosťou. Oleg ju nosil na rukách a veril, že už na tomto svete vstúpil do raja. Keď dával kvety, tak celé náruče, keď kúpil kožuch, tak rovno tri, a s topánkami, o tých ani nehovoriac Táňa si ich mohla meniť každý deň. Zobral ju aj do Viedne a Paríža, do Tatier, vraj aby spolu niečo zažili a nabrali sily pred príchodom prvého dieťaťa.
Čoskoro sa narodila dcérka Martinka. Kým sa o ňu Táňa starala, Oleg zabezpečil dom a zariadil ho podľa všetkého, čo si jeho dve princezné mohli priať.
Oslávili kolaudáciu. Martinku dali do škôlky.
Táňa sa pevne pustila do samoštúdia. Ale radšej študovala v rodnom meste v Bratislave. Tam boli kamarátky, mama, ba aj cudzí ľudia jej pripadali milší a úprimnejší. Pod lipami v starom meste bolo vždy pokojne.
Martinku nechávala svokre, ktorá vnučku milovala celým srdcom. Počas skúškového obdobia bola Táňa v Bratislave. Oleg žiarlil stále za ňou dochádzal, chystal prekvapenia a náhodné stretnutia, hoci v inom meste! Táňa mu nedávala dôvod na podozrenie. Škoda, že len zdalo…
Ona totiž túžila uniknúť pred starosťami domácnosti. Bola by sa učila donekonečna, len nech nemusela umývať riady, vytierať, starať sa o muža ani vychovávať dieťa. Zdalo sa jej, že život je taký krátky a preteká jej pomedzi prsty. Prečo by mala ona, krásna a múdra, tráviť čas nejakými zbytočnými povinnosťami?
Onedlho mala Táňa v kabelke tri červené diplomy. Hlavná špecializácia psychologička. Nosila ich so sebou, lebo s nadšením hľadala prácu. Oleg zásadne nesúhlasil:
Či nemáme dosť peňazí? Zošaliem, kým ťa budem čakať z práce! Táňa, poďme radšej mať druhé dieťa syna, dcérku, je mi jedno, len buď pri mne.
Táňa si však ďalšie materstvo nevedela predstaviť. Bolo jej jasné, že svoju úlohu splnila darovala život dcére, mužovi dcéru. Čo viac? Svokra, počúvajúc jej množstvo rečí, navrhla, že vezme Martinku k sebe, kým… Táňa nedozreje.
Že vraj neveste sa nechce zaoberať dieťaťom, radšej by celý život študovala a snívala v oblakoch. Ale dieťa potrebuje lásku a pozornosť. Táňa bez váhania súhlasila. A okamžite odišla do Bratislavy, mužovi ani nedala vedieť. Zavolám z Bratislavy, povedala si.
Lenže v Bratislave ju čakal… Oleg. Už poznal všetky Tanine triky.
Táňa, a kde je Martinka? Prečo si tu a nie v Prešove? Máš niekoho iného? vyzvedal pobúrený Oleg.
Nezúfaj, Oleg, nemám žiadnych nápadníkov. Je mi len… s tebou nuda, rozumieš? Chcem slobodu! hovorievala pokojne Táňa.
Slobodu? Odo mňa a od dcéry? A kde zostala láska? Vyprchala? Máš krízu stredného veku? Spolu to zvládneme. To je nič, Táňuška, povzbudzoval Oleg.
Nezvládneme… uzavrela to stroho Táňa.
Oleg skúšal nájsť podporu u svokry, no tá len pokrčila plecami:
Čo ja s tým? Musíte si to vyriešiť sami. No Táňu nepresvedčíš, Oleg. Tá je tvrdá ako skala!
Oleg sa vrátil do Prešova sám. Nevedel, čo ďalej. Ako prebudiť manželskú lásku? Ako spojiť rodinu? Snažil som sa, no asi som tu nechcený, premýšľal.
Plynuli dni, týždne… Táňa sa nevracala. Na telefonáty reagovala stručne: Všetko mám v poriadku.
Medzitým utekal čas…
Oleg sa napokon rozhodol všetko predať, zobrať Martinku a presťahovať sa za Táňou do Bratislavy. Pre záchranu rodiny.
Táňa reagovala chladne a snažila sa ho odhovoriť. Vraj je zbytočné Martinku stresovať, prekladať do novej školy, brať jej kamarátov… A babka by isto nesúhlasila.
Pravdou bolo, že to boli len výhovorky. Táňa sa vo svojej slobode topila a nechcela sa jej vzdať. Byť voľná ako vták na nebi, to bol jej životný cieľ. Začala si vlastné krajčírske podnikanie, bývala sama v podnájme. Obdivovateliek a obdivovatelov mala vždy dosť. Nudiť sa nemusela. A zrazu manžel, dcéra… Načo? Minulosť chcela vyškrtnúť zo života. Bola pevná ako oriešok vo svojom úmysle. Mala pocit, že všetko, čo bolo, sa stalo komusi inému, nie jej.
Oleg nepočúval argumenty a presťahoval seba i dcéru do Bratislavy. Stále dúfal v jednotu rodiny a jeho láska k Táni i po toľkých rokoch nevyprchala.
Najskôr Táňu čakal pred prácou, sprevádzal Martinu (dcérka bola ako jej verná kópia). Všetko však márne. Táňa bola ľadová, nič s ňou nepohlo. Až raz zavelila:
Oleg, nechaj ma na pokoji! Rozveďme sa. Martinku si vezmem k sebe.
No Martine bolo už jedenásť. Opatrovať nepotrebovala. Mal ju rád otec, starať sa o ňu pomáhala milovaná babka, ktorá sa za vnučku stále modlila. Martina milovala mamu nerozumela, prečo sa jej mama sama vzdala.
…Čas beží, nik ho nezastaví.
Život beží ďalej a každému nadelí, čo si zaslúži.
Oleg prestal márne siahať na suché vetvy. Vedel, že k srdcu Táne sa už nedostane.
Nakoniec mu osud privial do cesty obyčajnú ženu. Pevne stála na zemi, bez túžby lietať v oblakoch. Teraz spolu bývajú na dedine, žena má dvoch synov z prvého manželstva.
Pre túto ženu neboli dôležité Viedeň-Paríže, kožuchy a sto párov topánok. Hlavne čižmy do blata, teplú bundu na dvor a deti nech robia radosť. To boli jej najväčšie želania.
Oleg našiel pri tejto žene pokoj, pohodu a teplo domova. (Ako sa na Slovensku hovorí: Kde je jednoducho, tam je anjelov sto, kde je zložito, tam nie je ani jeden.) Čoskoro sa im narodila dcérka a v tejto rodine Oleg našiel skutočné šťastie. Hoci až na štvrtý pokus. Poznal čistú lásku, na predošlé tri manželstvá spomínať nechcel.
Táňa zostala žiť s mamou v jej dome. Jeden z obchodných partnerov jej nasľuboval celý svet, potom ju oklamal. Krajčírska dielňa sa rozpadla. Sťah obdivovateliek i obdivovateľov sa rozpŕchol.
Takže vážnych nápadníkov nebolo. Zato miesto v škole ako psychologička našla. Predsa toľko vyštudovala. Ničoho neľutuje. Hoci… Ľudská duša má aj hlboké temné zákutia, na ktoré nevidíme. Možno sa Táni, tomu vtákovi z neba, ešte v duši rozhorí iskierka pokánia? Ktovie…
…Martina už dospela a aj sa vydala. Býva so svojím mužom u babky v Prešove, ktorá ju v detstve vychovala.
Na svadbe mala Martina na sebe jemné, ľahučké, vzdušné šaty. Mama Táňa jej ich darovala…

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

nineteen − 11 =

Čo skrátiš, to už nevrátiš: Príbeh Taie, svadobných šiat, od Karpat po Čierne more, troch manželstiev Olega, odvážnej krásky, rodinnej roztrieštenosti a cesty za šťastím naprieč Slovenskom a Ukrajinou
Kocúr spal s mojou manželkou. Chrbtom sa jej opieral o bok a všetkými štyrmi labkami ma odtláčal preč. Ráno na mňa hľadel drzo, posmešne a ja som sa rozčuľoval, no nič som s tým nemohol urobiť. Miláčik rodiny, vraj naš “zlatuško” a “slniečko”. Manželka sa smiala, no mne do smiechu nebolo. Tomuto “zlatíčku” sa smažila rybka, vyberali sa z nej všetky kostičky a chrumkavá kožka sa ukladala na jeho tanierik vedľa fajnových horúcich kúskov. Kocúr mi venoval svoj typický šibalský úškrn, akoby vravel: Ty si len smoliar, skutočný pán domu som tu ja. Mne sa z ryby ušli len kúsky, čo sám nechcel. Skrátka, robil si zo mňa srandu, ako vedel. Ja som mu to sem-tam vracal: potichu som ho odsunul od taniera alebo zhodil z gauča. Proste vojna. Niekedy mi do papúč či topánok nastražil “prekvapenie”. Manželka len mávla rukou: – Nemal si ho dráždiť, a hladkala svoje “slniečko”. Sivý kocúr sa na mňa díval povýšene a zhovievavo. Len som si povzdychol – veď manželka je len jedna, niet čo riešiť. Tak som trpel. Ale v to ráno… V to ráno, keď som sa chystal do práce, začul som z predsiene zúfalý výkrik manželky. Pribehol som a uvidel šesť kilogramov rozčerteného kožucha, pazúrov a hroznej nálady, ako útočí na moju ženu – ako býk na červenú handru. Keď ma zbadal, skočil mi na hruď, sotil ma tak, že som zletel na zem. Schmatol som stoličku, ako štít, uchopil ženu za ruku a ťahal ju do spálne. Kocúr narazil do nôh stoličky, bolestivo zareval, no neprestával útočiť. Útok ustal, až keď sa za nami zavreli dvere spálne. Stáli sme tam, natierali si škrabance jodovou tinktou a alkoholom. Manželka volala do práce, že kocúr sa zbláznil a musíme ísť na pohotovosť; ja som to isté oznámil svojmu šéfovi. A vtom… Zem sa zachvela, dom sa zahúpal. V kuchyni praskli a vyleteli sklá, v kúpeľni povolilo okno. Telefón mi vypadol z ruky. Vybehli sme do kuchyne a pozreli z okna. Pred domom zívala obrovská jama. Všade úlomky auta – bol to susedov malý plynový dodávkový vozík, zrejme vybuchol. Na parkovisku prevrátené autá, hučali hasičské a policajné sirény. V nemom úžase sme sa s manželkou obrátili ku kocúrovi. Sedel v kúte, tlačil si k hrudi zlomenú pravú labku a ticho nariekal. Manželka vykríkla, zobrala ho na ruky, pritúlila k sebe. Ja som schmatol kľúče a bežali sme s kocúrom dolu schodmi, sedem poschodí v tichosti, míňajúc výťah. Nech mi prepáčia obete výbuchu, ale my sme mali svojho zraneného. Našťastie naše auto stálo vzadu, naskočili sme a leteli k známemu veterinárovi. V ušiach mi znela smutná hudba Mikaela Tariverdieva “Dvaja v kaviarni”, ktorá práve hrala v rádiu. O hodinu neskôr vychádzala manželka od veterinára so svojím pokladom v náručí – a on s obviazanou labou hrdo ukazoval svoju “ranu” ostatným v čakárni. Keď sa prítomní dozvedeli, čo sa stalo, vstávali zo stoličiek a pohladkali ho. Doma manželka pripravila kocúrovi jeho obľúbenú rybu: vypražila ju, vybrala kostičky, pripravila chrumkavú kožku… mne položila len zvyšky. Kocúr, kulhajúc na troch nohách, prišiel k tanieru a so zvíjajúcou sa bolesťou ma prebodol pohľadom. Snažil sa nasadiť svoj povýšený výraz, no vyšla mu len grimasa bolesti. Bol som zaneprázdnený, ale keď som to dokončil, pristúpil som k jeho tanieriku a položil mu tam tiež moju časť ryby – bez kostí. Kocúr na mňa ohromene pozeral so zatiahnutou labkou a jemne zamňaukal otázku. Zdvihol som ho, privinul k tvári a povedal: – Možno som smoliar, ale ak mám takúto ženu a takého kocúra, som ten najšťastnejší smoliar na svete. A pobozkal som ho na ňufáčik. Kocúr ticho zamrmlal, otrel sa hlavou o moju líce. Položil som ho späť a on, krívo, ale spokojne, začal jesť svoju rybu. My s manželkou sme ho objímajúc pozorovali a usmievali sa. Od toho času kocúr spí len so mnou. Pozerá mi do očí, a ja len prosím Boha o jedno – Aby som mohol ešte veľa rokov pozerať naňho a na ženu po mojom boku. Nič viac nepotrebujem. Čestné slovo. Lebo to je naozajstné šťastie.