Bezomňa si ani ponožky nenaťaháš! Nič nezvládneš! kričal jej manžel, zatiaľ čo nahádzal svoje košele do obrovskej tašky.
Ale ona nuž, zvládla. Nezložila sa. Možno keby si dovolila chvíľku posedieť a rozmýšľať, ako prežije s dvoma deťmi sama, narobila by si v hlave hromadu hrôz a napokon by mu tú neveru aj odpustila. Lenže na také veci nie je čas, keď treba decká odprevadiť do škôlky a utekáť do práce. Manžel sa pritom dovalil domov ledva pred pol hodinou, rozžiarený z novej lásky a preplnený sebavedomím až po uši.
Takže si Natálka v chodbe zapínala kabát a stručne rozdeľovala úlohy:
Lucka, pomôž Lenkinej zapnúť bundu a v škôlke dávaj pozor, aby normálne jedla. Pani učiteľka sa sťažovala, že včera opäť odmietla krupicu.
Peťo, ty sa postaraj, aby si si hneď pobral všetko svoje s hriešne zarobených statkov. Netiahni to, ako keď mačka ťahá črevá. A kľúč od bytu hod do schránky. Pa.
Lucka je od Lenky staršia o pol hodinu sú dvojčatá, majú štyri roky. Už teraz sú dosť samostatné, no každá úplne iná. Kým Lucka si tú nenávidenú krupicu proste zo zásady dá, lebo tak má byť, Lenka bude neúprosná: Sú tam hrudky, toto ja jesť nebudem.
Aspoň že škôlku majú za rohom, desať minút cesty. Cestu im vypĺňali ich rečičky, a to človeka celkom príjemne rozptýli od myšlienok na budúcnosť. Ani v práci niet času na sebaľútosť Natálka je lekárka, ordinácia má preplnený rozvrh, poobede ešte vybehnúť na pár návštev k pacientom.
Až keď večer vo dverách zbadala prázdne vešiaky, kde zvyčajne visievali manželove bundy, docvaklo jej odteraz je na všetko sama. Ale Natálka nebola ten typ, čo sa rozplače a ide sa sťažovať do piateho kolena. U nej jednoducho všetko fungovať musí a ešte aj lepšie! V ťažkej chvíli si môže človek sadnúť, nariekať, alebo sa nadýchne, vymyslí plán a zašklbí aj trošku humoru do života. Na začiatok treba uvariť večeru.
Čo sa nám s dievčatami vlastne zmenilo? mudrovala, keď krájala papriku do šalátu. Odišiel manžel. Aké úlohy vlastne riešil on? Čo ostane na mojich útlych ramenách? Nič, s čím by som si neporadila. Trošku poopravím denný režim a pôjde to. Všetko v poriadku. A bude ešte lepšie. Nechcem stále rozmýšľať, kde je, či zas niekde s milenkou. Sama bude síce ťažšie ale aj kľudnejšie. Po večeroch prečítala dievčatám ďalšiu kapitolu z Dobrodružstiev Krtka, pobozkala ich a keď už spali, šla obesiť prádlo z práčky.
Pred spaním si urobila čaj, dala hlavu dohromady a spísala si plán na zajtra. Dvojčatá boli úplne rovnaké ako dve kvapky vody. Dve naraz, to je možno makačka, ale Natálka si nikdy nepripúšťala, že by to bolo problém. Len sa smiala, keď jej susedia vyjadrovali účasť.
My máme všetko v pohode, odpovedala s úsmevom, nikto tu neodpadáva od únavy. Zvládam to. Vo varnej kanvici zasyčala voda. Zamilovaná do citrónovej medovky si zaliala čaj, hodiac pohľad na príjemné svetlo lampičky. Vonku fúkal vietor, striedal sneh a dážď. V byte však bolo príjemne teplo, len hodiny neúprosne tikali…
A tu zrazu niekto zazvonil pri dverách. Keď Natálka otvorila, skoro jej padla sánka: pred dverami stála pani Magda, suseda, ktorú nikdy nemala veľmi v láske. Staršia pani-marínočka, vždy odetá do háčkovanej šatky, ráno vodiaca svoju ufúľanú, vychudnutú sučku Lízu po sídlisku. S Natálkou sa vždy zvítali len zdvorilo a krátko, bez úsmevu, s ústami stiahnutými do nitky. Toho psa viac ráz videla pobehovať pri kontajneri, kde so smutným pohľadom pozorovala každé pohozené vrecko. Starej pani sa asi psíka zľutovalo, zobrala ju domov. Návštevy stará pani nemávala, len do obchodu si zašla a vyvenčila Lízu.
Prepáčte, že vyrušujem, povedala pani Magda a pritiahla šatku pevnejšie k telu, ale videla som dnes, že vám manžel nakladal veci do auta. Odišiel?
To nie je vaša vec, odbila ju Natálka stroho.
Manžel nie, jasné. Ja len ak by ste niečo potrebovali, rada pomôžem. Postrážim dievčatá, keď treba, alebo hocijako inak.
Poďte dnu, nakoniec pozvala Natálka. Ako sa voláte? spýtala sa, nalievajúc čaj aj pre hostku a ponúkla košík s keksíkmi: Dajte si.
Som Magda Holubová. Viem, že vy ste Natálka. Chcela som len povedať: pokojne na mňa zavolajte, keď bude treba, a to myslím vážne. Nie za peniaze len tak, pre radosť. Pre mňa to bude potešenie.
Magda si upila čaju a spokojne prikývla:
Výborné, to je z medovky? Aj ja ju pestujem na záhradke naveľa všetko možné, bylinky, aj jablone. V lete príďte na chalupu, oddýchnete si, miesta je dosť. A tie jablká u mňa na strome niečo neskutočné…
Natálka si zrazu uvedomila, že doteraz sa na pani Magdu pozerala krivým pohľadom zdanlivo namyslená teta, nikdy rozžiarená úsmevom, nevnucovala sa otázkami, ako to zvláda s dvojičkami. Nepchala nos do jej života, len potichu prešla okolo. Natálka ju pokladala za povýšeneckú, a hľa ona ani nespomína muža, nesype soľ do rán len ponúka pomoc.
Začala sa na Magdu pozerať úplne inak: čistá, voňavá, tetuška s novými papučkami, vlasy upravené v uzle, šaty s čipkovaným golierom. Od nej išla akási nežná vôňa.
Rieky slov o chalúpke, jablkách, o malej, rozohriatej saune, jazere plnom kačíc, čo tam cez leto sídlia a s každým Magdiným príbehom sa Natálkin smútok rozplýval a duša sa naplno zohriala.
Týchto päť rokov si Natálka pamätá s úplnou presnosťou ako na ňu vtedy muž kričal: Zrútiš sa! Nič nezvládneš!
Ale všetko to dávno zahnala za hlavu.
Magda už teraz majstrovsky krája jablká, rozkladá ich na kysnuté cesto, plech šup s kúskom do rozohriatej rúry. Saláty sú hotové, guláš sa varí. Dnes má totiž jej milovaná susedka narodeniny! Vonku je august, dvere i okná chalúpky dokorán, kuchyňa plná vône jablkového koláča.
Keby Magda vtedy nezaklopala čo by som si počala? hľadí Natálka s vďačnosťou na rozžiarenú starú pani bokom od rúry. Dievčatá by na ňu nedali dopustiť, babka Magda je ich poklad. Mohla mi vtedy zavrieť dvere, nič neriešiť A teraz? Dcéry už majú deväť, školáčky, leto na chalupe, jazero, kamaráti a ich milovaná babka.
Idem natrhať ešte jablká, uvaríme kompót, povie Natálka a vyjde do dvora s košíkom.
Pod jabloňou, v chládku, leží fenka Líza. Kto by bol povedal, že tá zanedbaná chudera od smetiska sa zmení na noblesného labradora?
Veď to je len o láske. Jedine láska nás zachráni, pomyslí si Natálka a podá Líze na dlaň piškótku…
