— Buď si ho dnes vezmete, alebo ho prichytím pri ceste, — podráždene povedal muž v koženom kabáte a prešmykol vodítko cez pult.
Viera pozrela zo zoznamu objednávok a skúsila sa usmiať cez zubné steny. Na druhom konci vodítka sedel veľký čierny pes s bystrými očami. Neprešiel, nepráhal, ani nepomžikával. Len sa pozeral na muža, akoby už celý príbeh pochopil.
— Kde je majiteľ? — pokojne sa spýtala Viera.
— Už ho nemáme, — odsekol muž. — Môj strýko. Infarkt, nemocnica, všetko. Psy už nepotrebujem, mám deti.
— Ak to nepotrebujete, neznamená to, že ho môžete vyhodiť ako starý odpad, — zašepkala Viera.
— Len mi nečítaj morálky! Ja som medzi iným, že idem na pohreb.
Zahalil. Viera to poznala okamžite.
U človeka, ktorý práve pochoval blízkeho, necítiš vôňu drahého kolínskeho parfum a čerstveho dymu. Oči mu nesvietia tak, ako tomu býva u tých, čo si v hlave už prepočítavajú cudzie metrové štvorce.
— Ako sa volá ten pes? — spýtala sa.
— Hrom.
Pes sotva pohnul ušami, keď počul svoje meno.
— Má nejaké papiere? — spýtala sa.
— Aké papiere? To je blbý pes. Žil u strýka, chráňal byt. Teraz je všetko, koniec príbehu.
Viera opustila pult, kúpila sa pred psom na štyri a natiahla ruku. Hrom nasál jej dlaň a ťažko vyfúkol. Na krku mal starý kožený obojok a v kľúči sa krútil kovový štítok s vyrytým: „Hrom. Ak sa stratí – vráťte domov.“ Pod ním bola adresa.
— Príbeh končí, keď končí svedomie, — poznamenala Viera a vstala. — Zanechajte telefónne číslo. Ozvem sa, keď nájdem ubytovanie.
— Žiadne ubytovanie. Nemám čas. Odchádzam.
— Tak ho vezmite späť.
Muž mávl rukou.
— Áno, prosím.
Zrazu sa obrátil, chcel vodítko naspäť, ale Hrom náhle nasadol všetkými štyrmi labami na zem a ticho zamručal. Nie na VIERU – na neho. Muž zoschol, zaklepával si po zube a pustil vodítko.
— Do riti vás všetkých, — vykričal. — Aj tak dlho nepobýva. Majiteľa nie je.
O minútu neskôr sa sklenené dvere kliniky zatvorili. Hrom zostal.
Viera pracovala ako recepčná a asistentka lekárky v malej súkromnej veterinárnej klinike na prvom poschodí starého domu na Polnej ulici v Bratislave. Počas jednej smeny ju okolo prešli desiatky zvierat, ale k tomuto psovi sa nejako ihneď pripojila.
Možno preto, že ten pohľad nebol pesí, ale veľmi ľudský – únavný, trpezlivý a naštvaný.
Na noc niekde pre Hroma nebolo miesto. Všetky boudy mali už postihnutí pacienti po operáciách. Viera mu priniesla deku do skladovacej miestnosti, položila misku s vodou a jedlom. Pes ku miske nepristúpil. Ľahol pri dverách a položil hlavu na labky.
— Rozčúlený? — spýtala sa Viera.
Hrom pomaly zdvihol oči.
— Alebo čakáš?
Mrkol a zase sa uprel na dvere.
V noci padal mokrý sneh.
Ráno Viera prišla skôr všetkých a zistila, že skladová miestnosť je prázdna. Dvere boli polozatvorené. Evidentne upratovačka vybrala odpad a ani si nevšimla, ako pes ušiel von.
— To som vôbec nečakala… — vydýchla Viera.
Obchádzala dvor, susedné dvory, skládky, pozerala sa k autobusovej stanici. Hroma nikde nebolo.
V tom čase na štruktúre štyriadsiatej poschodia domu č. 18 v Polnej, knihovníčka Ľuboslava Hrnčiarová skúšala otvoriť dvere svojho bytu a nedokázala pochopiť, čo jí bráni. Pozrela cez škáru a zamrela.
Vedľa jej a susednej dvere, na rohoži pri byte Šimona Arpáda, ležal obrovský čierny pes. Bol celý mokrý, ale ani sa nepohnul, keď Ľuboslava spadla svorkou kľúče.
— Bože… Hrom? — spochybňovala.
Pes zdvihol hlavu.
Ľuboslava ho poznala. Celý dom poznal.
Šimon Arpád, vypasý dôchodca s rovnou chrbtom a palicou, chodil s Hromom dvakrát denne, za každého počasia. Pozdravil všetkých zdvorilo, a psa držal pokojne, bez kriku i výkrikov.
Hrom nikoho neplašil a nikdy neútočil na ľudí. Len kráčal po boku majiteľa, akoby slúžil z lásky.
Pred týždňom Šimona Arpáda odvážala sanitka. Hrom vtedy vydával také zavýjanie, že sestra Štěpánka, domová opatrovateľka, celý deň križovala. Nasledujúci deň príde švagr Igor, bráška, a ťahá krabice, mení zámok a stále hovorí:
— Strýko zomrel. Ja sa teraz starám o všetky domáce záležitosti.
Ani pohreb, ani rozlúčka sa v dome nevideli. Ale v takých veciach sa nič nevedie. Ľuboslava tomu nevzala veľkú váhu, mala dosť svojich starostí.
Má 48 rokov, býva sama, pracuje v mestskom kultúrnom centre, syn už dávno odletel do Moskvy a po rozvode si zvykla nepýtať sa. Tak je ľahšie.
Teraz však otázka prišla na jej dvere.
— Ako si sem prišiel? — spýtala sa ticho.
Hrom pomaly vstúpil, posadil sa bokom k dverám a pozrel sa na Ľuboslavu. V tom pohľade bolo také tvrdé očakávanie, že jej v hrudi zablokovali.
— Čaká, — zašepkala.
Z výťahu práve vyšla teta Štěpánka so šálkou kávy.
— Ach bože, našiel sa! — zakričala, mávajúc rukami. — A včera mi susedka z tretieho povedala, že Igor niekam toho psa odprevadil.
— Odprevadil, teda zle odprevadil, — suchým tónom odpovedala Ľuboslava.
Priniesla misku vody. Hrom ju vypil žiadostivo, ale k párku nedotkol. Opäť sa posadil pri dvere.
Deň ubiehal, potom ďalší.
Ľuboslava sa vracala z práce a vždy videla to isté: čierny pes na rohoži, hlava na labkách, pohľad zamierený do jedného bodu. Niekedy vyliezol na dvor, urobil svoje potreby a vrátil sa na poschodie.
V noci Ľuboslava priložila starú vlnenú deku. Pes ju trpezlivo nechal zakryť, ale keď ho odišla, posunul ju tak, aby ležala priamo pri dverách šimónovho bytu.
Tretí deň do domu vstúpil Igor. S ním bola žena v svetlej koži a muž s aktovkou.
— To je náš byt, — hovoril Igor energicky. — Štýlová štvrť, teplý dom. Po rekonštrukcii sa rýchlo predá.
Ľuboslava práve vychádzala zo svojho bytu a prudko otvorila dvere.
— Aký byt sa predáva? — spýtala sa.
Igor zakrčený, no hneď sa pousmial.
— Aha, susedka. Prichádzame upratať. Dedičské záležitosti.
— Od strýka uplynula už týždeň.
— A čo?
— A to, že už máte kupcov.
— A čo vás to?
V tom momente Hrom vstúpil. Nevykríkol, nevrčal. Len ticho prišiel a postavil sa medzi Igora a dvere.
Zuby neukázal, ale niečo v ňom prinútilo ženu v kožuchu ustúpiť o krok späť.
— Odveďte psa preč! — zakričala.
— To nie je môj pes, — pokrčil Igor. — Potulný.
Ľuboslava sa na neho pozerala tak, že on prvý odvrátil pohľad.
Kupci odišli rýchlo. Igor sa prešepkal a šiel smerom k výťahu.
— Neprežije tu dlho, — mumlal. — O pár dní ho niekto chyti.
— Neodvážte sa, — šepkla Ľuboslava.
— A čo urobíte? — spýtal sa Igor.
Nebola odpoveď. Po prvýkrát po rokoch cítila čistú, jasnú zlosť. Nie únavu, ale takú, čo sa radšej nevypláca, len koná.
Večer si sadla na chladný podlahu pred Hroma.
— Ak tvoj majiteľ zomrel, prečo mi to tak nesedí? — spýtala sa.
Hrom pomaly otočil hlavu a položil ťažkú hlavu na jej kolená.
Ľuboslava zmrznala. Potom opatrne pohladila jeho uši.
— Dobre, — vydýchla. — Budeme to riešiť.
Nasledujúci deň šla k t. Štěpánke.
— Všetko viete. Povedzte mi pravdu, čo sa stalo?
Opatrovateľka si zložila okuliare, utrhla ich handričkou a zamyslela sa.
— Pamätám si sanitku. Pamätám si Igora. Ale pochovávačku nevidela. Po dvoch dňoch prišla nejaká nákladná auto, naložilo krabice a všetko. Šimon Arpád bol pozoruhodný človek. Všetci by mu išli rozlúčiť.
— Niesol nejaké dokumenty? — spýtala sa.
— Mal nejakú zložku. A stále volal: „Musíme stihnúť, kým sa neprebudí.“ Myslela som, že je to o pohrebe.
Ľuboslava pocítila chlad po chrbte.
— Kým sa neprebudí?
Teta Štěpánka sa rozprávala a križovala sa.
— Nie, nie… Žijúci?
To isté večer sa stalo ďalšie podivné.
Hrom začal pri dverách šimónovho bytu kopať labou. Nesral, neplakal – len kopať, akoby si niečo spomínal. Ľuboslava priniesla špachtľu z pivnice a opatrne otvorila okraj starej podlahy. Pod ňou ležal kľúč. Vedľa, pritlačený k podlahe, bol drobný, štyrikrát preloženej list.
Na liste rukou Šimóna Arpáda bolo napísané: „Náhradný kľúč pri dverách. Ak sa mi niečo stane – volajte Vitka Petroviča.“ Pod tým bol telefónny kontakt.
Ľuboslava pozerala na poznámku, akoby v rukách držala živú niť.
Vitko Petrovič odpovedal neskoro. Hlas mu bol chrapľavý, unavený.
— Áno, počúvam.
— poznáte Šimona Arpáda?
— Samozrejme. Štyristo rokov sme spolu na stavbe. Čo s ním?
— Naozaj zomrel?
Na druhom konci zavládla ticho.
— Kto vám to povedal? — pomaly spýtal muž. — Je v rehabilitačnom centre. Po infarkte. Ťažký, ale žije. Jazdil som k nemu pred týždňom.
Ľuboslava musela sadnúť na schod.
Hrom si sadol vedľa nej a neodtrhol pohľad.
— Kde je? — opýtala sa.
O dve hodiny neskôr už stála pri vchode rehabilitačného centra na okraji Bratislavy spolu s Veronikou z veterinárnej kliniky.
Veronika sa náhodou našla, keď chcela odvoziť zamrznutého psa do najbližšej kliniky, a Viera okamžite rozpoznala „odpadkyni“ a ponúkla pomoc.
— Tak som nevybrala zlé nastavenie, — povedala Veronika s iróniou, pričom išla po chodbách. — Dobre, že pes ušiel.
Zamestnankyňa centra najprv mlčala. Keď ale Hrom, trasúc sa, vybehne k sklenenej dveri izby a ľahko zavrčí, sestra sa odsunie.
Na posteli pri okne ležal Šimon Arpád. Zasnutý, s nerovnomernou pravou rukou, v šedom športovom oblečení. VyzeralA tak sa Hrom, Viera i Ľuboslava s úsměvem objali pri tichom šušte, keď sa dom naplňoval novým, pokojnejším životom.
