Martin má radšej letné rybárčenie, ale aj v zime pravidelne vyráža párkrát – ako hovorí, „pochladiť sa“. Rýb veľa neprinesie, ale na rybaciu polievku stačí a ešte aj okolitým mačkám niečo zostane.
Práve teraz sa Martin presviedča, že ľad na jazere je už dávno pevný, a začína sa chystať na ďalší výjazd. Ráno potichu berie náčinie, z chladničky vyberá chlebíčky a po špičkách vychádza na dvor – žena a deti v tom čase snívajú siedmy sen.
Na jazere tiež nikto nie je. Zrejme aj zarytí rybári radšej trávia vianočné sviatky doma za šalátmi ako v mraze. Martina to však vôbec nemrzí.
„Mne zostane viac rýb,“ rozhodne muž a pomaly začne rozmotávať udice.
Zhruba v tom istom čase si všimne pohyb pri brehu. Poriadne strapatý pes sa opatrne vyberie na ľad a pozrie priamo na Martina. Všetko nasvedčuje tomu, že psík strávil v lese dosť času: neupravený vzhľad, prepadnuté boky, opatrný pohľad.
Pes sa opatrne priblíži k Martinovi, jemne vrtí chvostom, akoby dával najavo, že od neho netreba čakať agresiu. Martin už dávno tuší, že pes bol kedysi domáci – divý by dávno ušiel a nesnažil by sa zoznámiť.
Psík pozorne sleduje priebeh rybárčenia. Obzvlášť ho teší, keď Martin z ľadovej diery vytiahne ďalšiu rybu. Pes zakaždým vyskočí a vrtí chvostom, akoby sa radoval z rybárovho úspechu.
Chlebíčky si rozdelia rovným dielom – dobre, že žena pripravila Martinovi zásobu. Ku koncu jedla pes natoľko získa odvahu, že oňuchá termosku s čajom. Tento nápoj však neschvaľuje.
Trápna chvíľa nastane, keď sa Martin začína baliť domov. Pes sa jednoznačne nechystá nikam odísť a krúti sa blízko auta. Martin zaváha: priviesť domov dospelého psa nemal v pláne.
Keď auto odrazu vyrazí, psík sa pustí za ním – nie po ceste, ale po krajnici, brázdiac labami sneh.
Martin sa najprv obzerá, potom mračne uprie pohľad na cestu, no o pár minút nevydrží a pozrie sa späť. Pes, hoci je vychudnutý, nezaostáva. Martin si povzdychne a stlačí brzdu.
Rybára doma víta celá rodina: deti a žena práve dojedli raňajky a vyšli stavať snehuliaka.
„No čo, máme dnes veľký úlovok?“ usmeje sa na Martina žena. „Rýb nie je veľa. Ale pozri, aký veľký kus sa chytil,“ zasmeje sa Martin a otvorí zadné dvere auta. Pes nesmelo vylezie a začne vrtieť chvostom…
O pár týždňov všetky pochybnosti, či si psa nechať, zmiznú. Pes, ktorý dostal nezvyčajné meno Kapor, sa už naplno udomácnil na dvore a dokonca dovoľuje deťom voziť sa na ňom. Veterinár potvrdí, že psík je celkom zdravý, len vyhladovaný. Ale to sa dá napraviť – pri pánovej strave…„No dobre, Kapor,“ hovorí Martin a hladí psa po hlave, „tak sme dneska išli na ryby, a chytil si sa ty.“ Pes na neho vzhliadne s takou oddanosťou, že Martinovi dôjde: toto je ten najlepší úlovok, aký kedy z ľadu vytiahol. A keď o pár hodín sadajú k vianočnému stolu, Kapor leží pod stolom, labou na Martinovej nohe, a deti sa smejú, že kapustnica voňala celkom ako rybacia polievka. Martin sa usmeje a potichu povie: „Vianoce sú o tom, čo si prinesieš domov.“ A v ten večer, keď už všetci spia, pes ticho zavrtí chvostom – a Martin vie, že je to ten správny koniec príbehu.
