Presťahoval som sa k nemu, aby sme začali odznova, a nakoniec som spával na gauči vo vlastnom domove. Keď som súhlasil, že s ním začnem bývať, veril som, že si spolu niečo vybudujeme. Zanechal som svoj panelák v Petržalke, svoj denný režim i väčšinu vecí. Vzal som si len oblečenie, sny a predstavu, že ako pár budeme mať spoločný domov. On žil v maličkom jednoizbovom byte v Ružinove, no tvrdil, že je to len dočasné, a neskôr si nájdeme niečo väčšie. Uveril som mu.
Prvé mesiace boli fajn. Spávali sme spolu, varili, pozerali večer seriály. Bolo tam tesno, áno, ale boli to naše štyri steny. Až jedného dňa prišiel s tým, že jeho mama má finančné problémy a jeho sestra nestíha platiť podnájom. Vraj na pár dní, kým si to usporiadajú. Nechcel som pôsobiť sebecky, tak som súhlasil.
Lenže tých pár dní sa pretiahlo na celé týždne. Spálňa sa stala izbou jeho mamy a sestry, lebo mama je už staršia a potrebuje poriadnu posteľ. Jeho sestra prebrala skriňu aj kúpeľňu, akoby ten byt bol jej. Ja som sa ocitol na rozkladacom gauči v obývačke. Najskôr som si myslel, že je to fakt len na chvíľu, no nikto sa o tom, že by odchádzali, ani nezmienil. Každý večer som si rozkladal gauč, povliecť, prikryť, a každé ráno ho zas skladať, aby obývačka vyzerala normálne.
Začali sa aj nepríjemnosti. Nemal som žiadne súkromie, nemal som si kde uložiť svoje veci a nevedel som si oddýchnuť. Z práce som chodil unavený a nikde som nemal pokojné miesto, kde by som si ľahol. Medzitým jeho mama komentovala všetko ako varím, ako sa obliekam, kedy prichádzam domov. Jeho sestra bola nezamestnaná, celé dni prespala, riady nechávala v dreze. Bol som cudzím v ich dome.
Najviac ma však zasiahlo, keď som pochopil, že on pre to nič nerobí. Nikdy nepovedal: Moja partnerka má tiež právo na priestor. Nikdy nenastavil hranice. Práve naopak nabádal ma k trpezlivosti, aby som bola chápavá, nepreháňala to. Po jednej prebdetej noci som mu povedal, že musíme niečo vymyslieť, že nemôžem byť ďalej hosťom, ktorý spí na gauči. On na to: To je moja mama, to je moja rodina. Vtedy som pochopil, že do tejto rodiny ja nepatrím.
Hovoril som so svojou mamou a vrátil som sa do bytu, kde som vyrastal v Žiline. Občas sa mi ešte ozýva, vraví, že by sme mohli byť spolu, no už nikdy nie pod jednou strechou. A ja doteraz neviem, čo si o tom všetkom vlastne mám myslieť.
