Tri nite. Tri osudy
Čo to povedala? Vierka, nepočula som to dobre… čože vravela? staručká pani Irma Viktória sa nahla trošku dopredu a bokom k svojej kamarátke, Vieroslave Pavlovne, ktorá kráčala pri nej.
Vierka začala podrobne vysvetľovať, o čom sa práve bavili mamička s približne sedemročným dievčatkom, ktoré ich minulo na chodníku.
Vraj majú v škole nejakého postrachu, a ona mu povedala…
Vierka vravela nahlas, po celej ulici to znelo. Irma ju počúvala pozorne, neprerušovala ju, len sa poobzerala, pohľadom si našla to dievčatko a kývla jej na rozlúčku.
Pekná, čistá dievčina. Len je nejako predčasne mudrá! zhodnotila Irma.
Prečo? zhíkla Vieroslava, zachytila kamarátku pod pazuchu a ťahala ju dopredu, lebo semafor už dávno svietil nazeleno a autá trpezlivo čakali, až dve staré dámy prejdú cez cestu.
Čo? Nepočujem, Irma, čo? prekvapene sa opýtala Vierka, potemne sa rozhliadla, privinula kabelku k telu a drobným krokom šla na bezpečný chodník.
Prečo si myslíš, že je mudrá? ešte raz nahlas zopakovala Irma.
Len tak…
Irma Viktória nie vždy rada rozoberá svoje závery, nejde jej o láskavosť či lenivosť myslí si, že to azda každý chápe.
Dievčatko na seba vzalo úlohu naprávať lenivca a nezbedníka? Učí ho slušnosti, vychováva? Takto to nepôjde, deti… Takto sa to nerieši!
Irma krúti hlavou podľa svojich myšlienok, zatiaľ čo Vieroslava si povzdychne. Niekedy je kamarátka neznesiteľná v tej svojej záhadnosti. Ale bez Irmy by bol tento svet, tak veľmi zmenený, hlučný a cudzí, ešte ťažší.
Irma Viktória a Vieroslava Pavlovna sú susedky. Majú netypické byty každá vlastný vchod priamo na ulicu, žiadne schody, žiadny výťah. Bývajú v jednom z domov bývalého vidieckeho kaštieľa v Bratislave, ktorý kedysi patril nerozvážnemu honvédskemu poručíkovi. Tým, že sa domoc dostal do rúk kultúrneho činovníka, po porade s manželskou polovičkou v hlavnej budove vytvorili gymnázium a bočné krídla a prízemné domce dali na kreatívne dielne. História baráka však postupne všetko poplietla. Teraz je z niekdajších koniarni oblúková stavba upravená na byty. Väčšina ľudí už odišla do väčších, vyšších a svetlejších bývaní, ale Vierka, Irma a ich priateľka Táňa stále držia svoje múry a trhajú na kusy ponuky na výkup, výmenu s doplatkom aj bez, s pomocou pri sťahovaní a zachovaním trvalého pobytu.
Firmy, súkromné podniky, ochranné agentúry, majitelia menších podnikov všetci by radi uchmatli tento kúsok starej Bratislavy. Odkiaľ-tadiaľ je na skok ku Katedrále sv. Martina, ešte bližšie k Modrému kostolíku, univerzita hneď za rohom! Jasné, hlavná budova je už gymnáziom, ale stále sú bocné domce, ktoré ešte nezískali dôveryhodné ruky.
No tieto krehké, už bezmocné ženy stoja za svoje domovy do posledného dňa. Tu prežili celý život, tu ho chcú aj skončiť.
Ideme k Táničke razantne vykročí Vieroslava. V rukách má tortu. Oslávime jej sviatok.
Prosím? Čo si povedala? Otoč sa na mňa, nech ti odčítam z pier! opatrne ťahá kamarátku Irma Viktória. Hanbí sa, je jej trápne, bojí sa, že Vierka stratí nervy a kričavo odíde. Jasné, že ju hnevá jej hluchota, nikto nie je zo železa…
Lenže nie, Vierka sa pokojne zastaví, nahne sa k jej tvári a jasne, dôkladne artikuluje: Táňa nás pozvala… Spomenula som si!
U Tánie Františky, ubohej, nechodivej starej panej je dnes sviatok, jej dcéra má narodeniny. Lída už dávno nie je mladá, stále pracuje, zväčša niekde v kancelárii a prichádza málo. Najskôr dohodli oslavu na víkend, potom ju presunuli. Ale Táňa sa na dcéru nehnevá.
Sama za to môžem, hovorí, keď už hostia zasadnú za jednoduchý, sviatočne prestretý stôl. A nerozprávajte o mojej dievčine nič! pohrozí prstom, ale nikto z kamarátiek ju nerozdeľuje. Lída je naša, o nej len v dobrom!
Vieroslava hladí trasúcu sa susedkinu ruku krehkú a suchú, ktorou Táňa ešte dievčaťom vytrhávala burinu za domom, keď po vojne sadili zeleninu. Tou malou ručičkou držala ťažkú lopatu a potom, opatrne, ako by hladkala vtáča, sypala do brázd semienka. Ťažko bolo, veľmi. Hlad, bieda. Matky všetkých troch dievčat robili v nemocnici, dievčatá boli samy. Zjedli, čo našli, čo utiahli, navarili. Matky po práci doniesli chlieb, občas aj kúsok masla, ale to bolo pilinové a čudné. Netŕpkali si, vedeli, že je tak všade… Ale ony majú záhradu, vypestujú si všetko dobré! Semienka im zázračne dal bývalý agronóm, pán Prokop. Teraz býval v komunite, ustavične sa hádal so susedmi, fajčil tak, že by sa dali klince vešať do dymu, ale dievčatá z koniarní veľmi ľúbil, boli naozaj živé a pravé. Mladosť im pomáhala prekonávať smútok a únavu, v očiach im svietila zvedavosť a hlad po poznaní.
Poď sem zavolal si Vierku a dal im semienka. Sadajte, bude vám chutiť, a ja vám pomôžem.
Dievčatá neverili, že im niečo vyrastie, ale pán Prokop nesklamal. Vyrástli im kapusty aj uhorky, kvitli drobnými žltými kvietkami a liezli po zemi popod veľké hviezdnaté listy. Petržlen, pravda, nevyšiel zvedol. Prokop vyhrešil dievčatá: Zabili ste úrodu! Ale potom im dal suchár, nech sa poutierajú.
Príde čas, vojna skončí, vrátia sa otcovia, a my tu spravíme záhradu, čo bude každý závidieť! sľúbil.
Lenže vojny sa nedožil. Vierka, Irma a Táňa s hrôzou sledovali, ako ho vynášajú z domu. Bolo vtedy veľa smrti, ale keď zíde niekto, kto je ti blízky, je to desivejšie… A otcovia sa nevrátili, záhradu stavali bez nich…
…A teraz stará Táňa v kresle na kolieskach, Vierka jej hladí ruku a Irma krája pečené mäso a uhorky. Na stole aj štamperlíky. Táňa miluje brusnicový likér, ráda ním pohostí kamarátky pripijú na zdravie Lídky, na Tánine nohy, ktoré už nevládzu, na zimu, nech nekúše do starých kostí.
O pohyblivosť prišla Táňa nešťastnou náhodou vyšla v zime na prechádzku, šmykla sa, spadla, mierne narazila aj chrbtom, ale ráno… už nohami nepohla. Vyľakaná zostala celá spotená strachom. Nedotiahla sa k telefónu, privolať lekára či dcéru nemohla. Možno keby sa doplazila na rukách… Nie, nemala na to už sily. Vekom už štíhla Táňa pribrala v bokoch, ťažšia bola. Lekári tvrdili hormóny, predpísali tabletky. Ale ona vedela: staroba. Netreba veci prikrášľovať…
Počula, ako Vierka vyšla na dvor, volala holuby, hádzala im omrvinky. Potom sa mihla silueta popod okná. Tak nízko boli tie ich byty, skoro na úrovni zeme, v zime teda aj riadne studené. Každého okoloidúceho videli ako na obrazovke.
Aha, Vierka je v obchode… Za chvíľu aj Irma vykukne, tá si rada pospí…, uškrnula sa trpko.
Táňa dlho nenašla odvahu zakričať o pomoc ležala, mrzla, vyhladovaná… Chodila po nej hrubozrnná zima, cez otvorenú ventilačku sa vyfúkal aj zvyšok tepla. Veľmi chcela jesť, aj na záchod…
Kamarátky samy spanikárili. No kde by Tánička nevytiahla ráno gramofón či rádio k raňajkám?! To by zaspala? Nikdy! Vedeli, že má v hlave akoby časovač.
Začali búchať najskôr Vierka s Irmou, potom domovník. Motal slová, pýtal sa, či netreba pomoc, ale ženy trvali na tom, že musí vyraziť dvere.
Drevené dvere povolili pod silou ramena. Dnu sa vovalil domovník, hneď za ním hluchšia Irma, potom Vierka.
Táňa! Kde si, no rýchlo povedz, čo sa ti stalo! kričala Irma Viktória, až sa v hlave zatemnilo od strachu.
Uvideli ležať Táňu, všetko pochopili, rýchlo domovníka poslali preč.
Aká hanba! Dievčatá, nepozerajte na mňa! Choďte… nariekala Táňa, no pohotové ruky Vierky jej menili bielizeň, umývali ju, obliekali. To už poznala opatrovala ochrnutého muža po páde z lešenia. Zomrel pred ôsmimi rokmi, stáli pri hrobe cítila smútok i úľavu.
Veľa trpel, vzdychla pri hrobe. Dole už má pokoj, zas je ako nový.
Prečo by mal ten malicherný a škriepny muž Vierkin získať nebo, kamarátky nechápali, ale nepoučovali ju… nech si verí.
Táninu hospitalizovali, diagnóza bola zlomyseľná… Preplakala noc, vyčítala si, že ju Boh trestá.
Ale za čo?! divili sa babky na oddelení.
Bolo však za čo. V devätnástich porodila dcéru, ryšavú Lídu, z veľkej lásky s chalanom zo susednej triedy. Chodili spolu, učili sa, a stalo sa čosi, o čom ani Vierke s Irmou nevedela povedať. Po škole zistila, že je v tom. Matka ju sfackala, poslala do nemocnice, či to nejde vybaviť. Ale už bolo neskoro.
Utiekla na dedinu k sesternici. Tam porodila, dva roky žila, robila na JRD. Matka ich chodila navštevovať, k vnučke si zvykala veľmi pomaly.
A otec? Odmietol všetko. Prečo by si mal kaziť život, keď ho čaká vysoká škola, možno i diplomatická kariéra? Táňa a Lída sa nehodili do jeho plánu…
Keď mala Lída dva a pol roka, matka odviezla ich späť do Bratislavy. Vierka a Irma boli skvelé opatrovateľky Lída prechádzala z jedného bytu do druhého, strážili ju staré oči babičkine, Vierkine, vtedy ešte bystré, i Irmine, nežné.
Bolo to im čudné a zvláštne Táňa akoby sa stala hneď dospelou len pôrodom, ale zistili, že je to stále Táňa, len unavenejšia.
Ako externe doštudovala vysokú, pracovala, vychovávala Lídu. Mama jej zomrela, keď Lídka mala deväť.
A vtedy, prišla na polygrafiu zahraničná delegácia. A predstavte si Francúz fešák. Nič nezastavilo ani šepkajúci úrad, ani Táňu, hoci ju volali na pohovory. Ale láska… tá je silná!
Vierka aj Irma len ústa otvárali, keď Pierre nosil Táni darčeky šaty, bábiky pre Lídu, porcelán. Potom ju pozval so sebou.
Má dom pri Paríži, je tam všetko! Aj pre mňa izba… rozprávala dojatá Táňa.
A Lída? opýtala sa Vierka.
Zostane zatiaľ doma, ja si ju vezmem neskôr… Táňa sa bránila. V hlave jej hrala svadobná kapela tak hlasno, že prehlušila i kamarátky.
Mama, kde mám lístok? vážne sa opýtala Lída po návrate zo školy. Musím to oznámiť aj učiteľke…
Ty zostávaš, Lídka. Taká cesta by bola pre teba veľmi náročná. Ja sa vrátim a vezmem ťa potom. Zatiaľ pobudneš s…
Táňa sa strhla, keď sa vo váze rozletela Pierreom darovaná váza. Potom leteli aj taniere, aj šálka…
Lída priznávala potom u tety Vierky, že v ten deň ju ako keby niečo zadusilo. Ako by ju niekto priviazal, zatiahol lano, nemohla dýchať.
Mama sa vráti. Neboj, nikdy ťa nenechá. Ale potom už budeš rozhodovať ty, či jej odpustíš. My ťa nesúdime, povedala Vierka, keď sa dievča vyplakalo. My sme žili priveľmi šedo, ľahko podľahneme sľubom krásneho života. Je to ženská slabosť…
Aj Vierka na to došla, keď ju raz naláka na ulici nejaká pani na exkluzívnu čiapku z karakulky. Vzala si ju skúsiť, zaplatila, doma v balíku len staré handry. Aj ona chcela raz zažiť krásu…
Táňa odišla. Lída ju na stanici nevyprovádzala, neodpovedala na listy. Táňa sa o dcéru dozvedala len vďaka slabučkým správam od kamarátok.
Vrátila sa po pol roku priveľa času pre dospievajúce dieťa. Lída ju už nechcela vidieť, vyhodila všetky darčeky.
Tak si sa aspoň vydala? potichu sa spýtala Irma.
Nie, zakrútila Táňa hlavou. Pierreho rodina nechcela nevestu s dieťaťom, navrhovali mi, nech sa Lidy vzdám drobnosť, oznámili. Keď som videla, že aj Pierre súhlasí, oplula som ich lesklú podlahu a odišla. Myslíš, že mi Lída odpustí?
Irma pokrčila ramenami.
Neskôr. Musí dospieť, popáliť sa, zamilovať sa. Možno potom pochopí niečo. Ale, prepáč, neurobila si dobre.
Vtedy už boli Vierka i Irma vydaté, každá mala syna. Odísť od nich len na dva dni si ani predstaviť nevedeli…
Kvôli tejto vine považovala Táňa ochrnutie za trest.
Lída najala matke opatrovateľku, ale bola drsná ako úradníčka. Táňa mlčala, bez pomoci by neprežila. Raz jej opatrovateľka omylom obliala vriacou vodou. Táňa kričala, plakala, koža pľuzgierovala, a opatrovateľka utekla. Sama v kúpeľni, nahá v bolesti, až skákali iskry pred očami.
Steny bytov boli tenké, takže bolo všetko počuť. Na krik pribehla Vierka, mala už kľúče od bytu. Zachránili ju, vyliecili. Vierka sa stala jej oporou.
Nie, veď to nemôžem! Je to hanba, úplná! odmietala Táňa. Aspoň ti zaplatím!
Človeče! syčala Vierka. To peniaze si nechaj! Čudná si!
Hanbiť sa nemuseli a hádam ani nebolo za čo spoločne chodili do spoločnej kúpeľne, v poradni stávali v rade, poznali každú znamienko na telách. Odkedy sa poznali, vždy si navzájom pomáhali, vytiahli sa z každého maléru, z krytu si urobili azyl pred náletom. Takže peniaze medzi sebou neriešili.
Vierka pomáhala Táni, potom venčila Irmu, ktorá by bola schopná vojsť pod auto či kolobežku. Po strate sluchu sa stala pomalšou, opatrnou ako sova, chodila za Vierkou ako jej tieň. Ruka v ruke kráčali po zlatom Starom Meste cez Panskú, na nábrežie Dunaja, alebo na dnes už tiché Kapucínske námestie, kde si sadali, sledovali deti, spomínali, keď boli samy dievčatá a ich chlapci trhali nohavice na lipách. Všade v starom centre rastú lipy. Keď kvitnú, voňajú tak, že ide omdlieť. Irma si vždy robila lipový čaj, vedela, ako kvety sušiť, skladovať. Mali dokonca tradíciu večerov lipového čaju. Stretali sa u Irmy, sadli za okrúhly stôl v mikroskopickej kuchyni, vyložili porcelánové šálky. Vtedy sa donieslo niečo výnimočné. Kým synovia neuložili do vecí svoju ruku, podarilo sa im uvariť niečo chutné i výnimočné aj keď výsledok bol vždy domáci.
Jedli, pili, sledovali záhradu pod oknom, trepot na kvietkoch. A rozprávali Táňa o Paríži, Vierka o maliaroch, s ktorými sa stretla v galérii, kde pracovala, a Irma o chemickej fabrike, kde robila a kde sa čoraz viac sťahovala do ticha už vtedy slyšela málo.
Počas vojny sa priamo na ňu zrútila bomba. Skočila len o chlp kontúzia, no dievčenské uši ju boleli roky, hlava akoby napúchaná. Malá Irma si pomyslela, že jej praskne lebka ako melón… Položila hlávku na zem a stískala ju, aby katastrofe zabránila sluch sa pomaly vytrácal.
V továrni sa zoznámila s budúcim mužom. Bol o dvanásť rokov starší.
Načo ti taký ako ja, a? odvracal zrak, schovával popálenú tvár. Raz si nájdeš mladého, pekného, to nevydržím…
Keď sa zobrali, Ivan v noci skúšal, či je pri ňom. Nespal, načúval tiktaku na kuchyni, myši v podlahe, dažďu na streche, dýchaniu Irmy. Zachytil stovky odtieňov jej dychu. Zaspal až ráno, keď už chcela vstávať a variť. Teraz ona sledovala jeho svojho muža. Nevadili jej jazvy, šediny mu svedčili, oči ostali chlapčenské, žartovné.
Ivan bol Irminou jedinou láskou. Odišiel skoro v päťdesiatich piatich. Večer si ľahol, ráno sa neprebudil. Išla k nemu, slzy mu padali na líce, a ona ich stále utierala, bála sa, že spália…
Syn Igor privolal susedky, tie odviedli Irmu, chlapec šiel tiež s nimi. Spoločne trpeli, a Lída prvýkrát pochopila, že je mama preňu vzácna. Pomaly, po kvapkách, odpúšťala.
…Vierkin muž sa babkám nikdy nepozdával. Ako hovorila Táňa, mäkko stláča, tvrdo vie poliať. Špekulant, plánoval, sľuboval, no neskôr otočil. Na záclony teraz nie sú peniaze, šetríme na chladničku. Ak bolo treba platiť za dopravu chladničky, režimne odmietol. Ani posteľ, ani skriňa.
Vierka doma čakala miesto pripravené, zásuvka hotová… Andrej však došiel zúrivý, búchal po stole nedovolí, on vie lepšie… nevyhovuje mu to.
Prečo si si ho zobrala? potichu sa Irma spýtala, keď muž odmietol aj šatník.
Bála som sa, že ma už nik nechce. Vy aj Táňa ste krásne, ja len šedá myš… komu by som bola dobrá? smutne plakala Vierka.
Rozveď sa! volali kamarátky. Už stačilo!
Nemôžem. Máme syna. Rodinu nemožno rozbiť kvôli rozčarovaniu. Michal má s otcom pokoj a porozumenie. Nechápal by…
Irma s Táňou zlostne šomrali a hovorili si svoje. A potom akoby Vierku vymenili. Žiarila, usmievala sa, kráčala ulicou ako loď na vlnách.
Ty čo? spýtala sa prísne Irma. Ty máš dôvod byť šťastná?
Červenajúca sa Vierka najprv mávla rukou, potom dôverne prezradila:
Zamilovala som sa. Starší pán sa o mňa zaujíma, konečne viem, čo znamená mať oporu…
Plakala, Irma len krútila hlavou. S jej zásadami sa Vierka nerozvedie bude sa trápiť a jeho šťastnejšieho tiež.
Román trval dlho. Skončil, keď Michal dospel, Andrej dostal porážku na stavbe, z lešenia… Ostal na lôžku. Vierka sa stala opatrovateľkou, vyčítala si, že je vinná, prosila odpustenie, Andrej len čudne chrčal.
Po smrti jej nápadník navrhol svadbu, ale odmietla.
Michal by to neprijal. Bolo by to zrada. Už tak príliš som Andreja zradila.
A nápadník odišiel z Bratislavy. Nezavolal, nenapísal. Nedokázal Vierku vytiahnuť z kukly viny. Škoda bol dobrý človek. On vybavil Vierke chladničku, nábytok, Michalovi aj veci. Ale gazda z neho nebol. Škoda…
Roky plynuli, starnú susedky, starne dom, čo ako oblúk objíma dvor so starými lipami. V škole rastú talenty. Tie tiché prvé kroky počúvali tri babky na koncertoch.
Táňa v kresle, nohy pod dekou, v zamatových šatách, biely golier, Vierka prísna, v čokoládovohnedom šate s vyšívaným pásom, Irma prichádzala za spoločnosť, nepočula veľa, ale pohľadom si užívala mladých. Oblečená skromne: sivý kostým, niekedy čierny, boty zbohom, mladosť, s kabelkou s vyleštenými rohmi. Na tvári umiernenosť a spokojnosť, brali ju niekedy za inkognito známu klaviristku.
Všetky tri nosili čipkované rukavičky odkaz parížskej etudy Táninej mladosti.
… Zbytočne sa už trápiš, Táňa, krájala tortu a rozkladala kúsky Vierka, Lída je dospelá, má vlastnú rodinu, dcéru. Spoznala, čo je Láska. Tvojho Pierrea možno aj nenávidí, má na to dôvod, ale teba miluje.
Tak-tak! prikyvuje Irma. Mladé je tvrdé a neústupné. Ale časom príde porozumenie. Vtedy ešte veľmi trpela, nechápala, časom dozrela…
Znovu postavili elektrickú kanvicu. Krásna, leštená, aj keď smola v nej nevoňala tešilo to. Mali pocit domova, mohli sa v ňom zrkadliť mamy tých, kto už dávno nie je mladý. Bol ich dedičstvo.
Za oknom šušťal dážď, čakali sa prvé mrazy, nechtíky na záhone čoskoro zmrznú jeseň, ale ešte v potrebe tepla.
V dvoroch zastalo auto. Reflektory zhasli. Niekto poklepal podpätkami, vošiel do dverí. Táňu schvátilo napätie.
Zazvonil zvonček. Vierka otvorila, pustila Lídu dnu, pobozkala ju, kývla ku kuchyni.
Nože, už si tu dlho, všetci čakáme. Choď, dievčatko, s narodeninami!
Lída doniesla mamine obľúbené georgíny fialové s bielymi stredmi. Za mohutnou kyticou nebolo vidno oslávenca, a ona plakala. Sedela a plakala, nemohla veriť, že jej už dávno odpustili. Alebo si nevedela odpustiť sama… a predsa sa radovala. Práve sa stala matkou ryšavá dcérka v ružovej deke. To je šťastie…
Ak dnes zájdete oknom domčeka za starým kaštieľom, uvidíte tri mile babky. Smejú sa, pijú čaj, spomínajú na minulosť a čakajú, čakajú, čakajú… Deti, vnúčatá, pravnúčatá všetkých, čo robia ich život živým a naplneným. O chvíľu odídu, rozplynú sa v čase treba ešte prežiť chvíle s blízkymi, objať ich. To je nenahraditeľné…
