V hlásení už zaznelo, že vlak do Bratislavy je pripravený na nástup, a Viktor Krajčí vyšiel na nástupište. Po týždňovej služobnej ceste v Košiciach sa vracal domov. Vošiel do ležadlového vozňa, našiel svoje dolné ležadlo. Kým si ukladal batožinu, počul, ako sa niekto uličkou namáhavo prediera. Otočil sa: staršia pani s kufríkom na kolieskach, ktorý vyzeral skôr ako ruksak, v jesennom kabáte a pestrej šatke, stála oproti a lapala dych.
„Tak to bude,“ pomyslel si Viktor, „stará pani si určite bude chcieť vymeniť spodné miesto.“
„Pozri, synček, ja mám miestenku na dolné ležadlo,“ povedala pani, keď nabrala dych.
Miestenku naozaj mala dolnú. Hneď sa začala oháňať a prekladať svoje veci. Viktor si všimol, že má vyše sedemdesiat. Pomyslel si, že v jej veku by už mal človek sedieť doma, nie sa voziť po vlakoch.
Stará pani si konečne sadla na svoju posteľ, poslušne si položila ruky na kolená ako školáčka. Do vozňa nastupovali ďalší cestujúci, ale horné ležadlá zostali prázdne, a Viktor sa už zmieril s tým, že pôjde so staršou spolucestujúcou, s ktorou si nebude mať čo povedať.
Vlak sa dal do pohybu. Čoskoro prišla sprievodkyňa s posteľnou bielizňou. Žena sa hneď pustila do stielania, starostlivo rozprestierala a upravovala plachty. Potom si znova sadla a prvá prehovorila:
„Nie som zvyknutá na takúto posteľ, doma mám mäkkú, tu si človek len pomliaždi boky. Cestovala som naposledy za mladi a už som ani nedúfala, že ešte niekedy pôjdem.“
Viktor prikývol a mlčal.
„Volám sa Ľudmila Ondrušová. A teba ako volajú?“
„Viktor.“
„A priezvisko?“
„Krajčí. Môžete mi tykať.“
„Tak keď si mladý, budem ti tykať. Ideš na návštevu?“
„Prečo na návštevu?“ začudoval sa Viktor. „Vraciam sa z pracovnej cesty domov.“
„Aha, domov – to je dobré. Ja zasa idem z domu na staré kolená.“
Žena sa odmlčala a zahľadela sa von oknom. Viktorovi sa zazdalo, že má v očiach slzy, hoci neplakala. Zrazu sa zastydel, že sa k nej správal tak chladne.
„A vy idete tiež domov, alebo z domu?“ spýtal sa, aby odčinil svoj odstup.
„Z domu, synček, z domu. Preto som nesvoja. Cesta je len trochu dlhšia ako deň, a predsa sa mi cestuje nepokojne.“
„Ku komu idete?“
„K dcére. Ľudmila vytiahla z vrecka vreckovku a utrela slzu, čo jej vyhŕkla.
„Tak sa treba tešiť, a vy plačete.“
„Veď sa aj teším. Päť rokov som dcéru nevidela, už som si myslela, že ju nikdy neuvidím.“
„Stratili ste sa?“
„Stratili, synček, z vlastnej vôle. Naše povahy nám v mladosti nedali pokoj, hrdosť nám bránila žiť v zhode, a preto sme sa toľké roky nevideli. Keď dcéra dospela, prestali sme si rozumieť. Vychovala som ju bez otca, všeličo sa u nás stalo, často sme sa vadili. Prvý raz sa vydala napriek mojej vôli, ale veľa šťastia s ním nemala. A ja som ju nepodporila dobrým slovom, len som jej vyčítala… tak sme sa hádali celý život. Vnučku naviedla proti mne, všetko mi robila naopak, ako som chcela. A pred piatimi rokmi predala byt, odsťahovala sa a nepovedala mi kam. Bola som sa pýtať na polícii, veď odišla aj s vnučkou. Potom sa ozvala, napísala, že sa má dobre, že sa vydala, ale nech ju nehľadám a nechodím za ňou. S týmto bremenom som žila celé tie roky. Za ten čas som si uvedomila, že som tiež nemala pravdu… Hoci ma nepočúvala, hoci sa urážala, veď je to moja vlastná dcéra…
Potom pred rokom prišiel list od Ľuboslavy, tak sa moja dcéra volá. Napísala mi, kde býva, že sa s mužom rozviedla, že už je babička, a spýtala sa na moje zdravie. Plakala som celú noc a potom som jej napísala, že bez nich nemôžem byť. Potom sme si zavolali, porozprávali sme sa a zistili, že sme na vine obe.
Vnučke Kvetoslave sa narodilo dieťa, takže mám pravnuka. Ľuboslava jej pomáha, chodí do práce, nemôže sa odtrhnúť, a tak ma pozvala k sebe. A čo som mala robiť? Zamkla som dom, poprosila susedu, aby mi občas prikúrila, keby prišlo chladno, zbalila som si kufor a odhodlala som sa ísť za dcérou. Veď neviem, koľko času mi ešte zostáva, a chcem ju vidieť…“
Viktor mlčal. Rozmýšľal o svojej matke, ktorú navštevoval málokedy. Matka býva v dedine, tam býva aj Viktorova staršia sestra. Vždy si myslel, že sa o matku postará sestra. Ale teraz, po rozprávaní spolucestujúcej, ho niečo zabolelo pri srdci a zovrela ho úzkosť. Veď je syn, matke sa po ňom cnie a chce ho vidieť častejšie.
Celú cestu sa Viktor s Ľudmilou zhovárali – čas ubehol nebadane. Pomohol jej vystúpiť z vlaku a všimol si, že k nim kráča sympatická žena, ktorá znepokojene hľadela ich smerom. Viktor odstúpil. Dve ženy si pozreli do očí, objali sa a dlho sa nemohli od seba odtrhnúť. Obe plakali. To stretnutie bolo také dojímavé, že Viktor ani nezapochyboval, že im už bude dobre. Teraz už určite dobre.
Odstúpil nabok, chcel si utíšiť dojatie… A vlastne mu po tom stretnutí bolo veľa vecí jasných. Vytiahol mobil a vytočil číslo matky. Chcel jej jednoducho povedať:
„Mami, už som prišiel, som v poriadku, cez víkend ma čakaj.“„Mami?” povedal do telefónu a zrazu sa mu zovrelo hrdlo.
„Viktor? To si ty?” Jej hlas bol starý, unavený, ale v tej chvíli mu znel ako najkrajšia pieseň.
„Som to ja, mami. Už som vystúpil z vlaku. Som v poriadku.”
Odmlčala sa. On počul, ako si utiera ruky do zástery, a v tom tichu počul všetko: tie roky, čo k nej nejazdil, všetky výhovorky, všetko, čo nepovedal.
„A cez víkend prídem,” pokračoval a hlas sa mu zachvel. „Sľubujem. A o dva týždne zase. A o mesiac zase. Kým to pôjde, mami, budem prichádzať.”
„Naozaj?” spýtala sa ticho a on začul, ako si smrká.
„Naozaj. A mami…”
„Áno, synček?”
„Ďakujem ti, že si ma čakala.”
Na druhom konci nastalo dlhé ticho. Potom sa rozplakala. On neplakal. Stál na peróne, mladý muž s mobilom pri uchu, a okolo neho prúdili ľudia. Ale prvýkrát po dlhých rokoch nemal nikam ponáhľať. Vedel, kam patrí.
Keď zavesil, ešte chvíľu hľadel na tie dve ženy, stále objaté, stále plačúce. Potom sa otočil a vykročil k východu. V hlave mu znelo Ľudmilino rozprávanie o hrdosti, čo človeka obrať o päť rokov, a on si sľúbil, že jeho príbeh taký nebude.
Zdvihol bradu. Večer už zhustol do tmy, ale jemu bolo ľahko. Vytiahol telefón a napísal matke správu:
„Mami, už sa teším. Zajtra ráno vyrážam.”
A keď to odoslal, vedel, že to nie je len sľub. Je to začiatok ciest, na ktoré sa už nikdy nevykašle.
