Takže, keď sa k nim tí dvaja jazdci blížili, nemecký ovčiak zdvihol hlavu a pozrel na nich očami tak plnými bolesti, že Želmíre preskočilo srdce a oči sa jej naplnili slzami.
Želka hodila Vali na hlavu ohlávku a vyviedla ju z boxu. Na chodbe stajne si ju pripevnila za vodítko a so záľubou si kobylu obzrela. Valaška bola vraná, s pravidelnými bielymi pančuškami na všetkých štyroch štíhlych nohách – vysnívanou kobylou nejedného jazdca. Vzala kefu a začala ju čistiť, pritom sa s ňou zhovárala a stále ju chválila. Valaška nervózne prešľapovala, dvíhala hlavu a načúvala.
Želka ju nežne pohladila po krku a nerozumela, čo sa s ňou deje: „Čo sa stalo, Vali? Čo ťa trápi?”
„Rozprávaš sa s koňom?” spýtal sa prichádzajúci ošetrovateľ.
„Ujo Vinco, dnes sa s ňou deje niečo zvláštne,” Želka ďalej hladila lesklú šiju kobylky. „Priviezli ju pred mesiacom a za celý ten čas sa nikdy tak nesprávala…”
„Musí byť z niečoho nepokojná,” poznamenal starší pán a skúseným okom si kobylu premeral. „Je neuveriteľne krásna!”
„A má výbornú povahu,” súhlasila Želka. „A je perfektne vyjazdená, dodnes nechápem, ako sa jej predošlá majiteľka mohla vzdať.”
„Takže má skrytý kaz,” zamyslene povedal Vinco.
„Žiadny kaz nemá!” okamžite sa svojej obľúbenkyne zastala Želka.
Valaška zatriasla hlavou, akoby súhlasila.
„Pozri, ešte sa aj urazila,” usmial sa Vinco a šiel po svojej.
Keď ju osedlala, Želka vyviedla Valašku von. Kobylka napäto načúvala všetkým zvukom a ostražito hľadela smerom k ceste, za ktorou sa črtal les.
„Práve tam sa dnes vyberieme,” povedala Želka, keď si všimla, kam sa kôň pozerá. „Na jazdiarni sa správaš perfektne, je čas spoznať našu prírodu.”
Želka šikovne vyskočila do sedla, nabrala opraty a namierila si to k lesu.
To júnové ráno ešte nemalo úmorné horúčavy a príjemne sa išlo v chládku. Valaška poslušne kráčala tam, kam ju jazdkyňa viedla. Občas sa zastavila a dlho načúvala zvukom lesa.
Keď ju Želka poslala do klusu, namierila si to chodníkom, po ktorom kedysi rada jazdievala na Hromovi. Spomenula si, ako jej pred dvomi mesiacmi jej milovanému koňovi diagnostikovali niečo zlé a musela sa rozlúčiť s verným priateľom. Poslali ho na gazdovstvo do dediny, kde bol čistejší vzduch a záchvaty kašľa sa mu výrazne zmiernili.
Na preteky potrebovala iného koňa, a tak s trénerkou začali hľadať vhodného kandidáta. Hľadanie sa skončilo vo chvíli, keď Želka uvidela Valašku v jednom z klubov v krajskom meste. Keď sa na nej povozila, vedela, že je to presne jej kôň. Kobylka bola nádherne vyjazdená a dobrej povahy. Klub vyčlenil peniaze a Valaška sa presťahovala do ich stajne.
Teraz, keď si Želka spomenula na kúpu, vybavilo sa jej, ako zvláštne sa vtedy bývalá majiteľka správala. Ponáhľala sa s predajom, akoby sa Valašky chcela čo najskôr zbaviť. Čo sa stalo? Prečo sa majiteľka rozhodla predať takého skvelého koňa?
Valaška zrazu zastala. Želka sa ledva udržala v sedle, tak bola ponorená do myšlienok. Kobylka zmrzla na mieste a čokoľvek dievčina robila, nepohla sa.
„Prečo nechceš ísť ďalej?”
Valaška ticho odfrkla a stála. Potom mierne otočila hlavu doprava. Želka sa tiež pozrela tým smerom, ale nevidela nič okrem trávy a stromov. Čo len mohlo upútať pozornosť koňa?
„Chceš ísť tam?” Želka povolila opraty, nechala Valaške voľnosť. „Nech sa páči…”
Valaška odbočila z chodníka a pomaly kráčala k miestu, odkiaľ sa ozýval slabý piskot, ktorý čoskoro začula aj Želka.
Kobyla zastala pri breze. Na tráve stála krabica, zhora pritlačená hrubými konármi. Z krabice sa ozývalo píšťanie.
Želka rýchlo zoskočila, odhodila konáre a otvorila ju. Vnútri boli tri mačiatka, ktoré ledva otvorili očká. Žalostne plakali a volali svoju mamu mačku, od ktorej ich niekto tak kruto oddelil.
Želke sa zdvihla vlna znechutenia: „Ako môže byť niekto taký krutý?!” Zdvihla krabicu, podišla ku koňovi a povedala: „Vali, rýchlo domov!”
*****
„Neuveriteľné!” zvolala Irena, Želkina trénerka.
„Vali ma priviedla priamo k tej krabici,” zhrnula Želka svoje rozprávanie.
Mačiatka rýchlo doniesla do klubu k miestnemu veterinárovi. Maličké boli zdravé a na dve sa už našli budúci majitelia. Tretie si nechala Želka. Čierny kocúrik s bielymi labkami ju očaril tým, ako sa podobal na Valašku. Keď mačiatka podrastú, rozídu sa do nových domov.
„Valaška je ušľachtilý kôň!” s obdivom povedala Irena. „Ľudia prechádzajú okolo, ale kôň nie.”
Medzitým sa Želka s Valaškou naplno pustili do prípravy na blízke preteky. Klub od dvojice očakával vysoké výsledky. Príprava im zaberala veľa času, a tak trénovali na jazdiarni takmer vždy. V júli sa úspešne predstavili na miestnych pretekoch a obsadili druhé miesto v strednej cene. V auguste sa konali krajské preteky v susednom kraji, odkiaľ sa dvojica vrátila s víťazstvom. Pred nimi bol štart v krajskom meste, na ktorý sa začali dôkladne chystať.
„Želka, očakávam ťa na jazdiarni o štyridsať minút,” povedala Irena, keď nazrela do stajne.
Valaška stála v chodbe a nervózne prešľapovala. Triasla sa po celom tele a hlasné erdžanie sa nieslo celým okolím.
„Ticho, ticho!” Želka ju chcela upokojiť.
„Čo sa s ňou deje?” znepokojene sa spýtala trénerka, ktorá Valašku v takom stave nikdy nevidela.
„Takto sa správala presne v ten deň, keď sme v lese našli mačiatka,” odpovedala Želka.
„Choď s ňou za areál klubu. Možno sa niečo stalo,” obzrela sa Irena. „Vezmi so sebou uja Vinca.”
O dvadsať minút vyšli z areálu klubu dvaja jazdci. Želka nechala Valašku, nech im ukáže cestu. Prešli okolo radov rodinných domov na okraji mesta, vybrali sa na cestu a zamierili k lesu.
Zrazu sa Valaška prudko otočila a vyrazila popri ceste. Po asfaltke sa rútili autá, niektoré trúbili, lebo sa báli, že jazdci vybehnú na cestu.
„Čo je to za bláznovstvo, ísť na povrázku za kobylkou!” hundral Vinco, ktorý vôbec nechápal, čo alebo koho hľadajú.
„Radšej si overiť, čo Vali tak trápi, ako potom ľutovať…” Želka nedopovedala.
Na kraji cesty ležal nemecký ovčiak zrazený autom. Keď sa jazdci priblížili, pes zdvihol hlavu a pozrel na nich očami tak plnými bolesti, že Želke srdce vynechalo úder a oči sa jej naplnili slzami. Našli príčinu Valaškinho nepokoja.
Želka zoskočila z Valašky a stále ju chválila. Práve dokončili štart na krajských pretekoch v kür strednej ceny a Želka bola s výkonom spokojná.
„Skvelé vystúpenie!” pribehla k nim Irena.
„Vali fantasticky cíti hudbu!” povedala Želka s nadšením a upravovala si strmienky. „Je to najkrajší kôň vo vesmíre!”
„To je kôň s veľkým kazom!” ozval sa za jej chrbtom ostrý ženský hlas.
Želka sa otočila. Na ryšavej kobyle sedela žena vo fraku, pripravená na štart. Tvár sa jej zdala matne povedomá…
„Prečo to hovoríte?” odpovedala Želka vôbec nie priateľským tónom. „Vy Vali vôbec nepoznáte! Je to ušľachtilý kôň…”
„S kazom!” prerušila ju žena. „Túto kobylu veľmi dobre poznám!”
„Bývalá majiteľka,” povedala Irena, ktorá spoznala predchádzajúcu majiteľku Valašky.
„Ako to o nej môžete hovoriť?!” Želka s tým rozhodne nesúhlasila.
„Za rok, čo som tú kobylu mala, mi priviedla niekoľko túlavých psov a mačiek,” odpovedala žena a akoby každé slovo vypľula. „Predchádzajúci dvaja majitelia sa jej vzdali presne z tohto dôvodu, ako sa ukázalo…”
„Vy ste to všetci len nedokázali pochopiť, aká ušľachtilá táto kobyla je!” namietala Irena. „Toto sa nevolá kaz, ale ušľachtilosť!”
K Želke pribehol ovčiak a s radostným vrtením chvosta na ňu hľadel verným pohľadom. Oskar bol presne ten pes, ku ktorému Valaška vlani privolala pomoc. Hľadanie jeho majiteľa neprinieslo výsledok, a tak sa Želka rozhodla nechať si ho.
Doma na nich čakal odrastený čierny kocúrik s bielymi labkami, ktorého Želka pomenovala Vesmír. Ujo Vinco sa stal hrdým majiteľom šteniatka, ktoré Želka s Valaškou našli minulú jeseň. Irena mala trojfarebnú mačku, ktorú si priniesla z minulých pretekov. A ešte traja psi a štyri mačky, ktoré Valaška zachránila, našli nových majiteľov. A toto všetko má byť kaz?
„Možno je kaz vo vás, nie v nej,” povedala Želka, chladne si ženu premerala a odviedla Valašku preč od jej bývalej majiteľky.
V ten deň Želka s Valaškou obsadili prvé miesto. Keď sa večer vracali z pretekov domov, Irena a Želka počuli, ako kôň búcha kopytom o podlahu konského prívesu, zrejme preto, aby upútal pozornosť.
Zastavili auto, rýchlo otvorili dvere prívesu. Valaška sa ozvala hlasným erdžaním. Niekto súrne potreboval pomoc…
