Vieš, keď tak sedím v obývačke vo svojom byte v Bratislave, často mi hlavou beží, ako sa to všetko zamotalo. Keď ma opustil manžel, všetci stáli na jeho strane bol predsa rešpektovaným riaditeľom veľkej fabriky. Deti na mňa zabudli, akoby som ani neexistovala. Roky o mňa nezavadili ani pohľadom, a ja som tu zostala sama, bez slov podpory.
Neprešlo však veľa času a bývalý muž zomrel nikdy by ma nenapadlo, že všetko, čo mal, nechá tej svojej mladej žene. A vtedy si moje deti zrazu spomenuli, že stále existujem. Začali ma navštevovať častejšie, nosili kávu, zákusky z Esspresária, občas čokoládu z Tesca, ale dobre viem, o čo im ide.
Najnovšie začala dcéra, Zuzka, narážať na to, že už nie som najmladšia a vraj by som mala porozmýšľať nad závetom. Mladší syn Mišo sa síce tvári, že nič, ale tiež sa zrazu často ozýva a stavil sa pri mne so slivovicou z dediny. Oni, chudáci, netušia, aké prekvapenie ich čaká. Všetko sa dozvedia až keď tu nebudem.
V posledných rokoch som mala pocit, akoby som ani nebola ich mama vždy, keď som s nimi sedela, bolo to ako rozprávať sa s cudzími. Po rozvode sa medzi nami pretrhli aj tie posledné nitky. Oni stáli za otcom, lebo im to prišlo výhodnejšie, veď bol vážený človek, ktorého všetci poznali, každému dal pozdrav na ulici a rád ukazoval nové auto.
Ja som ostala v dvojizbáku na sídlisku, mala som akurát susedovu mačku, čo mi občas došlo mňaukať pod okno. Dlhé roky som počula len od známych, ako sa deti majú dobre ako chodievajú s novou “maminou” do Tatier, ako tam oslavujú narodeniny a nakupujú. Pre mňa ostali iba prázdne steny bytu a ticho, ktoré bývalo večer najťažšie.
Raz som si povedala dosť. Zbalila som kufor, šla do Nemecka opatrovať, naučila som sa trochu po nemecky a po rokoch som konečne začala žiť pre seba. Vrátila som sa domov iná, nezávislejšia. Urobila som si pekný nový byt: dala nové plávajúce podlahy, modernú kuchyňu a dokonca som mala aj niečo našetrené na čierne dni.
Moje deti si postavili svoje vlastné životy veľké svadby, vlastné deti, dovolenky v Chorvátsku Ale po otcovej smrti, keď im ostalo len prázdno, už ani nemali kam sa obrátiť. A vtedy im napadlo prísť za mnou s úsmevom a taštičkou zákuskov.
Zo začiatku som sa tešila, že ich vidím kým som neprecítila, že každé slovo má nejakú pachuť. Nedávno ma navštívila moja vnučka Lucka, čo sa vlani vydala.
“Babinka, nie je ti tu smutno samej?” pýta sa takým tým zvedavým hlasom.
“Vieš čo, mne tu je fajn, Lucka,” usmejem sa.
Ale ona pokračovala, vraj je tento byt veľký a že či to sama stíham udržiavať. Že by sa s mužom mohli prisťahovať, vraj by sme si navzájom pomáhali a aspoň by nemuseli platiť nájom.
Nevydržala som to a s úsmevom som povedala: “A kto ti povedal, že by ste nemuseli platiť? Veď ja vám urobím dobrú cenu na prenájom!” Lucku to úplne rozhodilo. Myslela si, že len otvorím dvere a nechám ju sadnúť si do môjho obývačkového kresla.
Lenže, milá moja, už roky mám všetko premyslené. Dala som si spraviť závet a celé to mám jasne stanovené: po mojej smrti byt predajú a všetky peniaze pôjdu slovenskému fondu na pomoc chorým deťom.
Keď sa to Zuzka dozvedela, bola besná ako voš pod chrastou. Kričala do telefónu, že som nespravodlivá, že ochudobňujem vnúčatá. Mišo sa zase tváril, že by si rád zobral mamu k sebe, pekne opatril, len nech mu zostane strecha nad hlavou. Ale ich zrazu objavená “láska” so mnou už nespraví nič. Všetko sa im raz ukáže, len čo príde čas.
A čo ty, nechala by si vnučku nasťahovať do svojho bytu, keď si spomenie na babičku až takto neskôr?
