Keď muž postaví svoju ženu do situácie, v ktorej sa na ňu ostatní pozerajú s výsmechom, je to čistá zbabelosť.
Ak necháš druhých, aby sa jej potajomky smiali za chrbtom, zatiaľ čo ju objímaš pred druhými, nezlyhávaš iba ako partner ale i ako človek.
Niet nič ponižujúcejšieho, ako keď žena úprimne miluje, zatiaľ čo ľudia okolo nej na ňu hľadia s ľútosťou, lebo poznajú pravdu, ktorú jej ty tajíš.
A niet horšieho skutku než zradiť niekoho, kto ti dôveruje, stará sa o teba a váži si ťa.
Ona kráča hrdá vedľa teba, netušiac, že niekto sa poza jej chrbát potmehúdsky usmieva a myslí si:
Keby len vedela…
To nie je odvaha.
To je len strach strach odísť, aj strach zostať úprimný.
Nevera a hanobenie ženy, s ktorou si, podkopáva to najcennejšie úctu.
Bez úcty niet lásky. Niet ani výhovoriek.
Pravý chlap nie je ten, čo očarí mnoho žien, ale ten, ktorý chráni česť jednej.
A ak nemáš silu dodržať sľub, aspoň maj svedomie nepripraviť ju ako poslednú o pravdu.
Lebo táto hanba nikdy celkom neprejde.
Zostane navždy v pamäti.
Tak to hovorievali naše staré mamy v Liptove, keď sedávali pri peci a piekli domáci chlieb, rozprávajúc o tom, čo je v živote naozaj dôležité.
A do dnes si to nesiem so sebou aj s menom mojej starej mamy Zuzany, ktorej hrdosť v očiach nezlomilo nič, len cudzia lož.
