Stalo sa kedysi dávno, že som mala šesťdesiat rokov a žila som sama v Bratislave. Nemala som ani deti, ani manžela. Hoci, raz som už vydatá bola vtedy, keď som mala dvadsaťpäť a verila v lásku.
Manželstvo však zničila manželova nevera. Svoju milenku si doniesol priamo do nášho bytu, čo som jednoducho nemohla zniesť. Zbalila som si veci a odišla k rodičom do Trnavy. Dva mesiace po rozvode mi lekári oznámili, že som tehotná.
Úprimne, nechcela som o tom bývalého manžela informovať. Nekontaktovala som ho, rozhodla som sa, že dieťa vychovám sama. Keď som porodila syna, lekári mi dali smutnú správu: Váš chlapček sa narodil veľmi slabý a navyše má nevyliečiteľnú chorobu. Ak sa dožije jedenástich alebo dvanástich rokov, bude to obrovské šťastie.
Nevedela som, kam sa obrátiť a čo robiť. Synčeka som každý deň dojčila a starala sa oňho, no v mysli mi stále rezonovala myšlienka, že môj drahý syn čoskoro odíde z tohto sveta.
Syn nakoniec žil až pätnásť rokov. Osud chcel, aby krátko po jeho smrti, o týždeň, zomrel aj môj otec. Stratila som dve najdôležitejšie osoby naraz.
Otec mi zanechal svoj byt v centre Bratislavy. Bývala som v ňom sama a počas tých rokov som nemala príliš veľa mužov. Túžila som po dieťati, ale strach z opakovania minulosti mi nedovolil riskovať. Keď som mala štyridsaťpäť, kúpila som si laptop chcela som byť v kontakte s rodinou a sledovať novinky.
Príbuzní sa dozvedeli, že žijem sama, a začali ma navštevovať často striedavo, s darčekmi a maličkosťami. Často sa pýtali, či som už písala závet. Keď zistili, že nie, začali sa sťažovať na svoju finančnú situáciu. Niektorí dokonca ohovárali iných, aby vyzneli v mojich očiach lepšie a spravodlivejšie. Ale ja som vždy vedela, komu svoj byt zanechám. Mám priateľku, ktorej dcéra mi pomáha a nestojí o žiadne odmeny.
Moja rodina túžila iba po mojom byte. Nakoniec som s nimi prerušila všetky kontakty, no ani to ich nezadržalo.
Jedného dňa mi bratranec zavolal a drzo sa opýtal, či ešte žijem a komu nechám byt. Cítila som sa veľmi dotknutá, tak som všetky rodinné čísla zablokovala, aby ma viac nikto nevolal ani nepísal.
Takto si dnes spomínam na tie roky plné radosti i bolesti, keď som musela vo svojom slovenskom srdci rozhodnúť, koho si pustím k sebe a komu dôverujem.
