Zora! Kde si? Len sa mi ukáž! Nemusíš sa vracať domov! Počul si ma? Nedovolím ti ujsť!
Malá dievčina, asi päť rokov, ukrytá v kríkoch brnku pri ograde starého vidieckeho domu, sedela na slnkom ohriale zemi, zakrývala si uši dlaniami a tiše si brumkala pod nosom.
Volaj!
Zora nepočuje!
Keby sa dalo zatvoriť aj oči a nevidieť krásnu, staršiu ženu, ktorá stávala na prahu staršej babky, nebolo by to možné ona by Zoru našla. Tak to už bolo. Zora sa skryla za sčak Šarko a ticho-mlčala, až nakoniec zasnula. Prebudila sa, keď ju trestalo ťažké rúk, a potom ťahali za ucho tak, že sa Zora obávala ho kedykoľvek dotknúť. Bolo to bolej!
Krásna žena nebola Zorinou matkou. Bola to teta Anka sestra jej matky. Anka Zoru nemá rada, lebo ju považuje za bezotcovú. Čo to znamená, Zora ešte nevedela, ale domýšala si. Spýtala sa na to suseda Jánika, ktorý už bol dospelý, mal jedenásť rokov a vedel oveľa viac než ona. Jánik povedal, že to znamená, že Zora nikomu nie je potrebná nemá otca ani matku, len tetu a starú babku. Babka zomrie a Zoru zoberie teta, ktorá však nechce. Mám dosť svojich detí, povedala.
Prečo ma takéto trestá? Máma! Prečo mlčíš! To je všetko tvoj vin!
Anka prehovorila: Rozmaznávala Natalku, kým som ju nemala v pivnici, a teraz čo? Moje bývanie nie je pružné! Tam sa tlačíme ako sleď v sude! Ja, manžel, dvaja deti a svokra a všetko v dvoch izbách! Kam ju dať? A prečo?
Nie je to tak, Anka! Je to tvoje dieťa!
Nie je moje! Nepočítala som s tým, že ho budem chodiť rodit! A Natalke som hovorila, že s jej miláčikom nič nevyjde! Právo mám? Samozrejme! Natalku už nie je, a ten zmizol ako čert pred úsvitom!
Čo má dieťa proti tebe?
Nič! Záťaž Nemôžem, matka, rozumieš? Už nemám síl! Vlastní sa len hádajú Nemôžeš ich zhladiť! Bojím sa, snažím sa zarábať aspoň jeden cent, ale je to márne! Najprv roztrhnu okuliare v škole, potom prosia o nové džínsy Kde beriem peniaze? Našli sme miliónarku! Otec ich dýchol! Dostane mzdu a chodí s nami! Ja som v rodine až po cent! A keďže sú to skutočne centy, ktoré neuvidíš to ho nezaujíma! Pracujem na dvoch zamestnaniach, on iba na jednom, chudá! A práca nie je, aby si ležal! Sadnú do kruhu, šúpi do stropu pol dňa, kým šéf nedá kožuch na krk! Potom sa poštipkajú a sú spokojní! Ako žiť, matka?!
Prepáč, dieťa, že ti nemôžem pomôcť Jediný spôsob je odovzdať ťa do detského domova pri živej krvi to je hriech!
Ten hriech nie je môj, mami!
Kto by sa s tým hádal!
Nemôžem ho milovať, rozumieš tomu alebo nie?!
A zbytočne! Dôležité je, aby v rodine žilo! Hanba Ach, Anka Nepovedala si, že by bolo ľahšie žiť, keby ťa ľúbili? Aj ona potrebuje lásku Živá duša
Duša Dušu, mami, rozprávkami o láske nenakarmiš, ak je živá! Vždy ju požiada. Kde z toho peniaze? Nepovieš? A o láske si nepremýšľaj! Už uplynula doba, keď som ťa potrebovala! Dost! Dievčina vyšla Správala sa!
Zora z tohto rozhovoru, ktorý počúvala pod babkinou posteľou, nepochopila ani polovicu, ale zapamätala si takmer všetko. V jaslíčkach ju vždy chválili, hovorili, že má dobrú pamäť. Zora sa snaží počúvať pozorne a potom vie reprodukovať slovo za slovom!
Zora! Koľko môžeš volať?! Ak sa neukážeš, pôjdeš hladná spať! teta Anka opäť vyšla na prah, ale len na chvíľu.
Babke opäť bolo zle a jej vzdychy Zora počula aj zo svojho úkrytu, hoci oplot a brnky boli ďaleko od domu.
Nech je hladná! Len nie je bitá! Zora vie, prečo ju teta potrebuje. Ráno Anka prikázala Zore umyť podlahu a schodíky na prahu. Zora zabudla. Rozhrala sa. Jánik jej daroval starú červenú autíčko bez jedného kolesa a Zora bola šťastná! Málo hračiek má. Starú bábiku Mária, ktorej babka ušila šaty z nosovej šatky, a ešte šedého zajaca s jedným okom. Ten zajac je Zorin najmilší. A ešte maminy korálky modré, krásne, darované otcom. Babka povedala, že v bazárový deň stoja len pár halierov. Zori to však nevadí, koľko stoja. Rozkladá korálky po schodoch a to je jej more, hory, drak, ako v knihe, ktorú nesmie brať z police. Babka hovorí, že Zora ju môže pretrhať.
To je škaredé! Zora knihy nikdy netrhá! Páčia sa jej! Dokonca aj tie bez obrázkov. Písmená zatiaľ nepozná všetky, ale tri už naučila. Keď ich vidí v radách knižných riadkov, veľmi sa teší. Keď ich rozpozná, ďalšie sa naučí, keď si to zapamätá! Stačí sa trošku snažiť.
Večer zahaluje dvor ľahkým plášťom dusnej tmy. Včely bzučia nad ušami a Zora vzdychne. Je čas ísť. Jedlo možno nedostanú, ale teta Anka už niekoľkokrát behala okolo dvora, zvládajúc domáce povinnosti, a je unavená. Na Zoru už nezostane sila. Trochu kričí a koniec.
Zora vyliezla zo svojho úkrytu a kráčala k prahu. Tam už sedela na schodoch zamračená teta Anka.
Prišla? Zúfalá moja Kde si sa šplhala?! Celá špinavá Ideš do domu!
Zora vyfúkne. Dnes ju už viac nebudú kričať. Dokonca aj dospelí sa unavia od kriku. Môže ísť k babke, priložiť si líca k jej suchým, horúcim rukám a chvíľu počkať. Bolest ustúpi, babka na chvíľu uvoľní a bude ľutovať Zoru. To je najdôležitejšie. Jemný dotyk, tichý šepot a slová
Ľúbim ťa, moja malá! Ľúbim
Nikto iný Zoru také slová nepovedal. Matka nestihla, a teta Anka, zjavne, ich nevedela. Zora niekedy počula, ako Anka obviňovala babku, že malé hovorí, ale vlastnej dcére nikdy nepovedala.
Zora tomu neverí. Nemôže sa to stať. Dospelí sú zvláštni. Zlé pamätajú, dobré zabúdajú. Zora sa raz spýtala Anky, prečo to robí. Je to ako škrabanie rany odtrhneš kožu a bolí to znova a znova, až kým sa nezahojí. Ak ranu stále škrabáš, zostane jazva. Prečo teda? Lebo ruky škrabú! Tak babka hovorí a kázne Zoru, keď to robí. Zaujímalo by, čo bolí, keď ľúbia? Duša? Babka hovorila, že tak je. A čo sa v duši škrabe, že dospelí stále robia bolesť? Zvláštne
Keby sa Zoru spýtali, povedala by dospelým, čo spraviť, aby bolo všetkým dobre. Babke povedať tete Anke: Ľúbim ťa! a ľúbiť ju, lebo Zora ľutuje večer. Tak jednoduché! Vziať a ľutovať! A Anke dovoliť babke urobiť to Teta Anka je silná! A veľmi múdra! Ale Zoru ju niečo ľutuje Lebo, podľa Anky, nikto ju neľúbi a nikdy neľúbil. Klamie, samozrejme, že nikto nie je. Ale ani by neplakala v noci do vankúša, keby ju ľúbili! Zora vie. Pretože sama plače Vie, že keď babka odíde, nikto ju už nebude milovať
Babka zahladila Zoru po hlave, povedala svoje slová a pustila ju.
Choď, dieťa! Je čas spať!
Zora sa zvykla poslúchať. Otočí sa a odchádza, ani si nevšimne, ako babka prešije kríž na chrbát, niečo šepkajúca.
Veľmi chce piť, a Zora sa potichu vplíže do kuchyne, hľadajúc, či tam je Anka.
Tam je
Čo chceš?
Vodu
Veľa ti bude z tej vody zamručí teta a naleje pohár mlieka, postaví pred Zoru tanier s varenkou a veľkým kusom chleba. Jedz! Ohrejela som vodu. Mamku umyjem, potom teba. Špinavá ako čerta!
Teta Anka prechádzajúc okolo Zory automaticky jej pohladí po hlave a Zora hneď urobí, čo dlho chcela. Skočí z taburetky a obopne Ankiné nohy. Nemôže sa vyšplhať výš.
Čo to? prekvapene Anka odtlačí Zoru od seba. Čo?
Budem ťa milovať. Ak nikto nechce Môžem?
Otázka zostáva bez odpovede. Anka zrazu plače a beží z miestnosti, odhodením Zoru. Zora však vie to nič, nie je to strašné Teraz môže pokojne jesť a piť svoje mlieko. Anka bude plakať a upokojí sa. Už nebude tak veľmi bolieť. Zora to tiež vie. Ale ak to aj len trochu zmierni, je to dobré! Veľmi stačí tá minúta večerného stretnutia s babkou, aby premýšľala o dobrom, nie o zlom Možno aj Anke to pomôže? Kto myslí na dobré, tomu sa ľahšie žije. Aj keď ho niekto uráža
Anka sa vracia do kuchyne, naleje do veľkej misy teplú vodu a umýva Zoru. Ticho umýva. Neprehlasuje. Hubkou dráždi podivne. Len ľahko Nie tak ako zvyčajne.
Choď! Ľahni si. Je čas!
Krátky rozkaz a Zora vyfúkne. Môže ísť do malej izby, kde stojí jej posteľ, zakryť sa ľahkým prikrývkou a rozprávať tiše so svojou mamou. Každý večer s ňou rozpráva po kúskoch o všetkom. Babka raz povedala, že je to dobré. Správne. A mama ju počuje. Tak Zora hovorí s ňou. Dnes napríklad musí povedať mame o tete Anke. A ešte o tom, že zajtra ráno vstanú skôr a umyjú schody na prahu, ako Anka prikázala. Zora miluje poriadok. Len občas zabudne, že to treba urobiť.
Ráno Zoru nestihne nič urobiť, lebo ju skoro ráno zobudí teta Anka, pobozká a podraží z domu, kde na Zoru čaká susedka babky.
Nechajte ju zatiaľ, nič tu nie je pre ňu
Môžeš sa rozlúčiť?
A prečo? Kým ju nevidím, spomenie si jej živú tvár. Je ešte malá
To je pravda. Dobre. Nakŕmim ju a pomôžem.
Ďakujem
O niekoľko dní Zora nastúpila autobusom s tetou Ankou do mesta.
U babkinho domu sa viac nevráti. Ten predajú o rok a Anka povie Zore, že je teraz jej dcéra oficiálne. Slovo Zoru nepozná, ale ako znie páči sa.
A tiež sa jej páči, že Anka dovolila zobrať so sebou do mesta starého zajaca, ktorý ju babka kedysi dávno darovala. Tieň starý, jednoočý, potrhaný a s odtrhnutým ušom. Teraz už nie je odtrhnutý Anka ho prišila. Chcela aj oko prišiť, ale náhradné gombíky nenašla. Povedala, že to doplní neskôr. Zora na to nemá čas. Môže počkať.
Hlavné však nie je to. Hlavné je, že každý večer Zora teraz prichádza k tete Anke a tá robí, čo kedysi robila babka. Hladká Zoru po lícach a hovorí slovami, ktoré chce počuť a počuť Celý deň!
Ľúbim ťa
Keď Anka po prvýkrát tak povedala, nasledujúci deň po babkinom odchode Zora jej neverila. A potom neverila dlho. Vždy odpovedala:
Aj ja ťa ľúbim!
Teraz Zora verí.
Pretože Anka tieto slová hovorí nielen Zore. Hovorí ich aj svojim deťom. A svojmu manželovi. On, však, nie každý deň, ale aj tak. A ani on jej neveril dlho, tak ako Zora. Teraz však verí. A odpovedá. Nie slovami, ale činom. Nájde si prácu. Nevylúči ju. Hovorí, že kde sú dvoje, tam sú aj trojice, a Zora zostane. Preto mu Zora tie slová tiež hovorí. Občas
Samozrejme, bratSamozrejme, brat a sestra ju už viac nevyčítajú, lebo všetci pochopili, že láska, ktorú Zora našla, je tým najväčším bohatstvom, ktoré si môže kedykoľvek odnášať vo svojom srdci.
