Jozef, už je čas. Ja by som vám poradil, aby ste zašli k lekárovi. Dať si vyšetriť srdce. A čo je zlé na mojom srdci? Mne sa zdá, že ho vôbec nemáte!
Aranovi vôbec nebolo jasné, prečo sú vchodové dvere, cez ktoré toľkokrát spolu prichádzali z prechádzky zamknuté.
Sedel oproti ošarpaným hnedým dverám paneláka v bratislavskej Petržalke.
Možno som sa predsa len pomýlil? zamyslel sa. Nie! odpovedal si s istotou. Vône hovorili toto je on.
Treba ešte trochu počkať a pán si spomenie, že ma dal do auta a odviezol do lesa a nechal tam. Je to hra! Ale ja som našiel cestu späť. Teraz čakám!
Začalo snežiť. Aranovi už tuhli labky čoraz viac. Telo sa mu nekontrolovane triaslo, ani hustá srsť nepomáhala.
Hlavne nemyslieť na hlad. Teraz ma uvidia, potešia sa. A dajú mi veľkú, voňavú kosť…
Tretúci sa menší psík pristúpil k záveji a začal zo snehu oblizovať snehové vločky. Roztápali sa mu v papuli, smäd ustúpil, ale naopak, bolo mu ešte chladnejšie. Akoby mohlo byť aj väčšia zima.
Hneď ma pustia dnu, ľahnem si k veľkému bielemu radiátoru. Ale najprv kosť. A polievka. Potom ich všetkých trochu povrčím. Chápem, že je to len tréningová hra.
Ale dychtivo som hľadal našu bránu niekoľko nocí. Včera som stihol vbehnúť do otvorených dverí vchodu, zahriať sa. Ráno ma však prebral kopanec od domovníka. Zakňučal som. Nemal som silu ani mu cvrnknúť zubami.
Ľudia sú čudní. Keď som na vôdzke s pánom, takmer každý na ulici sa na mňa usmeje, kývne hlavou. Ale keď som sám, všetci len nenávistne pozerajú, ba aj kopnú. Teraz ma už bolí bok.
Pes ešte dlho upieral oči na vchodové dvere. Nikto nevyšiel, nik nevstúpil. Aran začal ticho kňučať, ale v myšlienkach bol dávno sýty a v teple.
Treba len trochu počkať. Trochu.
Spustila sa fujavica. Aran už labky necítil. Ľahol si do klbka. Pomaly jeho vedomie utekalo niekam ďaleko. Úlohu splnil našiel svoj panelák. Bola to tvrdá cesta, ale zvládol to. Zaslúži si spánok…
Vladimír Jozefovič bol v byte sám. Mal toho “veľa” na pláne: pozrieť televíziu, dať si čaj, potom zasa telku, zase čaj, vyspať sa, zasa čaj…
Na dnes mu program stačil. Vlastne na najbližších desať rokov bol rovnaký. Kedysi to bolo iné!
Rušňovodič. Vozil ľudí z predmestia do samého srdca mesta. Bol časťou obrovskej tepny mesta. Bol potrebný.
Nič to, upokojoval sa sám pre seba, už bude jar. Zasadím priesady, záhradka začne… Ešte trochu a zimu prežijem!
Zamieril do kuchyne. Dal zohriať vodu na čaj. Kedysi pri varení vody bývalo s kým prehodiť slovo, trochu si pohundrať. Teraz akoby ho obabrali, nechali oklamaného a opusteného.
Kanvica zovrela. Vladimír Jozefovič automaticky otvoril skrinku, kde bývala čajová zmes. Krabička tam bola no bez čaju.
Do čerta! Minulo sa. Treba ísť do obchodu, zaradoval sa ticho. Rýchlo sa obliekol a vyšiel z bytu.
Vo vchode zasa nesvieti žiarovka, alebo ju niekto ukradol. Treba vymeniť cestou späť, povedal si.
Otvoril vchodové dvere a urobil pár krokov, keď o niečo zakopol a skoro spadol.
Do kelu! zamrmlal. Pod nohami mal psa, prikrytého snehom. Sneh na srsti sa už netopil.
Aran! Vladimír Jozefovič spoznal susedovho jazvečíka.
Aran, čo sa ti stalo? Si na tom tak zle? Počkaj, zavolám tvojim pánom cez zvonček. Pribehol k domovému telefónu a vytáčal ich byt. Nikto nezdvihol. Skúsil susedov. Tí zdvihli.
Dobrý deň, sused, neviete, kde sú tí z osemdesiatdva? Ich pes tu skoro zmrzol!
Odišli. Vraj rozvod, byt je na predaj.
No hanba! Ďakujem.
Vladimír Jozefovič si zložil bundu, položil ju k psovi. Rukavicou zmetel sneh, Arana opatrne preniesol na bundu. Zdal sa mu, že nedýcha.
Do riti, Aran, dýchaj!
Vytiahol ho do vchodu ku radiátoru. Hladkal zamrznutú srsť. Zaklopal na prvé dvere na prízemí. Otvorila susedka Žofia.
Vladimír Jozefovič, čo sa deje?
Žofia, psík… Prosím, nájdite najbližšieho veterinára a volajte taxi.
Haló, Monika?
Áno, kto je to?
Sused z osemdesiatjeden, Vladimír Jozefovič. Číslo mi dala Žofia.
Á, dobrý deň, Vladimír Jozefovič.
Kvôli Aranovi volám.
To je na Jozefa. Ja som toho psa nikdy nechcela.
Hm… My ideme teraz na vet…
Vladimír Jozefovič, ten neschopák nevie zarobiť ani na hypotéku… a ešte si kúpil psa.
Viete, koľko rokov ja živím rodinu? Poprosila som ho, nech sa psa zbaví… Ani to nezvládol. Dovidenia!
Jozef? Tu Vladimír Jozefovič. Sused bývalý. Aran sa vrátil domov!
Musíte sa mýliť. Náš Aran sa stratil v lese.
Som si istý, že je to on.
Nie, to nie je možné.
Hm… Takto sa so zvieratami nerobí.
Nerozumiem vám!
A rozumiete veľmi dobre. Som rád, že takých susedov už nemám.
Už pár mesiacov býval Aran v novom dome. Prišiel síce o končeky uší a na dve labky ešte stále kríval, ale zvykol si.
Pochopil, že to vôbec nebola hra. Vlastne, bola to hra dvoch dospelých, kde mal Aran splniť povel “zahyni”. Naozaj.
A pochopil ešte niečo: má nového pána. Chodia von trikrát denne. Aj keď je Vladimír starší chlap, Aran mu trénuje kondíciu počas prechádzok.
Títo dvaja ľudia boli rôzni. Tí pôvodní sa usmievali a skoro ho zabili. Tento húta, reční, brble… Ale je dobrý a starostlivý. Aran nie je hlupák tých kusne, tohto ľúbi!
Vladimírovi Jozefovičovi zaklopali na dvere.
Vladimír Jozefovič, tu Jozef. Žijem teraz so ženou, ona má dcéru. Dievča psa chce. Dajte mi Arana naspäť. Prepáčte, čo sa stalo. Koľko dlhujem za veterinára?
Jozef, nerozumiem vám.
Tak sa stalo… Málo som zarábal, a…
Psovi je jedno, koľko zarábaš… Aran sa v lese stratil.
Vladimír Jozefovič, však on tam leží na podložke.
To je Fero, Arana si stratil.
Aran, ku mne!
Pes sa ani nepohol, akurát vyceril zuby.
Jozef, je čas. Ja by som vám radil, zájdite k lekárovi. Dajte si vyšetriť srdce.
A čo s mojím srdcom?
Mám pocit, že žiadne nemáte!
Dnešný deň mi ukázal, že zvieratá sú často vernejšie než ľudia. A nie každý, kto sa na teba usmieva, ťa má ozaj rád. Hlavu hore vždy sa nájde niekto, kto tvoju vernosť ocení.
