Drahý denník,
stále sa mi nejako nedarí nájsť si šťastie. O pár mesiacov mám štyridsiatku za sebou a život stále plynie v osamelosti. Boh mi nadelil rozum aj krásu, mám výbornú prácu, slušný plat v eurách a predsa mi chýba ženské šťastie.
Moji rodičia, Anna Fedorová a Ivan Makárek, si robia o mňa veľké starosti. Najviac mi pomáhajú tým, že pri mne stoja. Finančne by som pokojne mohla pomôcť ja im, ale oni vždy s úsmevom odmietnu.
Zostaň s nami, dcérka, máme miesta dosť! Peniaze si šetri, raz sa ti zídu, keď nájdeš svoje šťastie! hovoria mi stále.
A každý deň, keď sa vraciam domov uťahaná z práce, počujem od mamy:
Kto ťa poľutuje, chúďa naše, ak nie my dvaja s otcom? vzdychne.
Keď nás raz nebude, ťažko ti bude samotnej! Ani sa nebudeš mať komu vyžalovať! Musíš, dievča moje, hľadať svoje šťastie! pridáva otec.
A tak si spolu každý večer sadneme k televízoru. Rok čo rok, deň čo deň, a celý ten príbeh márneho hľadania šťastia sa odohráva pred obrazovkou. Niekedy by som až zívala nudou.
Najzvláštnejšie mi však znieva, keď otec hovorí: Keď nás raz nebude…! Veď ma Anna Fedorová a Ivan Makárek mali, keď mali len devätnásť. Veľká láska! Zdá sa mi, že ešte je priskoro rozprávať takéto smutné veci.
Keď som ešte študovala na vysokej škole, zoznámila som sa so chlapcom Volal sa Marek. Bol veľký a trochu neobratný, no smiešny kam prišiel, tam niečo zhodil alebo rozbil. Mama si z neho robila srandu a nazývala ho Marek-rozbitá šálka alebo kráčajúca pohroma.
Otec ho napodobňoval, ako krivo našľapuje a chytá všetko, čo sa mu kotúľa spod rúk.
To je smoliar, dcéra! Čokoľvek uchytí, hneď pokazí či rozbije! To nie je tvoje šťastie! ticho mi vtláčali do uší.
Drobné slová, a predsa časom som aj ja uverila, že Marek je vlastne poriadny smoliar. Neskôr sa však ukázalo, aké to bolo mylné Marek doštudoval, založil si svoju právnickú kanceláriu, oženil sa s dievčaťom, ktoré na jeho nemotornosť nedalo dopustiť videla v tom čosi rozkošné. Len potreboval voľnosť a pokoj bývajú teraz v domčeku za mestom.
Nicolino šťastie ešte niekde chodí, len ho musí nájsť! utešovali ma mama a otec.
Sme však inak celkom dobrá a držaná rodina! Pred pár mesiacmi sme boli všetci spolu na dovolenke v Chorvátsku. Večer si dnes prezeráme fotky: ako sme sa kúpali v mori, opaľovali, ochutnávali miestne jedlá. Krásne zážitky!
Tam som stretla muža volal sa Roman. Bol zo Žiliny. Samozrejme, ako vždy, aj z neho si rodičia uťahovali:
No pozri, nečakane z Chorvátska priviezla román s Romanom zo Žiliny! zašpásovala raz večer mama.
Otec si pod tričko strčil vankúš a predstieral, aký je Roman obrovský. Bolo mi Romana ľúto, nebol tučný, iba bol mohutný, a veľmi zaujímavý vedel rozprávať o hviezdach a ukazoval mi ich po večeroch na nebi. Dala som mu číslo aj napriek rodičovskému mrmlaniu. Keď sme sa vrátili domov a mama počula, že si ešte píšeme, hneď mi vyhlásila:
Letné známosti nikdy nekončia dobre. To je cesta do záhuby!
Nezáleží, že sme obaja slobodní dôležité je, že to je len letná láska, vraj bez perspektívy.
Hľadaj šťastie ešte, my ti pomôžeme, na nás sa môžeš vždy spoľahnúť! presviedčal ma otec.
V lete sme chodili na našu chatu za Bratislavou. Rieka, príroda, čaj pod jabloňou, grilovačky v altánku. Všetko jedlo z našej záhrady. Často sa u nás zastavili aj susedia. Jedného dňa dorazil k susedom ich syn Ľuboš so synčekom Samkom, asi päťročným. Obaja svetlovlasí, modrookí, s pehami a odstávajúcimi ušami, priam z jednej formy.
Neskôr nám susedia povedali, že Ľubošovu ženu mu nechala kvôli podnikateľovi, Samka ten nový muž nechcel, lebo príliš pripomína otca. A tak ostal Ľuboš s malým synom sám.
Obaja mi prirástli k srdcu. Medzi mnou a Ľubošom prebehla iskra a malý Samko sa ku mne túžil túliť. Mama znova vtipkovala:
Ľuboš zožral všetku našu mrkvu, jednu nechal! Určite ho sem pozvali, aby ťa zoznámili! Načo ti je muž s príveskom?
Otec tvrdil:
Keby bol poriadny chlap, žena ho neopustí aj s malým dieťaťom!
Prvýkrát som otcovi odporovala:
Práve naopak, otec! Len k dobrému mužovi žena nechá svoje dieťa lebo mu dôveruje, že ho vychová a neprepadne alkoholu!
Nie, Nikola, to nie je tvoj osud! My by sme radi vlastné vnúčatá, nech ich môžeme pohladiť a počuť, ako cupotajú drobné nôžky…
Odrazu rodičia zamkli srdcia, so susedmi sa prestali baviť a na spoločné večery už nikto neprišiel. Opäť večer sedeli pod jabloňou, popíjali čaj a nariekali, že Pán Boh nepričaruje Nikole šťastie. Letné dni ubehli v smútku.
Mne však Ľuboš a Samko prirástli k srdcu naozaj hlboko, rovnako veľa som milovala aj rodičov. Nechcela som im ublížiť, ba aj som sa cítila vinná, že milujem niekoho, koho si oni nevedia predstaviť ako môjho partnera. Keď skončila chata, odišli sme všetci traja do nášho bytu v Bratislave.
Aj rodičia ma milovali, takže na Ľuboša a Samka už na jeseň ani nespomenuli vtipom, ani vážne.
Jedného sychravého dňa som vonku našla maličkú ryšavú mačičku. Chúdě, schúlilo sa pod kolesom auta pred dažďom, zmáčané, trasúce, opustené. Nikde mama, nikde domov. Hneď mi to pripomenulo malého Samka, ktorý tiež musel byť statočný. Mačiatko mrnčalo tak žiaľne, že som ho jednoducho vybrala a schovala pod bundu, vôbec mi nevadilo, že je špinavé a mokré. Túžila som jej odovzdať kúsok tepla.
Doma som ju osušila, dala jej mliečko do misky a sadla si k nej na kuchynskú dlážku. Sledovala som, ako mlsne srká mlieko. Jej drobný ružový jazýček sa mihal ako malý motorek.
Bolo vyhladnuté, chudinka. pomyslela som si.
V kuchyni sa objavil otec, v ruke noviny, za ním mama. Pozorovali túto nečakanú návštevu, ale miesto súcitu mali v očiach iba nervozitu:
Čo s tým stvorením urobíme? spýtala sa mama.
Zviera sa napilo, spokojne zívalo, a potom spravilo na dlážku mláčku. Ešte som ani nestihla zobrať papierovú servítku, keď na mňa zrazu zvreskla mama:
Odnes to strašidlo preč! Celý byt zničí, pohovku poškriabe, tapety roztrhá! Ivan, povedz jej niečo! Naša domácnosť nie je pre chlpaté príšery!
Otrávime sa tu zápachom! Slušní ľudia sa nám budú vyhýbať oblúkom! pridal sa otec.
Mama, otec, je to ešte mačiatko! Kúpime mu škrabadlo, naučíme ho na záchodík, pozrite, aké je krásne! prosila som ich. Nechápala som, kde je problém nikto z nás nemá alergiu a priestoru je plno!
Nie, nie a nie! Netreba nám takého hosťa! zlostila sa mama.
Dcéra, chápeme, že ti je ľúto, ale vezmi ju do útulku. Sú povinní prijať bezdomovcov. Ak nie, povedz im, že to napíšeš do novín! kričal otec oháňajúc sa novinami.
Mlčky som mačiatko vzala, obliekla sa a zabuchla za sebou dvere. Strašne ma to bolelo. Veď v štyridsiatich rokoch nemám nič vlastné ani deti, ani manžela, ani vlastné bývanie. Nemôžem si dovoliť ani ušetriť mačičke domov? Nie! Potrebujem vlastný priestor, aspoň jednu izbietku, kde môžem byť sama sebou, bez pretvárky.
Namiesto cesty do útulku som vošla do prvej realitky. Rýchlo mi našli jednoizbák s dovetkom: domáce zvieratá povolené.
Po prvýkrát v živote som sa cítila ako skutočná gazdiná. Kúpila som všetko, čo mačička potrebuje. Veterinár povedal, že je to mačacia slečna asi dvojmesačná. Dala som jej meno Pehavka.
Odrazu som sa cítila o niečo šťastnejšia. A vždy, keď sa na ňu pozerám, spomínam na Samka a jeho otca Ľuboša.
A potom zazvonil telefón. Nečakala som, že sa ozvú po všetkých tých susedských hádkach. Ale Ľuboš mi zavolal! Ako by sa nič nebolo stalo, povedal:
Ahoj, ako sa máš? Samko ti chce niečo povedať!
Usmiala som sa a vybavili sa mi jeho rozkošné pehy a jiskrivé očká.
Nika! Chýbaš nám! Príď k nám na návštevu! Ja a ocko na teba čakáme! ozval sa detský hlások.
Prídem, ale nie sama. Môžem priniesť aj mačiatko? spýtala som sa.
Vzápätí sa ozval veselý Ľubošov hlas:
Aj celý cirkus pokojne! Sme už na ceste, povedz adresu!
Takto som našla svoje šťastie napriek všetkému som šťastná s Ľubošom, Samkom a Pehavkou. A čoskoro bude mať Samko bračeka. Alebo sestričku na tom predsa nezáleží!
Na rodičov nezabúdam. Stále ich milujem a často im volám, len aby som povedala, že sa mám dobre a našla som svoje šťastie také, aké som naozaj chcela ja.
Možno raz Anna Fedorová a Ivan Makárek pochopia a zmieria sa s mojím šťastím. A potom možno aj oni budú môcť v náručí držať drobné detské rúčky a počuť cupot malých nôžok v našom byte…
