Denník Bratislava, 14. jún
Dnes ráno som premýšľala o tom, aká prekvapená bola moja svokra, keď sa prvýkrát prišla pozrieť do našej záhrady. Očakávala rajčiny, uhorky alebo aspoň nejaké ovocné stromy. Namiesto toho ju čakal len starostlivo strihaný trávnik, záhony kvetov a malý altánok, kde si cez víkendy robíme opekačku a oddychujeme. V jej očiach som zjavne nesplnila obraz správnej slovenskej gazdinej.
Manželovi rodičia mali pri Pezinku malú záhradku. Sily už nevládali a zdravie sa zhoršovalo, tak nám ju predali s veľkou dôverou, že sa o ňu postaráme. Jeho starká bola známa medzi susedkami: pestovala papriky, uhorky, hrozno aj jablká, robila lekváre a zaváraniny, ktorými zásobovala celú rodinu aj polovicu dediny. Po jej smrti mi ostalo dedičstvo, s ktorým som sa dlho nevedela stotožniť.
Keď sme sa s Jurajom rozhodli záhradu radikálne zmeniť, necítila som výčitky. Obaja chodíme do práce, máme málo času, a dnes si predsa všetko môžeme kúpiť v Tescu alebo na trhu v Starej tržnici. O úrodné hriadky som sa nestarala, nahradili sme ich krásnym trávnikom a farebnými kvetmi. Oddychovali sme s priateľmi, deti si postavili bazén. Záhrada ožila inak, po našom.
Dodnes mi v ušiach znie, ako ma svokra vo Vrakuni skritizovala: vraj čo som to za gazdinu, že nezvládam poriadne viesť domácnosť, že všetko pokazím a nič mi neostane. Bola som sklamaná, možno aj trochu smutná, no na vonok som zachovala pokoj. Nedávno, keď ju navštívil jeden jej známy, chválil jej nakladané uhorky, čo dávnejšie dávala každému ochutnať. Ona s úškrnom vytiahla pohár sušených levandulí a povedala, že to je jej posledná “pochúťka” z vnúčatovej záhrady, a že to môže doniesť domov svojej žene a deťom, keďže pre mňa je už záhrada príliš ťažká práca.
Ostala som v šoku z jej uštipačnosti. Mala som chuť niečo povedať, ale radšej som to prehltla. Neskôr však s novou vervou prišla s tým, že by chcela naspäť svoju parcelu, že už má dosť kvetov a chce zas pestovať vlastnú zeleninu. Teraz neviem, čo ďalej. Všetko sme si zariadili podľa seba, plánovali detské bazény a kvetinové záhony, a teraz mám pocit, že budem nútená nahradiť naše pohodlie opäť zeleninovou záhradkou…
Stále premýšľam, kde je hranica medzi našimi snami a úctou k tradícii. Je záhrada o vytváraní úrodného miesta, alebo priestoru pre oddych a spoločné chvíle? Čo by na to povedala môj pradedko z Liptova? Cítim tlak, že musím robiť kompromisy, no stále verím, že si vytvoríme našu vlastnú pohodu aj medzi slovenskými lupeňmi, či už kvietkov alebo paradajok.
