Dnes je ten deň, keď sa moja starká vydala za syna muža, ktorý ju kedysi nechal pred oltárom.
Moja starká má 89 rokov a práve sa stala hlavnou hviezdou najväčšieho škandálu, aký naša dedina videla odkedy tu pred dvadsiatimi rokmi starosta ulial peniaze z obecnej veselice. Mysleli sme si, že už sme zažili všetko zrušené svadby, bitky na stužkových, či ten pamätný deň, keď sa prepadla strecha nášho kostola. Ale toto, TOTO, je iná liga.
Celé sa to začalo, keď sa starká zoznámila s jedným pánom v klube dôchodcov.
“Je to ozajstný džentlmen, Janko,” pripomínala mi, keď si natierala na pery ružový rúž. “A predstav si ešte stále šoféruje!”
“Starká, má 91. Si si istá, že by mal sedieť za volantom?”
“Netrep. Aspoň má auto a dovezie ma na cintorín i späť.”
Ich romanca bola rýchla ako búrka nad Poľanou. O tri týždne už padol návrh na sobáš, prsteň síce len zo stánku, ale úmysel sa počíta.
“Vydávam sa v sobotu,” zahlásila starká pri spoločnom nedeľnom obede.
Mama sa takmer zadusila haluškami.
“V sobotu?! Veď je dnes pondelok!”
“Presne tak. Ja už nemám čas čakať. Ak zajtra zomriem, ostane mi len nevydané rúcho.”
Kúpili sme jej šaty decentné perlové, žiadna prehnaná paráda. Objednali sme malú miestnosť pri kostole, tortu z Liptovského Mikuláša, teta Zuzka narobila kvety z krepového papiera.
Prišiel veľký deň. Starká bola nádherná šaty jej pristali, perlový náhrdelník maličký poklad po prababičke, na tvári úsmev, aký som u nej nevidel roky.
Miestnosť plná, hudba slabúčko hrala, farár si pripravil knihu. Ideálne.
Len ženích nikde.
Čakali sme dvadsať minút.
Potom štyridsať.
Po hodine šiel bratranec pre neho domov.
Vrátil sa s tvárou smutnou jak upršaná nedeľa.
“Vraví, že nemôže prísť.”
V miestnosti to zašumelo. Starká zbledla.
“A to akože prečo?”
“Vraví, že sa bojí. Že je už starý a nechce ti byť na obtiaž. Vraj tak bude lepšie.”
Starká sedela s kyticou bielych ruží na kolenách.
V tej chvíli sa otvorili dvere. Dnu vošiel pán v elegantnom obleku, mohlo mu byť tak šesťdesiatpäť, vlasy snehobiele, pohľad odhodlaný a rozhnevaný.
“Kde je nevesta?”
“A vy ste kto?” postavil sa ujec Štefan s pohárom slivovice.
“Som syn chlapa, ktorý práve nechal túto dámu pred oltárom.”
Všetci sme stíchli.
Pán pristúpil k starkej, zobral si dole klobúk.
“Prišiel som sa vám ospravedlniť za svojho otca. Je to hamba.”
Starká mu hľadela do očí: “Koľko máš rokov, mládenec?”
“Šesťdesiatsedem.”
“Ženatý?”
“Ovdojel som. Už štyri roky.”
“Deti?”
“Tri. A už sú dospelé, všetky odrastené z domu.”
“Pracuješ?”
“Som na dôchodku. Mám aj vlastný domček.”
Chvíľu rozmýšľala. Potom sa postavila s palicou a šla k nemu.
“Povedz mi, bojíš sa záväzkov ako tvoj otec?”
“Nie. Bol som ženatý 35 rokov. To bolo najkrajšie obdobie môjho života.”
“A čo si ty myslíš o manželstve?”
“Že je to to najlepšie, čo človeka môže v živote stretnúť. A môj otec urobil životnú chybu, že to vzdal.”
Premerala si ho pohľadom a zvolala na nás všetkých:
“Miestnosť je zaplatená. Jedlo je pripravené. Farár tu. Tortu som draho zaplatila, stálo to 200 eur”
“Starká, ty” začal som.
“Spravíš mi tú česť?”
Miestnosť vybuchla smiechom a krikom, teta zhodila víno, už sa vytiahli mobily a nikto ani nechápal, čo sa práve deje.
“Ale ja vy”
“Prišiel si zachrániť moju česť. Som pripravená, šaty druhý raz neoblečiem. No tak áno alebo nie?”
Rozosmial sa, srdcovo, úprimne.
“Moja nebohá žena mi tvrdila, že raz urobím niečo bláznivé Myslím, že ten deň je tu. Poďme na to.”
A naozaj sa zobrali.
Rovno tam.
Farár si sadol, potreboval sa vydýchať. Jedna teta tak plakala, že si rozmazala špirálu. Mama nevedela, či má plakať, smiať sa, alebo len neveriacky sedieť.
Ale zobrali sa.
Na oslave sme jedli tortu menovku prvého ženícha sme prelepili páskou a meno napísali fixkou. Opýtal som sa starkej:
“Starká, ty si si vážne vzala muža, ktorého poznáš dve hodiny?”
Len sa usmiala.
“V mojich rokoch netreba čakať. Má dobré spôsoby, fajn dôchodok a pečeň ešte funguje. Myslíš, že by som takú príležitosť nechala ujsť?”
“Ale je o 22 rokov mladší!”
“Práve preto. Prežije ma a niekto sa musí postarať o moje mačky.”
Prešli tri týždne. Bývalý starej sa jej pokúsil zavolať a ospravedlniť sa. Nový manžel dvihol a položil.
Ukázalo sa, že varí lepšie než starká (ona to nikdy neprizná), tanec mu ide a vozí ju na všetky kontroly v starej škodovke, ale v top stave.
Včera som ich videl v parku. Tlačil jej vozík a ona ho karhala:
“Pomaly! Toto nie sú preteky!”
“Bude, ako rozkážeš, moja kráľovná!”
Bývalý nápadník poslal mixér ako svadobný dar. Starká ho dala do tomboly na bingo, nech si užije niekto iný.
Tak si to teda skúste predstaviť: aká starká by sa vydala za 67-ročného syna muža, čo ju kedysi nechal pred oltárom a aký syn by si vzal ženu, ktorá mala byť pred piatimi minútami jeho macecha?
Dnes som pochopil, že pre skutočné šťastie je niekedy najlepšie nerobiť si plány a ísť srdcom aj keď to vyzerá ako úplné bláznovstvo.
