Oci, spomínaš si ešte na Naďu Alexandra Martinenkovú? Dnes je už dosť neskoro, ale zajtra príď ku mne. Predstavím ti svojho mladšieho brata a tvojho syna. To je všetko. Dovidenia.
Chlapec spal priamo pred jej dverami. Zuzana zostala zarazená, prečo tu dieťa v takej rannej hodine oddychuje na cudzom schodisku? Bola učiteľkou s desaťročnou praxou a jednoducho nemohla len tak prehliadnuť spiaceho chlapca. Sklonila sa k nemu a jemne ním potriasla za jeho útle plece:
Hej, mladý muž, zobuď sa!
Čože? chlapec sa rozospato posadil.
Kto si? A prečo tu spíš?
Ja vlastne nespím. Len váš rohožník je mäkký. Sedel som a nechtiac zadriemal, vyrazil zo seba.
Zuzana v tomto paneláku bývala len pol roka. Kúpila si byt po rozvode s manželom. Susedov poznala ledva z videnia, no bolo jasné, že toto dieťa rozhodne nie je zo susedstva.
Chlapcovi mohlo byť tak desať alebo jedenásť. Oblečenie staršie, ale čisté. Prešľapoval z nohy na nohu a poskakoval, akoby tancoval.
Zuzane hneď došlo, že musí na WC:
Bež, ale rýchlo, lebo meškám do práce, pustila ho dnu.
Podozrievavo sa na ňu pozrel svojimi svetlomodrými očami. Fíha, taká farba je ozaj zriedkavá! napadlo jej. Kým si hosť po toalete umýval ruky v kúpeľni, robila mu obložený chlieb so salámou.
Vezmi si, zíde sa ti.
Ďakujem! už stál vo dverách. Zachránili ste ma, teraz už vydržím čakať.
A na koho čakáš? spýtala sa Zuzana.
Babičku Antóniu Petrasovú. Býva tu vedľa. Možno ju poznáte?
Trochu poznám Antóniu Petrasovú, ale predvčerom ju zobrala sanitka do nemocnice. Videla som, keď ju odnášali na nosidlách.
Do ktorej nemocnice ju vzali? zľakol sa chlapec.
Pravdepodobne do dvadsiatej mestskej, včera tam bola služba.
Chápem. A ako sa voláte vy? až teraz sa rozhodol zoznámiť so svojou záchrankyňou.
Zuzana Fedáková, odpovedala žena už v pohybe.
V práci sa Zuzana až po uši ponorila do nekonečných školských starostí, no myšlienky na toho chlapca jej nedali pokoj.
No, asi sa mi zobudil nesplnený materinský inštinkt, pomyslela si ironicky s povzdychom. Deti nemala, možno aj preto sa rozviedla. Manžela nakoniec prenechala jeho ďalšej láske, ktorá mu porodila dcéru.
Po veľkej prestávke volala do nemocnice. Babička zo susedstva mala cievnu mozgovú príhodu, prognóza slabá veď už má 78 rokov.
Po práci znovu stretla v paneláku svojho malého nočného návštevníka. Sedel na parapete.
Už vás čakám, potešil sa jej. Babičku tak skoro nepustia, za ňou ma nepustili.
Až teraz sa spýtala na meno.
Ukázalo sa, že je Teodor. Nie Teo, nie Dodo jednoducho Teodor.
Umytého a najedeného hosťa Zuzana vypočula ako dlhoročná učiteľka:
Ušiel si z domu? Teta už asi šalie od strachu, nie?
Nemám rodičov. Bývam u tety.
Tak teta asi šalie, neisto dodala Zuzana.
Nie. Hovoril som jej, že som u babičky. Lenže nevie, že babička je v nemocnici. K nej nechcem, je síce dobrá, pije len výnimočne. Lenže strýko každý deň pohárikuje a potom je zlý. Detí majú štyri, piate čakajú a ja ešte do toho.
Hovoria, že ma dajú do detského domova, ale tam nechcem ísť. Veľa vás neotravujem? Mama vravela, že som hyperaktívny po otcovi, aj očami som vraj celý on. Mama už dva roky nie je medzi nami.
Ako sa volala tvoja mama?
Naďa Alexandrovičová Martinenková. Bola dobrá a pekná. Pracovala ako sekretárka u riaditeľa nejakého chemického podniku, presne neviem ktorého.
A otec? Zuzana spozornela.
Otca som nikdy nemal, odvetil smutne Teodor.
Zuzana si náhle uvedomila, prečo ju ten modrooký chlapec tak zaujal. Tie oči! Rovnakých mala možnosť vidieť len u jedného človeka. U jej vlastného otca.
A jej otec bol predsa riaditeľom podniku!
Zuzane sa rozbúšilo srdce: Róman riaditeľa so sekretárkou, to tu ešte nebolo! Vedel vôbec, že sa mu narodil syn? A všimol si vôbec, keď zmizla?
A ona? Volala syna jeho menom, takže musela naozaj milovať…
Zuzana bola jedináčik. Ako malá však často snívala o súrodencovi.
Zbehni mi, prosím, do obchodu po chlieb. Je to hneď cez cestu, vyprevadila Teodora.
A hneď volala otcovi:
Oci, spomínaš si na Naďu Alexandrovičovú Martinenkovú? Dnes je už neskoro, ale zajtra príď ku mne. Predstavím ti svojho mladšieho brata a tvojho syna. Všetko podstatné zajtra! vyhŕkla Zuzana a zložila.
Nachystala som ti posteľ v obývačke, daj si sprchu a oddýchni si, povedala medzitým vrátiacemu sa Teodorovi.
Predstavu, ako to celé pôjde ďalej, mala Zuzana hmlistú. Ale že tohto brata do žiadnej ďalekej rodiny či detského domova nedá, bolo úplne jasné.
Otec prišiel na druhý deň skoro ráno. Zuzana by inokedy cez víkend spala do desiatej, no dnes bola hore s východom slnka. V noci poriadne oka nezažmúrila.
Otec bol pre ňu vždy oporou. Na rozdiel od mamy mal pre všetko pochopenie a v detstve ju zachraňoval z nejednej kalamity. Podporil ju aj pri rozhodnutí ísť na pedagogickú školu, keď matka kričala, že to je len pre obyčajných ľudí.
Matka samu seba za obyčajnú nikdy nepovažovala, hoci tiež bola zo slovenského vidieka. Otec aj požehnal jej svadbu z veľkej lásky a potom pomohol po rozvode.
Otec prišiel ako vždy tiptop, v naškrobených nohaviciach, vylištovaných mokasínach, s decentnou vôňou, že ani slovenská prezidentka by sa nehanbila.
Tak čo si to vymyslela zas? Brata mi našla Celú noc som nespal, premýšľal som, vbehol do kuchyne.
Tichšie, oci, môj hosť ešte spí, odprevadila ho Zuzana. Poď, naješ sa, isto si hladný.
Pri raňajkách ho zasvätila do celej situácie.
To je všetko čudné! priznal otec. Mal som sekretárku Naďu Martinenkovú, šikovná, mladá, milá Pozrela sa na mňa a rovno by sa človek rozplynul. Hembíme nie sme svätci, no nie? Aj ja mám svoje slabiny. Lichotilo mi to.
Priznávam, neodolal som doma by som manželku nikdy neopustil, to nie…
Raz sa Naďa, len tak pomimo, spýtala, či nechcem synčeka. Odpovedal som, že mám dcéru a na syna mi už je neskoro.
Netrvalo dlho a mamku jej, vraj, ochorela. Vzala si dlhú dovolenku, starala sa o ňu v dome na dedine.
Na jej miesto vzali dočasne skúsenú dámu. Naďa sa asi po roku vrátila vyzerala dobre, typická slovenská jablková kráska.
Srandoval som, či sa nevydala. Povedala, že áno, že má synčeka, muž je dobrý, bývajú v podnájme, meno si však nechala svoje Martinneková.
Dnes žijú všetci len tak na psí knižku. Naďa už žiadne city na mňa nemala, bola veľmi vecná. Žila si svoj život a ja s manželkou svoj.
Tri roky dozadu ochorela. Nevidel som ju, kým som nepodpisoval príkaz na pomoc pre jej rodinu. Žiaľ, bola veľmi mladá. Nie, dcérenka, nepodsúvaj mi syna. Mala predsa muža, zakončil svoje priznanie.
Práve vtedy sa hosť zobudil. Ako slušný chlapec nakukol do kuchyne a pozdravil. V tom otcovi nabehli zimomriavky. Teraz, keď stáli vedľa seba, podobnosť bola až smiešne očividná.
Tak poďme na to, zoznámme sa! navrhol otec a podával roztrasenú ruku. Teodor Michalovič.
Teodor Teodorovič Martinnek, odvetil chlapec, vložil mu dlan do otcovskej, pevnej ruky.
Obaja rovnako prekvapene nadvihli obočie.
Dnes mám asi samých Teodorov na návšteve, zasmiala sa nervózne Zuzana.
Teodor mladší zamieril do kúpeľne a Teodor starší zíral na dcéru.
Nič mi celkom nesedí. Veď to som ja v detstve! Ona bola vydatá, dieťa malo byť muža, nie?
Ne, nikdy sa nevydala. Išla domov porodiť, aby si o tom nevedel, vysvetlila mu Zuzana. Skús si zistiť v účtárni, kedy presne bola na materskej?
Muža si vymyslela, asi ťa nechcela trápiť výčitkami. No podľa všetkého ťa veľmi milovala. A Teodor tvrdí, že otca nikdy nepoznal. Chápeš, nikdy!
Ale počkaj ešte! Naďa nemala žiadnych súrodencov. Kto je potom teta a babka? zamyslel sa otec.
Odpovedal mu Teodor, ktorý už stál vo dverách a počul časť rozhovoru:
Myslíte moju mamu? Teta Valika nie je úplne moja teta len vzdialená rodina. Prišli do mesta, keď už mamka ležala. Babka Tóna je mama tety Valiky. Keď mamka odišla, teta Valika si ma vzala k sebe.
Kam inam by ma dali? Z podnájmu nás vyhodili. Vzali si ma, dostávajú na mňa peniaze od štátu, strýko nadáva, že je to málo.
A ja som si na vás spomenul, Teodor Michalovič! Vaša fotka stála u mamy na zrkadle. Dlho som si myslel, že je to jej obľúbený herec. Spytoval som sa, kto je ten pán.
Vždy mi sľubovala, že sa dozviem, keď budem starší.
Zuzana pripravila Teodorovi raňajky a poslala ho do kina. Kina bolo našťastie hneď za rohom paneláku.
No čo, oci, ešte pochybuješ? zasmiala sa Zuzana.
Asi nie, ale stále musíme spraviť DNA test. Právne to bude pekná zaberačka, priznal.
Potom nasledovala minidráma ala slovenský televízny seriál: teta, pardon, nevlastná mama prežívala klinickú smrť, no skoro sa dala dokopy a odfrčala na dovolenku k Jadranu. K chlapcovi si našla neutrálny vzťah na návštevu, prečo nie, na trvalo v žiadnom prípade. Vraj kvôli nervom a krížom.
Pomoc v domácnosti mám, ale opatrovateľku nie! zahlásila.
Nik ani neprosil. Teodor Michalovič si užíval čas so synom. Vždy sa bavili tým, ako obaja nenávidia krupicovú kašu, zato zvieratká, hlavne mačky, obaja zbožňujú.
Problém manželka Teodora staršieho má alergiu na mačky a Teodor mladší nikdy nemal byt, kde by mohol mať vlastné mača.
Obaja, mimochodom, mierne šušľali. O vizuálnej podobnosti radšej pomlkli.
Nakoniec, po pár mesiacoch vybavovačiek a formálností, bol Teodor oficiálne uznaný za syna. Teodor Michalovič si zavolal syna a povedal:
Od dnes si aj zákonne môj syn. Tu máš nový rodný list. Vždy si ním bol, ale ja som to nevedel. Prepáč, ak mi vieš odpustiť.
Ako ma budeš volať je na tebe. Len chcem, aby si vedel, že už nie si na svete sám. Máš oporu, máš Zuzanu tvoju sestru.
Ja som hneď vedel, že si môj otec, zasmial sa Teodor, hneď ako som ťa prvýkrát zbadal.
Tie dnešné deti prefíkané ako staré líšky, pobavene ho objal otec.
Zuzana si všimla, že otcovi sa orosili oči, ale hneď to schoval za vtipné slová. Teodor zostal bývať u Zuzany, len občas zašiel na návštevu k nevlastnej mame, zato so skutočným otcom boli spolu denne. A ešte, konečne majú kocúrika!
Pred supermarketom starší pán zadarmo rozdával mačiatka Teodor si vybral najslabšie. Nazvali ho Miňo. V tej chvíli bol Teodor najšťastnejší Slovák v republike!
PS:
Teodor Michalovič dal Naďe postaviť biely mramorový pomník.
S Teodorom k nej často chodia, nosia kvety.
A raz, keď tam opäť priniesli čerstvú kytičku, Teodor povedal:
Vieš, oci, mamka mi deň predtým, než od nás odišla povedala, nech veľmi neplačem. Že sa nestratí, len prejde do iného sveta a odtiaľ bude na mňa dohliadať. Sľúbila, že mi bude pomáhať, zhora ako vie.
Až teraz som pochopil, že ona zariadila, aby som našiel Zuzanu a potom aj teba. Ja to viem úplne určite! Veríš mi, oci?
Samozrejme, že ti verím, usmial sa otec.
