Keď sme boli s manželom na dne, svokra si zadovážila kožuch, novú televíziu a žila si ako grófka z Bratislavy.
No o pár rokov sa všetko zmenilo a prišla odveta!
Bola som osemnásťročná, keď som nečakane otehotnela. Rodičia ma nepodporili, mysleli si, že som na dieťa primladá. Manžela odviedli na povinnú vojnu. Staré mamy z oboch strán hovorili jedným hlasom:
Dieťa je len tvoja starosť.
Teraz sa o tvoje decko starať nechcem, povedala mi mama.
Svokra so mnou odmietala komunikovať úplne. Ostala som so svojimi vecami u tety zo strany otca.
Teta Milena mala vtedy tridsaťosem rokov, žiadne deti a celý život venovala len práci. Na rodičov nepovedala krivého slova:
Chápem ich, vravela. Nebolo to pre nich ľahké, keď si sa narodila. Meli sa s tebou, hľadali, čo vložiť do úst. Otec v noci vykladal vagóny na stanici, aby bola aspoň nejaká koruna.
Ale dnes už sa majú dobre. Otec má pekný plat, bývajú v dvojizbovom byte v Ružinove, mama robí v úrade. A ty čakáš dieťa.
Naozaj im na tom vôbec nezáleží? opýtala som sa tety.
Chcú žiť konečne pre seba. Nesúď ich. Raz sa im možno rozvidnie, vravela pokojne.
Z ich strany neprichádzala žiadna pomocná ruka. Zbalila som kufor a nasťahovala sa k Milene.
Keď sa manžel vrátil z vojny, syn mal už rok a pol. Počas jeho neprítomnosti svokra ani raz neprišla pozrieť vnúča. Rodičia boli za mnou len dvakrát.
Manžel si našiel miesto autoopravára, chcel došudovať školu, no nepodarilo sa. Bývali sme ďalej s tetou. Keď syn začal chodiť do škôlky a mne sa podarilo zohnať prácu v knižnici, Milena sa musela presťahovať za svojou prácou do Banskej Bystrice. Sťahovali sme sa do prenajatého bytu.
O krátky čas zomrela manželova babka.
Svokra predala jej byt v Novom Meste, všetko prerobila, kúpila si, čo chcela. Manžel ju presviedčal, nech byt nepredáva, že jej bude platiť mesačne, neskôr si ho odkúpime späť. No ani počuť o tom nechcela.
Prečo by som mala obetovať svoj život? Roky snívam o novom byte. Ale ak to všetko zariadiš ty, pokojne, vysmiala mu do očí.
O päť rokov sa narodila aj naša dcéra. Vedeli sme, že potrebujeme vlastné bývanie. Manžel odišiel na robotu do Čiech, ale našetriť na byt v Bratislave nebolo jednoduché. S deťmi som ďalej bývala v prenajatom.
Moja mama zostala sama v trojizbáku v Dúbravke, otec sa pred dvoma rokmi rozviedol, ale pre svoje vnúčatá tam vraj miesto nie je. K svokre sme nemohli ísť, stále prerábala byt, na pomoc nemala chuť ani čas.
Manžel bol roky preč, robil na stavbách od rána do večera. Nakoniec sme sami dokázali nasporiť na vlastný 2-izbový byt. Bez pomoci.
Dnes je náš syn v deviatej triede na základnej škole, dcéra v druhej. Vieme, čo znamenajú peniaze. Spoznali sme, čo je to šetriť. Teraz máme každý svoje auto, každý rok s deťmi letíme k Jadranu.
Jedinej, komu vďačíme, je teta Milena. Tá nám môže kedykoľvek zavolať, vždy pre ňu nájdeme čas a pomoc.
Rodičia však dopadli ťažko. Mama prišla o miesto, nedávno mi telefonovala, či jej viem pomôcť, ale odmietla som.
Svokru postihol podobný osud. Je na dôchodku, ale nechcela žiť skromne. Rozmárnila všetky peniaze z predaja bytu ešte dávno. Manžel jej tiež ponúkol len radu: Predaj veľký byt a kúp si garsónku.
S manželom nemáme už voči nikomu dlh. Svojim deťom chceme byť iní rodičia ako boli naši nám. Pomôžeme im vždy, ako môžeme. Verím, že keď zostarneme, oni budú stáť pri nás.
